Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vzostup, vrchol a pád slovenského hokeja.
Autor OTS
Bratislava 12. mája (OTS) - Titul majstrov sveta v ľadovom hokeji z roku 2002 spojil ľudí na Slovensku tak ako máloktorý iný moment v športovej histórii. Kniha reportéra Štefana Bugana vychádza najmä zo spomienok tých, ktorí vtedy boli na ľade a na striedačke a ktorí si aj po rokoch spomínajú na množstvo detailov a doteraz nezverejnených informácií. Po dvadsiatich rokoch sa už dá hovoriť nielen o spôsobe, akým sme vyhrali, ale aj dôvode, prečo sa to stalo práve vtedy, prečo sa neskôr hokeju nedarilo a čo je potrebné na to, aby príbeh slovenského hokeja úspešne pokračoval.
Stali by sme sa majstrami sveta aj pod trénerom Selvekom? Prečo Filcovi na prvé sústredenie neprišiel žiadny hráč? Ako by sa vyvíjala Lašákova kariéra, keby sa za neho neprihovorili maséri? Začala by sa úspešná éra, keby Šťastný neprehovoril Handzuša do Petrohradu? Získali by sme medaily, keby Šatan zostal v šatni ticho ako vo finále Stanley Cupu? A čo by sa stalo, keby Pálffy nezrušil plánovanú dovolenku na Havaji?
„Dodnes si pamätám, ako spojení boli ľudia. To mi dnes chýba. Vtedy sme šli po námestí a tešili sa katolíci s ateistami, robotníci s právnikmi. Bez ohľadu na to, koho ľudia volili, všetci sa vedeli spojiť pri jednej téme, ktorou bol hokej. To bolo krásne, krajina vtedy naozaj držala pokope.“ Ján Lašák
Štefan Bugan, športovej redakcii Denníka N pracuje od septembra 2020, predtým desať rokov pôsobil v denníku Šport, kde postupne prešiel viacerými pozíciami od eléva až po zástupcu šéfredaktora.
1. Pomáhaj Janovi Lašákovi.
2. Keď ti niekto odtrhne hlavu, zober si ju na striedačku a doktor ti ju namontuje.
3. Choďte všetci piati zozadu, súper príde spredu.
Tri hlavné zásady Jána Filca
„Za komunizmu bol hokej športom študentov a robotníkov. Po vzniku Slovenska som si zrazu nemohol nakúpiť bez toho, aby ma nezastavovali staršie panie.“
Peter Šťastný
Keď o ňom hovoria bývalí spoluhráči, najčastejšie používajú prívlastok geniálny. Podľa mnohých bol hráčom s najväčším talentom v slovenskej histórii. „Žigo je chalan, ktorý na prvý pohľad vyzeral, akoby ani hokej nebral vážne. Keď ste mu však dali do rúk hokejku, dokázal s ňou neskutočné veci. Takto pôsobí aj mimo ľadu. Niekedy to vyzerá, akoby mal svoj svet, ale bol to naozaj výnimočný hráč. Vedel urobiť perfektnú akciu alebo vymyslieť skvelú prihrávku a dostať chalanov do šance,“ hovorí Staňa. „Žigo bol iný. Keby dal hokeju ešte o päť percent viac, bol by v tabuľkách tam, kde je Jaromír Jágr,“ myslí si Ľubomír Višňovský. Pálffy mal v NHL skvelé čísla – 713 bodov v 684 zápasoch základnej časti. Jágr nazbieral 1921 bodov v 1733 zápasoch.
Jerguš Bača prirovnáva Pálffyho k majstrovi sveta z roku 1985 Igorovi Libovi. „Obaja boli mimoriadne fenomenálni. Keď si celý štadión myslel, že sa situácia dala riešiť len jedným spôsobom, oni vymysleli niečo celkom iné, čo nikto neočakával. Nikomu by ani nenapadlo, že sa to dalo tak spraviť. Nás hráčov to potom zaujímalo a pýtali sme sa: ‚Ako si na to prišiel?‘ Žigo aj Igor odpovedali približne podobne: ‚A ako inak by si to chcel spraviť? Veď to sa inak nedalo.‘ Spontánnosť a skvelé nápady boli pre nich čosi prirodzené, ani sa nad tým nemuseli zamýšľať. Obaja boli géniovia na ľade.“
Lintner si dobre pamätá, ako Pálffy na olympiáde v Salt Lake City po rozhodnutí trénera Filca nastúpil v polovici zápasu proti Nemecku. Pálffy nebol rozcvičený, pretože nečakal, že pôjde na ľad, keďže to nemal dovolené od klubu. „Doteraz mám pred očami, ako sedel vedľa mňa s napoly zaviazanými korčuľami. Bol nahnevaný ako sviňa, lebo sme nehrali dobre. Zrazu, myslím, že to bol Jano Filc, prišiel k Žigovi a povedal mu: ‚Žigo, musíš ísť!‘ Mali sme akurát presilovku. Čo Žigo urobil? Len tak lajdácky si pritiahol šnúrky na korčuliach, dal sa do drepu, trochu sa pohúpal, preskočil striedačku a šiel hrať. Akýkoľvek iný hráč by si za normálnych okolností po takejto ‚rozcvičke‘ niečo natiahol. Žigo od prvej sekundy hral normálne, ako keby bol rozcvičený. Bohužiaľ, ani s ním sme Nemcov neporazili a celú kvalifikáciu sme zbabrali.“
Spoluhráči považovali Pálffyho za veselého človeka, s ktorým bola zábava. Trénerov však dokázal aj nahnevať. „Samozrejme, hlavne Andyho Murrayho v Los Angeles. Stalo sa, že ho prvých 55 minút na ľade nebolo vôbec vidieť a tréner ho chcel posadiť. Hral zle a prehrávali sme o gól. Lenže Žigo potom tri minúty pred koncom vyrovnal a tridsať sekúnd pred koncom dal víťazný gól. Pritom Murray dovtedy nadával, zúril a najradšej by ho posadil. To však bol Žigo, takí sú výnimoční hráči. Niekto drie celý zápas a nič. On spravil za tri minúty celý zápas a ani sa veľmi nespotil,“ povedal Višňovský.
„Pálffy.
Môže ísť dopredu.
Žigo, poď, vľavo má Bondru.
Tyčka, gól!“
Sú to zrejme najpamätnejšie slová, ktoré kedy vyslovil športový komentátor na Slovensku. Povedal ich nebohý Miloš Kováč a aj po dvadsiatich rokoch si ich pamätajú desaťtisíce ľudí na Slovensku. Opisujú totiž najslávnejší gól slovenskej športovej histórie. Bondrovu víťaznú strelu na 4:3 sto sekúnd pred koncom finálového zápasu s Rusmi.
„Na Petra Bondru sa dalo spoľahnúť, bol dobrý strelec aj v NHL a vždy dokázal dať gól. Niekedy mal problém s rozohrávkou, ale bol skúsený zakončovateľ, preto som mu na ľade veril, že gól dá,“ hovorí Žigmund Pálffy, ktorý Bondrovi prihral na onen gól. „Keď som zakladal akciu, rozmýšľal som len nad tým, že som bol na bekhend a on na forhend, tak som mu prihral, lebo mal lepšiu pozíciu.“
Tá akcia akoby symbolizovala vtedajší slovenský tím. Génius svoju prihrávku opíše spôsobom „inak sa to nedalo riešiť“ a Bondra nezaváha a chladnokrvne zakončí. Aj keď fanúšikovia posledných dvadsať rokov rozoberajú, aká geniálna tá akcia bola, Filc hovorí, že ho hráči pri víťaznom góle neposlúchli. „V závere sme začali strácať dych. Rusi sa presadzovali v krídelných priestoroch, nestíhali sme im a naši hráči v obrane sa dostali pod tlak. Preto som sa v závere snažil dostať na ľad čo najviac kvality, aby sme neinkasovali a dali si šancu na víťazstvo v predĺžení. Základná úloha formácie pri príchode na ľad teda bola neinkasovať. No oni ma, chvalabohu, neposlúchli a dali víťazný gól. Využili chybu súpera, keď obranca nesprávnym spôsobom pri mantineli ‚vyblafol na Žiga‘. Žigo ho dokázal obísť a pripravil pozíciu pre Petra Bondru pri historickom góle.“
A pri tom sa podľa Višňovského ukázala genialita slovenskej dvojice. „Obranca prepadol, Žigo zobral puk po pravej strane, pred modrou nahral Bolekovi a švihovkou to šupol Sokolovovi na tú nohu, kde stojí. On predviedol nemotorný zákrok a puk padol od tyčky do vnútra. Do konca zostávalo sto sekúnd a hovoril som si, že to už nemôžeme pustiť, ani keby som mal cez plexisklo vyhodiť bránu. Pamätám si, že to bolo strašne dlhých sto sekúnd, ale už sme to nepustili.“
S Višňovským súhlasí aj Staňa, ktorý sa na situáciu pozerá z pozície brankára. „Sokolov sa dostal do brány asi preto, že pôvodnej jednotke Jegorovi Podomackému nevyšiel zápas proti nám v skupine. Rusi dovtedy nemali veľmi dobrý turnaj, ale zrazu sa Sokolov postavil na hlavu a vo štvrťfinále vychytal Čechov, ktorí dovtedy neprehrali. Vynikajúco zachytal aj v semifinále proti Fínom. Vo finále dostal z prvej strely gól, okej, ale potom chytal dobrý zápas.“
A rozhodujúci gól vo finále? „Bola to v podstate ľahká strela, ale dobre umiestnená,“ hovorí Staňa a vysvetľuje, čo pri nej spravil Sokolov zle. „Jeho štýl spočíval v tom, že bol takpovediac zašitý v bráne. Vtedy brankári viac vykorčuľovávali von a zmenšovali strelecký uhol. On však zaváhal a bol ešte viac zašitý vzadu ako zvyčajne, skoro až na bránkovej čiare. Potom sa tam snažil naťahovať rukou aj nohou, no strela šla od tyčky a nemal šancu. Práve preto, že z nepochopiteľných dôvodov zostal zašitý vzadu, na ten puk nedočiahol. Vynikajúco sa mu vydarilo štvrťfinále aj semifinále, ale v tomto momente sa šťastie priklonilo k nám. Ja to vnímam tak, že to tak bolo, lebo sme boli lepší. Malo to tak byť, že Sokolov, ktorému sa dovtedy darilo, dostal v rozhodujúcej chvíli lacný gól.“
Stali by sme sa majstrami sveta aj pod trénerom Selvekom? Prečo Filcovi na prvé sústredenie neprišiel žiadny hráč? Ako by sa vyvíjala Lašákova kariéra, keby sa za neho neprihovorili maséri? Začala by sa úspešná éra, keby Šťastný neprehovoril Handzuša do Petrohradu? Získali by sme medaily, keby Šatan zostal v šatni ticho ako vo finále Stanley Cupu? A čo by sa stalo, keby Pálffy nezrušil plánovanú dovolenku na Havaji?
„Dodnes si pamätám, ako spojení boli ľudia. To mi dnes chýba. Vtedy sme šli po námestí a tešili sa katolíci s ateistami, robotníci s právnikmi. Bez ohľadu na to, koho ľudia volili, všetci sa vedeli spojiť pri jednej téme, ktorou bol hokej. To bolo krásne, krajina vtedy naozaj držala pokope.“ Ján Lašák
Štefan Bugan, športovej redakcii Denníka N pracuje od septembra 2020, predtým desať rokov pôsobil v denníku Šport, kde postupne prešiel viacerými pozíciami od eléva až po zástupcu šéfredaktora.
Ukážky
1. Pomáhaj Janovi Lašákovi.
2. Keď ti niekto odtrhne hlavu, zober si ju na striedačku a doktor ti ju namontuje.
3. Choďte všetci piati zozadu, súper príde spredu.
Tri hlavné zásady Jána Filca
„Za komunizmu bol hokej športom študentov a robotníkov. Po vzniku Slovenska som si zrazu nemohol nakúpiť bez toho, aby ma nezastavovali staršie panie.“
Peter Šťastný
Génius, ktorý mohol byť Jágrom
Keď o ňom hovoria bývalí spoluhráči, najčastejšie používajú prívlastok geniálny. Podľa mnohých bol hráčom s najväčším talentom v slovenskej histórii. „Žigo je chalan, ktorý na prvý pohľad vyzeral, akoby ani hokej nebral vážne. Keď ste mu však dali do rúk hokejku, dokázal s ňou neskutočné veci. Takto pôsobí aj mimo ľadu. Niekedy to vyzerá, akoby mal svoj svet, ale bol to naozaj výnimočný hráč. Vedel urobiť perfektnú akciu alebo vymyslieť skvelú prihrávku a dostať chalanov do šance,“ hovorí Staňa. „Žigo bol iný. Keby dal hokeju ešte o päť percent viac, bol by v tabuľkách tam, kde je Jaromír Jágr,“ myslí si Ľubomír Višňovský. Pálffy mal v NHL skvelé čísla – 713 bodov v 684 zápasoch základnej časti. Jágr nazbieral 1921 bodov v 1733 zápasoch.
Jerguš Bača prirovnáva Pálffyho k majstrovi sveta z roku 1985 Igorovi Libovi. „Obaja boli mimoriadne fenomenálni. Keď si celý štadión myslel, že sa situácia dala riešiť len jedným spôsobom, oni vymysleli niečo celkom iné, čo nikto neočakával. Nikomu by ani nenapadlo, že sa to dalo tak spraviť. Nás hráčov to potom zaujímalo a pýtali sme sa: ‚Ako si na to prišiel?‘ Žigo aj Igor odpovedali približne podobne: ‚A ako inak by si to chcel spraviť? Veď to sa inak nedalo.‘ Spontánnosť a skvelé nápady boli pre nich čosi prirodzené, ani sa nad tým nemuseli zamýšľať. Obaja boli géniovia na ľade.“
Lintner si dobre pamätá, ako Pálffy na olympiáde v Salt Lake City po rozhodnutí trénera Filca nastúpil v polovici zápasu proti Nemecku. Pálffy nebol rozcvičený, pretože nečakal, že pôjde na ľad, keďže to nemal dovolené od klubu. „Doteraz mám pred očami, ako sedel vedľa mňa s napoly zaviazanými korčuľami. Bol nahnevaný ako sviňa, lebo sme nehrali dobre. Zrazu, myslím, že to bol Jano Filc, prišiel k Žigovi a povedal mu: ‚Žigo, musíš ísť!‘ Mali sme akurát presilovku. Čo Žigo urobil? Len tak lajdácky si pritiahol šnúrky na korčuliach, dal sa do drepu, trochu sa pohúpal, preskočil striedačku a šiel hrať. Akýkoľvek iný hráč by si za normálnych okolností po takejto ‚rozcvičke‘ niečo natiahol. Žigo od prvej sekundy hral normálne, ako keby bol rozcvičený. Bohužiaľ, ani s ním sme Nemcov neporazili a celú kvalifikáciu sme zbabrali.“
Spoluhráči považovali Pálffyho za veselého človeka, s ktorým bola zábava. Trénerov však dokázal aj nahnevať. „Samozrejme, hlavne Andyho Murrayho v Los Angeles. Stalo sa, že ho prvých 55 minút na ľade nebolo vôbec vidieť a tréner ho chcel posadiť. Hral zle a prehrávali sme o gól. Lenže Žigo potom tri minúty pred koncom vyrovnal a tridsať sekúnd pred koncom dal víťazný gól. Pritom Murray dovtedy nadával, zúril a najradšej by ho posadil. To však bol Žigo, takí sú výnimoční hráči. Niekto drie celý zápas a nič. On spravil za tri minúty celý zápas a ani sa veľmi nespotil,“ povedal Višňovský.
Ten gól
„Pálffy.
Môže ísť dopredu.
Žigo, poď, vľavo má Bondru.
Tyčka, gól!“
Sú to zrejme najpamätnejšie slová, ktoré kedy vyslovil športový komentátor na Slovensku. Povedal ich nebohý Miloš Kováč a aj po dvadsiatich rokoch si ich pamätajú desaťtisíce ľudí na Slovensku. Opisujú totiž najslávnejší gól slovenskej športovej histórie. Bondrovu víťaznú strelu na 4:3 sto sekúnd pred koncom finálového zápasu s Rusmi.
„Na Petra Bondru sa dalo spoľahnúť, bol dobrý strelec aj v NHL a vždy dokázal dať gól. Niekedy mal problém s rozohrávkou, ale bol skúsený zakončovateľ, preto som mu na ľade veril, že gól dá,“ hovorí Žigmund Pálffy, ktorý Bondrovi prihral na onen gól. „Keď som zakladal akciu, rozmýšľal som len nad tým, že som bol na bekhend a on na forhend, tak som mu prihral, lebo mal lepšiu pozíciu.“
Tá akcia akoby symbolizovala vtedajší slovenský tím. Génius svoju prihrávku opíše spôsobom „inak sa to nedalo riešiť“ a Bondra nezaváha a chladnokrvne zakončí. Aj keď fanúšikovia posledných dvadsať rokov rozoberajú, aká geniálna tá akcia bola, Filc hovorí, že ho hráči pri víťaznom góle neposlúchli. „V závere sme začali strácať dych. Rusi sa presadzovali v krídelných priestoroch, nestíhali sme im a naši hráči v obrane sa dostali pod tlak. Preto som sa v závere snažil dostať na ľad čo najviac kvality, aby sme neinkasovali a dali si šancu na víťazstvo v predĺžení. Základná úloha formácie pri príchode na ľad teda bola neinkasovať. No oni ma, chvalabohu, neposlúchli a dali víťazný gól. Využili chybu súpera, keď obranca nesprávnym spôsobom pri mantineli ‚vyblafol na Žiga‘. Žigo ho dokázal obísť a pripravil pozíciu pre Petra Bondru pri historickom góle.“
A pri tom sa podľa Višňovského ukázala genialita slovenskej dvojice. „Obranca prepadol, Žigo zobral puk po pravej strane, pred modrou nahral Bolekovi a švihovkou to šupol Sokolovovi na tú nohu, kde stojí. On predviedol nemotorný zákrok a puk padol od tyčky do vnútra. Do konca zostávalo sto sekúnd a hovoril som si, že to už nemôžeme pustiť, ani keby som mal cez plexisklo vyhodiť bránu. Pamätám si, že to bolo strašne dlhých sto sekúnd, ale už sme to nepustili.“
S Višňovským súhlasí aj Staňa, ktorý sa na situáciu pozerá z pozície brankára. „Sokolov sa dostal do brány asi preto, že pôvodnej jednotke Jegorovi Podomackému nevyšiel zápas proti nám v skupine. Rusi dovtedy nemali veľmi dobrý turnaj, ale zrazu sa Sokolov postavil na hlavu a vo štvrťfinále vychytal Čechov, ktorí dovtedy neprehrali. Vynikajúco zachytal aj v semifinále proti Fínom. Vo finále dostal z prvej strely gól, okej, ale potom chytal dobrý zápas.“
A rozhodujúci gól vo finále? „Bola to v podstate ľahká strela, ale dobre umiestnená,“ hovorí Staňa a vysvetľuje, čo pri nej spravil Sokolov zle. „Jeho štýl spočíval v tom, že bol takpovediac zašitý v bráne. Vtedy brankári viac vykorčuľovávali von a zmenšovali strelecký uhol. On však zaváhal a bol ešte viac zašitý vzadu ako zvyčajne, skoro až na bránkovej čiare. Potom sa tam snažil naťahovať rukou aj nohou, no strela šla od tyčky a nemal šancu. Práve preto, že z nepochopiteľných dôvodov zostal zašitý vzadu, na ten puk nedočiahol. Vynikajúco sa mu vydarilo štvrťfinále aj semifinále, ale v tomto momente sa šťastie priklonilo k nám. Ja to vnímam tak, že to tak bolo, lebo sme boli lepší. Malo to tak byť, že Sokolov, ktorému sa dovtedy darilo, dostal v rozhodujúcej chvíli lacný gól.“
