Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 25. november 2024Meniny má Katarína
Eva Weissová-Slonimová: Dívaj sa na hviezdy Foto: Vydavateľstvo Ikar

Bratislava 14. apríla (OTS) - Neuveriteľne silný príbeh, ktorý sa dotkne vášho srdca.
Spomienky dieťaťa, ktoré prežilo holokaust.
Nie hrubá kniha, sotva 200 strán, no citlivé rozprávanie, ktoré vás nenechá ľahostajnými. Je až neuveriteľné, akému zlu môže byť vystavené malé dieťa...


Eva Weissová-Slonimová je rodená Bratislavčanka a jej detstvo kruto poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery.

Dívaj sa na hviezdy je kniha jej spomienok na obdobie, ktoré by sme najradšej vymazali z našej histórie. No nemôžeme ho vymazať z našich pamätí, aby sa nezabudlo a neopakovalo čosi podobné aj v budúcnosti. Holokaust ešte vždy predstavuje temný mrak, ktorý spôsobil spúšť v tradíciách, zlom v židovskej histórii a podľa Eviných slov to bolo aj „posledné zbohom určitému spôsobu života“.

Evini rodičia pripravili pre svoje deti úkryty, no sotva trinásťročná Eva a jej mladšia sestra Marta nakoniec neunikli deportáciám, chytili ich nitrianski gardisti a poslali do Osvienčimu.
Vo svojom príbehu opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho.
V roku 1945 po oslobodení Osvienčimu sovietskou armádou Eva a Marta samy museli prejsť kus vojnou zničenej Európy, aby sa dostali späť do rodnej Bratislavy a stretli sa s rodičmi a súrodencami.
V spomienkach Evy Weissovej-Slonimovej sa prelína dojímavá nevinnosť dievčaťa s múdrosťou vyše osemdesiatročnej ženy.

Kniha Dívaj sa na hviezdy dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu. Je to príbeh o neuveriteľnej odvahe.

Svedectvo, ktoré by sme si mali prečítať, aby sme lepšie pochopili určité časti našich dejín.
Súčasťou knihy sú aj dobové rodinné fotografie. Ako autorka píše v závere knihy, „cítim, že mojou posvätnou povinnosťou je byť ostražitou, hlásať toleranciu, obnovovať, uchovávať a pripomínať pamiatku jeden a pol milióna detí, ktoré zmizli bez stopy a nemajú ani hrob, ani náhrobný kameň.“

Ukážka z knihy:

V nemocnici bolo veľa detí. Niekedy sme sa zhovárali o tom, že nacisti prehrajú vojnu a čo budeme potom robiť. Pomáhalo nám to vyrovnať sa s nočnou morou, v ktorej sme existovali.
Žili sme v ustavičnom strachu. Každý nový deň mohol znamenať nový pokus alebo smrť. Bolo to peklo. No práve v tejto nemocnici som dospela k pevnému rozhodnutiu o svojej budúcnosti. „Ak to prežijem,“ povedala som raz jednému dievčaťu, „budem mať veľkú rodinu a znovu dám dokopy všetko, čo nám zničili.“ Veľa sme sa zhovárali o jedle a o našich rodinách. Vymýšľali sme si rozličné príbehy, odrazu rodičia každého z nás boli králi a kráľovné a všetci boli bohatí a šťastní. Fantazírovali sme jedna radosť. Pomáhalo nám to prežiť ďalší mučivý deň plný strachu.