Bratislava 25. mája (TASR) - Život je chlieb o rôzne vypečených kôrkach. Láska je soľ, čo dáva chlebu chuť. Len tak ho môžeme jesť, o čom svedčí aj rozprávka.

Aj mladého Jozefa Miloslava Hurbana popŕhlila soľ lásky. Zaľúbil sa. Zaľúbil sa do toho dievčaťa, čo tak šarmantne hralo divadlo, ako keby sa narodilo na javisku. Dlho si to nechcel priznať. No Anička Jurkovičová tak rýchlo zrela do krásy ženy ako čerešne v máji. Mal toľko roboty a ešte viac starostí, no mysľou sa neustále vracal k nej.

Foto: TASR

Spočiatku len pozoroval, ako sa okolo nej točia jeho rovesníci i mladší študenti, čo si prišli zahrať divadlo, no nežiarlil. Dokonca ani na Jána Francisciho, ktorého v celom Hornom Uhorsku pekným Jankom volali. Nejedna dedinská ženička, ba i tetky z Aničkinho príbuzenstva ich už videli ako pár a ochkali nad predstavou tej krásy. Lenže ženský pohľad na mužskú krásu je razantne odlišný od mužského a je ťažké ho definovať. Zdá sa, že ide o symbiózu charakteru a fyziologického vzhľadu. V tomto zmysle slova sa v očiach Aničkinho srdca postupne dostával do popredia Jozef Miloslav. Navyše - chlieb, mal v ruke a bol aj poruke.

Foto: SNK

Netušila však, čo sa deje v Jozefovej duši. V náhlivom mladíckom tempe behal hore-dolu po kopaniciach, zakladal spolky miernosti a nedeľné školy, po nociach dlho vysedával za písacím stolom, vypisoval na všetky strany a prepisoval a redigoval a komponoval tretí ročník almanachu Nitra, lebo cenzori si odjakživa dávali načas. Navyše - blížilo sa leto 1845, Štúr konečne dostal povolenie vydávať Slovenské národné noviny a tomuto projektu venoval všetok svoj čas. Nemal čas ísť ani na „sednicu“ Tatrína do Liptovského Svätého Mikuláša, a tak poprosil Hurbana, aby tam zastúpil aj jeho. Keby bol býval vedel...!

Na zasadnutí sa spresňovala spisovná slovenčina a hovorilo sa i o tom, ako čo najrýchlejšie rozširovať slovenské knihy. Bolo to aktuálne, lebo sa ukázalo, že prakticky všetci štúrovskí mládenci mali už všeličo napísané, čo volalo po tlačiarenskej černi a vizáži knihy. Jedným z týchto mladíkov bol aj Andrej Sládkovič. To, čo sa stalo mimo programu zasadnutia, Tomáš Winkler v biografickom románe o Hurbanovi Perom a mečom opísal takto: „Keď už hovorili o všetkom, Ondrej Hodža mimo programu predložil rukopis Sládkovičovej Maríny, ktorú mu bol básnik poslal pred zhromaždením s prosbou, či by ju Tatrín nevydal. Ale všetci, ako tam boli, nechápavo nad ňou kývali hlavami, a na Kalinčiaka, ktorý sa jej zastal, dívali sa ´ľútostivým okom, držiac ho za poblúdeného´. (...) Nahovorilo sa dosť a dosť sa aj vypotili, ale svoju pravdu nepresadili. Kalinčiakovi prisvedčili len Michal Miloslav Hodža a Janko Kučera. Hurban mlčal.“

A tak je namieste otázka - prečo Hurban mlčal? Jozef Miloslav vtedy zvádzal ťažký vnútorný zápas. Už celé týždne v ňom nezadržateľne kolovala soľ lásky k Aničke, no zároveň sa v ňom vyčítavo ozývalo svedomie, čo na to povie Ľudovít. Aj on mu sľuboval vernosť slovenskému národu i za cenu zrieknutia sa prirodzenosti lásky, manželstva rodiny. A tu ako blesk z jasného neba prichádza Ondrejko Braxatoris so svojím hlasným a nerozpačitým vyznaním lásky k celkom konkrétnej deve - k Maríne. Vôbec sa nestará o to, čo na to povie Ľudovít. Dokonca to chce vydať knižne a šíriť po celom Slovensku. Je to odvaha alebo zbabelosť? Stále mu vychádza, že to nie je ani jedno, ani druhé, ale - prirodzenosť. Prirodzená dôstojnosť a dôstojná prirodzenosť. A to rozhodlo. Hurban síce mlčal, ale vnútorne sa rozhodol tu, uprostred svojich druhov. No a s Ľudovítom si to vybaví. Dokonca tak, že ho dotiahne na svoju svadbu, aj keby to malo byť nasilu.

Na zasadnutí Tatrína 7. augusta 1845 sa však udiala ešte jedna pikantná udalosť. Bol tam aj Ján Francisci a Hurban vedel, že nenápadne nápadne dvoril Aničke Jurkovičovej. Dokonca aj básne jej v listoch posielal. Hurban ich poznal, Anička mu ich dala prečítať. V tej chvíli však Hurbanovi bolo jasné, že jediným favoritom zostal on. Inak by ich zatajila. Jozef Miloslav to Franciscimu v Mikuláši povedal, ba dokonca bol taký frajer, že ho požiadal o dovolenie tie básne uverejniť v Nitre. Z toho jasne vyplýva, že v spore o Sládkovičovu Marínu bol Hurban celkom stotožnený s budúcim „pohronským slávikom“.

Aj Francisci bol chlap na mieste. Nielen svojím vzhľadom, ale aj charakterom. Akoby epilógom jeho platonického vzťahu s Aničkou Jurkovičovou je básnička, ktorú jej poslal mesiac pred svadbou: „Letela, letela, uletela, páva, / pri mojom dievčatku už iný sedáva, / sedáva, sedáva aj bude sedávať, / už sa my musíme ta pozabudávať,/ zabudnúť musíme jeden na druhého / jakby kameň hodil do mora šíreho“. Anička list Hurbanovi priznala. A stalo sa niečo neuveriteľné. Hurban ju zaradil k predchádzajúcim dvom básničkám do almanachu Nitra, ktorý kvôli cenzorským prieťahom vyšiel až o rok - v roku 1846.

Hurban bol aj praktický človek. Viac praktický a epický ako lyrický. Keď už bol v Liptove, zašiel si oddýchnuť a preliečiť sa, a možno aj vyliečiť do Korytnice. Páčilo sa mu tam. Oddýchol si, prečistil črevá, nadýchal čistého vzduchu. Z tohto pobytu čoskoro vznikol cyklus humoresiek Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka, ktorý uverejnil v Nitre roku 1847. Sú to svieže satirické dobové obrázky, v ktorých sa vysmial z malomeštiackych móresov niektorých kúpeľných hostí a návštevníkov, čo si to mohli dovoliť a dávali to okato najavo. Bol to akýsi predobraz Jesenského Malomestských rozprávok.

Svieži a plný síl sa vrátil domov, teda do svojho kraja a stále prítulnejšieho Hlbokého. No a tie sily potreboval. Blížila sa totiž jeseň, a Hurban už vedel dátum svojej svadby, ak... Ak bude vyhovovať Aničke. Lenže tú si musí ešte vybojovať. Nie na svokrovi, nie na svokre, ale na Ľudovítovi. Celý život netušil, že jeho budúci životopisci urobia z toho drámu. V skutočnosti to však až taká dráma nebola.