Bratislava 10. júla (TASR) - Výlet do vnútra krehkej a bezbrannej ľudskej duše, ktorá dokáže oklamať rozum aj srdce a následne sa v tej kope lží sama stráca.

Hana Lasicová píše predovšetkým pre seba. Po debutových zápiskoch z Anglicka sa dej svojej druhej knihy rozhodla zasadiť do Francúzska plného šarmu a neskrývanej elegancie. Nie je to typická evitovka. Je to prehliadka Paríža, počas ktorej máte pocit, akoby ste sa naozaj prechádzali po rušných bulvároch. Zároveň je to psychologická analýza, ktorá hľadá odpoveď na otázku, kam až je schopná naša myseľ zájsť, aby nás uchránila pred krutou realitou a ponúka nám preto vlastné predstavy o živote.

V knihe spoznávame autorkino alter ego, personalistku Natáliu z Hliníka nad Hronom, ktorá chce opustiť tento úzky nalinajkovaný svet a okúsiť niečo nové. Odchádza do Paríža za mužom svojho života, ktorý sa jej pred očami začne meniť na excentrického a ponižujúceho mentora. Vo svojej práci nevidí Natália zmysel, unavuje ju každodenné cestovanie a život vo vysnívanom Paríži ju začne nudiť. Je to postava, ktorá v ničom nevyniká, je celkom priemerná, ale pritom má veľké ambície. V akejsi ironickej polohe si uvedomuje, že na to nemá a zároveň sa svojich túžob nechce a nedokáže vzdať.

Tomáš Janovic mal pravdu, keď povedal, že „Hana Lasicová vidí vtipne, čiže presne.“ Autorka sa rada zameriava na detaily. Všíma si drobnosti, ktoré by iní možno prehliadli. Čitateľovi ich podsúva nenásilným spôsobom - jej opisy Paríža sú väčšinou živé a pútavé. Nie však v prípade siahodlhých zoznamov reštaurácií, pekární a obchodov s podrobným výkladom, toho, čo si v ktorom z nich môžete kúpiť. V týchto pasážach sa môžu nájsť tí, čo v Paríži boli a tieto chodníčky poznajú.

Autorke sa však vďaka tejto schopnosti - vidieť detaily - podarilo perfektne zachytiť vzťahy medzi jednotlivými postavami. A to predovšetkým Natáliin zvláštny vzťah s francúzskym priateľom a ďalšími mužmi, ktorí jej skrížili cestu. Rovnako detailne je vykreslený aj jej komplikovaný vzťah s prehnane starostlivou, no milujúcou matkou.

Prečo sa niektoré vzťahy akoby naveky zasekli v nejakom časopriestore a už so sebou nedali pohnúť? Takýto vzťah je pevne zafixovaný vo svojich koľajach, a aj keď sa jeho protagonisti nevidia hoci aj zo tridsať rokov, len čo sa znova stretnú, neprejde ani päť minút a už sa zaručene zase nachádzajú presne tam, kde minule skončili. ... Môžeme si s mamou dať tie najlepšie záväzky, mať tie najlepšie úmysly a niekedy stačí len „Ahoj“ vyslovené presne takým tým typickým spôsobom a už zo mňa hovorí urazená odutá pubertiačka. A nedá sa zastaviť.

Hana Lasicová má až prekvapivo bohatú slovnú zásobu. Používa frázy a zvraty, s ktorými sa v bežnom jazyku nestretávame často. Tento špecifický jazyk celé dielo vynikajúco oživuje, prehlbuje a robí ho inteligentne vtipným. Každé jedno slovo je starostlivo vyberané, každý jeden nadnesený prívlastok je na mieste a žiadnym iným by sa to nedalo povedať lepšie.

Ku koncu príbehu nastal akoby zlom v štýle písania. Posledných pár strán tvorí už iba prúd myšlienok, ktoré ani nemôžeme pochopiť, pokiaľ nevidíme autorke do hlavy. Zúfalé výkriky, zmätené myšlienky a kopec rečníckych otázok. Sama nechápala, čo sa okolo nej deje. Chvíľu jej bolo fajn a vzápätí ju chytila neuveriteľná panika. Je zmätená, stratená a zároveň odhodlaná meniť svet a najmä seba. No, bohužiaľ, nie dostatočne silná na to, aby sa jej to podarilo.

Pravdivý príbeh lži je kniha, ktorá nás rozosmeje, poučí a prinúti sa zamyslieť nad tým, prečo vlastne občas klameme samých seba.