Prečítajte si mikropoviedku z knihy Minútové romány:
O SNEŽIENKACH
Škrie vás, že aj keď robíte navlas to isté, čo robia iní ľudia, vzbudíte tým oveľa menej pozornosti? Že okolo iných ľudí je ustavične plno ruchu, každého zaujíma, čo vedia, čo jedia, čo stavajú, s kým spávajú, zatiaľ čo po vašich príhodách neštekne ani pes? Čo je na vine? Nuž, možno nie je na vine nič iné – iba snežienky.
Chodila som do piatej triedy, mala som okolo desať rokov, a za domácu úlohu sme dostali napísať životopis. Nevedela som, ako má taký životopis vyzerať, zrejme som nedávala pozor, keď nám to pani učiteľka vysvetľovala. Domnievala som sa, že by som svoj životopis nemala napísať halabala a že by mal byť poetický. Začala som vetou: „Narodila som sa v marci, na Kvetnú nedeľu, o druhej hodine popoludní, bol teplý jarný deň a zo zeme vykukovali prvé snežienky.“
Keď som svoj životopis víťazoslávne odovzdala pani učiteľke, už nad prvou vetou krútila hlavou a prečítala ju nahlas celej triede, aby všetci videli, ako životopis nemá vyzerať. Pri slove „snežienky“ sa nahlas rozosmiala.
Keď sa moja mama v ten deň vrátila domov zo školy, vravela, že jej kolegyňa čítala môj životopis aj v zborovni, a aj tam sa na snežienkach všetci dobre zasmiali. Mama mi dohovárala, prečo som sa jej nespýtala, ako sa taký životopis píše. Vôbec som nechápala, čo im na tých snežienkach prekáža. Bola som presvedčená, že mi ich iba závidia. Ale, žiaľ, dosiahli svoje. Už vtedy som si povedala: Dobre, keď ste takí, odteraz si dám na vás a na snežienky pozor. A dávam si ho dodnes. Môžem písať aj o láske a o jari – dávam si pozor, aby som ani náhodou nespomenula snežienky.
A možno práve teraz robím chybu. Už sa mi nestáva, aby moje písomné práce niekto čítal nahlas pred celou triedou a potom ešte raz v zborovni. Možno sa mýlim, ak si myslím, že slovu „snežienky“ sa treba vyhýbať. V novinách práve dnes píšu o speváčke, ktorá je oveľa úspešnejšia, odkedy si dala umelecké meno. Aké umelecké meno? Meno Snežienka.