Bratislava 9. júna (OTS) - Či už ide o počet sexuálnych partnerov alebo o to, komu napíšeme na internetovej zoznamke, tieto vzorce nám život obracajú hore nohami ako láska samotná. Ale všetky sa dajú matematicky odhaliť. Presne o tom píše v novinke Matematika lásky.

Neexistuje téma, ktorá by priťahovala viac pozornosti, času a túžby, ako láska.
Láska je zdrojom inšpirácie nespočetných obrazov, vojen, básní a hudobných skladieb. Presne tak isto ako sa poézia, umenie a hudba snažia povedať o láske to, čo je ťažké vyjadriť slovami, robí to aj matematika. Samozrejme, matematika nám nemôže vysvetliť emocionálnu povahu lásky – emócie sa vôbec nesprávajú usporiadane, racionálne a predvídavo.

V knihe Matematika lásky nás Hannah Fry pozýva na fascinujúcu cestu po vzorcovh, ktoré definujú náš život, a púšťa sa do súboja s najčastejšími a najzložitejšími otázkami, ktoré s láskou súvisia:
Aká je šanca nájsť si lásku?
Ako presne fungujú online zoznamky?
Kedy by sme sa mali usadiť?
Ako sa vyhnúť rozvodu?
Kedy je správny čas na kompromis?
Môže nám teória hier pomôcť rozhodnúť sa, či sa po prvom rande ozvať?

Hannah Fry sa s humorom a zároveň aj s vážnosťou, ktorá téme hľadania životného partnera prináleží, zamýšľa nad tým, ako nám môže matematika pomôcť pri problémoch s láskou.

Matematika lásky je ďalšia zo série
TED knihy: malé knihy, veľké myšlienky

Pravda o počte sexuálnych partnerov
Vedci už dávno zistili pomocou niekoľkých prieskumov, že priemerný počet sexuálnych partnerov bol vlastne celkom nízky: okolo sedem pre heterosexuálne ženy a okolo 13 pre heterosexuálnych mužov.
Ale predtým než začneme oprašovať staromódne teórie o promiskuitných mužoch a cudných ženách, tí bystrejší z vás môžu spochybniť tento nepomer. A mali by ste na to právo. V skutočnosti je na svete zhruba rovnaký počet heterosexuálnych mužov a žien a sex by mal nastať medzi dvomi ľuďmi, priemerné číslo pre mužov aj ženy by teda malo byť také isté. A namiesto toho sa rozdiel medzi priemerom mužov a žien postupne zvyšuje, ako dokazujú podobné prieskumy.
Na vysvetlenie tohto rozdielu existuje pár možných odpovedí. Možno majú muži tendenciu preháňať (alebo „klamať“ ako sa tomu hovorí v knihách). Možno majú muži a ženy rozdielne definície toho, čo sa musí stať, aby si pridali nového človeka do zoznamu.

Trochu presvedčivejšie vyznieva argument, ktorý súvisí s faktom, že tu môžu byť nejaké ženy s veľmi vysokým počtom sexuálnych partnerov, ktoré sa štúdií nezúčastnili. Predstavte si, že by ďalšia žena, ktorú by oslovili, spala s 3 000 ľuďmi. Len táto jediná informácia by stačila na to, aby zvýšila počet všetkých oslovených žien zo sedem partnerov na osem – znovu zvýrazňujem veľký problém využívania aritmetického priemeru ako reprezentanta priemeru.

Ale možno oveľa dôležitejšie je to, že muži a ženy pristupujú k číslam rozdielne. Ženy rátajú vzostupne, vymenúvajú partnerov: „No, tak Harry, potom Zayn, potom Liam...“ Takto sa dá dostať k presnému zoznamu, ale ak na niekoho pri rátaní zabudnete, ste náchylné znižovať počet svojich partnerov.
Na druhej strane muži bývajú približnejší. „No... Povedzme, že päť ročne za posledné štyri roky.“ Aj toto je prijateľná metóda, ale sem-tam riskujete preháňanie. Túto teóriu posilňuje zistenie, že prekvapivé množstvo mužských odpovedí je deliteľných piatimi.