Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Oprávnené slovo Slovákov vyvolalo nevôľu i strach mocenských kruhov na všetkých stupňoch mocenského aparátu, vrátane uhorskej vlády v Budapešti.
Autor TASR
Bratislava 29. júna (TASR) - Jozef Miloslav Hurban na začiatku revolučného pohybu v prvej polovici roku 1848 na verejných vystúpeniach viackrát vyhlásil: „Ak neukážeme teraz dačo veľkého, stratíme storočie a kliatba ľahne na hroby naše!“ A išiel príkladom. Už 10. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, kde sa na fare Michala Miloslava Hodžu zišli najpoprednejší muži slovenského národa, aby sa poradili, ako ďalej v týchto pohnutých časoch. A rozhodli sa tvrdo a hlasno buchnúť po stole.
Sformulovali dejinné Žiadosti slovenského národa. Tvrdo, nekompromisne, nedávajúc si servítku pred ústa. Je viac ako zrejmé, že základom historických Žiadostí bol Hurbanov text Žiadostí slovenského národa v stolici nitrianskej, ktoré vyhlásil na verejnom zhromaždení ľudu v Brezovej pod Bradlom necelé dva týždne predtým - 28. apríla. Začínajú sa takto: „Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc pôvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia, ale v tomto okamžení svojho prebudenia chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. (...) Národ slovenský ako z jednej strany nechce iné národy v Uhorsku ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej vykoreniť, tak z druhej strany nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť.“ Boli to silné slová, posvätené revolučným zápalom.
Na druhý deň - 11. mája 1848 naplno zazneli na veľkom zhromaždení ľudu v skromnom kúpeľnom areáli susednej obce Liptovská Ondrašová. A nebol to nik iný, ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý ich čítal bod po bode a voľne vysvetľoval ich zmysel. Tak sa stalo, že tento dokument bol odobrený a prijatý na prvom, skutočne celoslovenskom národnom zhromaždení a zúčastnilo sa na ňom vyše dvadsať najvýznamnejších mužov slovenského národa: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Ferjenčík, Zoch a ďalší.
Oprávnené slovo Slovákov však vyvolalo nevôľu i strach mocenských kruhov na všetkých stupňoch mocenského aparátu, vrátane uhorskej vlády v Budapešti. Odpoveďou uhorskej vlády boli zatykače na Štúra, Hurbana a Hodžu. Urobili to formou letáku, ktorý sa šíril po celej krajine. Leták bol napísaný trojjazyčne - po maďarsky, nemecky a slovensky. Nadpis po slovensky znel takto: „Osobný opis Hurbana, Hodzsu a Štúra“. No a fyzický vzhľad Hurbana leták opisoval takto: „Zrostu stredného, chudý. Tvári podlhastéj, bledéj. Nosa troška končistého. Oči sivé. Vlasy gasstanovej farby. Vek okolo 30 rokov. Podla chýru má velkú bradu a falessné križe a hwezdy.“ No a na záver výzva pre udavačov: „Kdo nadzminěnych buričow lapi a prisluchajucej vrchnosti odevzdá, dostane odplatu 100 zl. w strjebre.“ Podpísaný „Ludewji Benicsky, krajinsky Commisár“. Z večera na ráno našim trom najpoprednejším mužom išlo o krk. O zatykači ešte nevedeli, no pre istotu a v zlom tušení sa dohodli, že v záujme bezpečnosti každý pôjde domov po svojom, ale s tým, že sa o desať dní stretnú na Slovanskom zjazde v Prahe.
Príbeh úteku Ľudovíta Štúra k rodine brata Karola v Modre je všeobecne známy. Menej sa vie o dobrodružnej ceste Hurbana z Liptovského Mikuláša nie do bydliska v Hlbokom, ale do Rusavy na Morave. O zatykači sa dozvedel od sestry Terézie a švagra Žarnovického v Súľove. Radili mu, aby nešiel rovno do Hlbokého, lebo tam už určite na neho striehnu. Najskôr nech preskúma terén. Tak sa stalo, že cestou na Záhorie si Hurban musel najskôr nájsť bezpečnú skrýšu. Vďaka vlastenecky zmýšľajúcim kopaničiarom sa mu to podarilo v obci Prietrž neďaleko Hlbokého. Tam sa tri dni a tri noci skrýval na neuveriteľnom mieste - v krypte šľachtickej rodiny Jaszenákovcov. Tu mu priniesli správu, že jeho mladá žena so synom Svetozárom sa šťastne dostala na Moravu do Rusavy, kde ich prichýlila staršia sestra a švagor Daniel Sloboda. Z toho vyplývalo, že Hurban sa môže Hlbokému vyhnúť.
A tak aj urobil. V Rusave krátko navštívil ženu, syna i švagrovcov. Presvedčil sa, že sú v poriadku a že jemu už nič nestojí v ceste, aby začal napĺňať svoje poslanie. Vedel, že slovenský národ i jeho osobne čakajú horúce revolučné časy. Dvadsiateho mája pricestoval do Prahy a tam sa po bezsenných nociach opäť stretol s Ľudovítom Štúrom. Začínal sa Slovanský zjazd.
Sformulovali dejinné Žiadosti slovenského národa. Tvrdo, nekompromisne, nedávajúc si servítku pred ústa. Je viac ako zrejmé, že základom historických Žiadostí bol Hurbanov text Žiadostí slovenského národa v stolici nitrianskej, ktoré vyhlásil na verejnom zhromaždení ľudu v Brezovej pod Bradlom necelé dva týždne predtým - 28. apríla. Začínajú sa takto: „Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc pôvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia, ale v tomto okamžení svojho prebudenia chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. (...) Národ slovenský ako z jednej strany nechce iné národy v Uhorsku ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej vykoreniť, tak z druhej strany nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť.“ Boli to silné slová, posvätené revolučným zápalom.
Na druhý deň - 11. mája 1848 naplno zazneli na veľkom zhromaždení ľudu v skromnom kúpeľnom areáli susednej obce Liptovská Ondrašová. A nebol to nik iný, ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý ich čítal bod po bode a voľne vysvetľoval ich zmysel. Tak sa stalo, že tento dokument bol odobrený a prijatý na prvom, skutočne celoslovenskom národnom zhromaždení a zúčastnilo sa na ňom vyše dvadsať najvýznamnejších mužov slovenského národa: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Ferjenčík, Zoch a ďalší.
Oprávnené slovo Slovákov však vyvolalo nevôľu i strach mocenských kruhov na všetkých stupňoch mocenského aparátu, vrátane uhorskej vlády v Budapešti. Odpoveďou uhorskej vlády boli zatykače na Štúra, Hurbana a Hodžu. Urobili to formou letáku, ktorý sa šíril po celej krajine. Leták bol napísaný trojjazyčne - po maďarsky, nemecky a slovensky. Nadpis po slovensky znel takto: „Osobný opis Hurbana, Hodzsu a Štúra“. No a fyzický vzhľad Hurbana leták opisoval takto: „Zrostu stredného, chudý. Tvári podlhastéj, bledéj. Nosa troška končistého. Oči sivé. Vlasy gasstanovej farby. Vek okolo 30 rokov. Podla chýru má velkú bradu a falessné križe a hwezdy.“ No a na záver výzva pre udavačov: „Kdo nadzminěnych buričow lapi a prisluchajucej vrchnosti odevzdá, dostane odplatu 100 zl. w strjebre.“ Podpísaný „Ludewji Benicsky, krajinsky Commisár“. Z večera na ráno našim trom najpoprednejším mužom išlo o krk. O zatykači ešte nevedeli, no pre istotu a v zlom tušení sa dohodli, že v záujme bezpečnosti každý pôjde domov po svojom, ale s tým, že sa o desať dní stretnú na Slovanskom zjazde v Prahe.
Príbeh úteku Ľudovíta Štúra k rodine brata Karola v Modre je všeobecne známy. Menej sa vie o dobrodružnej ceste Hurbana z Liptovského Mikuláša nie do bydliska v Hlbokom, ale do Rusavy na Morave. O zatykači sa dozvedel od sestry Terézie a švagra Žarnovického v Súľove. Radili mu, aby nešiel rovno do Hlbokého, lebo tam už určite na neho striehnu. Najskôr nech preskúma terén. Tak sa stalo, že cestou na Záhorie si Hurban musel najskôr nájsť bezpečnú skrýšu. Vďaka vlastenecky zmýšľajúcim kopaničiarom sa mu to podarilo v obci Prietrž neďaleko Hlbokého. Tam sa tri dni a tri noci skrýval na neuveriteľnom mieste - v krypte šľachtickej rodiny Jaszenákovcov. Tu mu priniesli správu, že jeho mladá žena so synom Svetozárom sa šťastne dostala na Moravu do Rusavy, kde ich prichýlila staršia sestra a švagor Daniel Sloboda. Z toho vyplývalo, že Hurban sa môže Hlbokému vyhnúť.
A tak aj urobil. V Rusave krátko navštívil ženu, syna i švagrovcov. Presvedčil sa, že sú v poriadku a že jemu už nič nestojí v ceste, aby začal napĺňať svoje poslanie. Vedel, že slovenský národ i jeho osobne čakajú horúce revolučné časy. Dvadsiateho mája pricestoval do Prahy a tam sa po bezsenných nociach opäť stretol s Ľudovítom Štúrom. Začínal sa Slovanský zjazd.
