Bratislava 29. marca (TASR) - Posledná básnická zbierka Milana Rúfusa je ďakovnou modlitbou. Autor ďakuje za možnosť, ktorú dostal od života – pričiniť sa svojou existenciou na tomto svete.

Zbierka patrí medzi skvost slovenskej modernej poézie a autor v nej nanovo rozoberá tematiku detstva, staroby, dobra, zla, života či smrti.

Bytie je čarovné, no tajomné a miestami trpké. Nik nevie, kedy sa hodiny nášho bytia zastavia, aký je náš vymeraný čas. „Čakajúc na svoj vlak, nestojíš príliš o slová. Srdce je ako vták a nohy z olova.“ Staroba. Napovedá, že dni plynú čoraz rýchlejšie. Niet už cesty späť a napred už čoskoro takisto. Spôsob, ako zapísať prežité tak, aby ostalo navždy na tomto svete v srdciach iných, je v jeho zaznamenaní. A to presne spravil Milan Rúfus. V básnickej zbierke Ako stopy v snehu nasledujeme jeho kroky vedúce životom. Kroky zanechávajúce stopy. Stopy v snehu. Stupaje životom otlačené v hĺbke našich sŕdc.

V zbierke, ktorá „spolu s predchádzajúcimi Báseň a čas a Vernosť tvorí jedinečný triptych“ (pozn. vydavateľa), sa stretávame v jeho podaní s doposiaľ už známym – detstvo, puberta, prvá láska, domov, rodina, život, staroba… Na prvý pohľad klišéovité motívy básnik nanovo spracúva, pričom básne si zachovávajú punc zlatej poézie vysokých hodnôt. Rúfus nám dáva možnosť vrátiť sa v čase. Prechádzame sa po časovej osi jeho plodného života. Autor pomaly prichádza na to, že starne. Čas neúprosne letí, dni unikajú a spôsob, ako zaznamenať všetky jeho pamäti, nachádza v zaznamenaní formou básní. „Nuž si ich píšem. Aby ostali mi v pamäti. Jasné ako stopy v snehu.“

Poézia je ako časová os, zoradená chronologicky. Prostredníctvom básní sa prenášame autorovým životom. Dve obsahové časti – Záhadný vzorec bytia a Dar i bremeno = dve etapy jeho existencie. Hneď v úvode Záhadného vzorca môžeme cítiť autorove vedomie blížiacej sa smrti. „Vždy ešte tu/ a stále ešte nie Tam -/ nad matkou Zemou na dotyk nízko lietam/ jak lastovičky pred dažďom.“

Prvá časť zbierky však viac-menej dýcha folklórom a rustikálnom. Dostávame sa do autorovho rodiska, na Liptov. Básne sú detsky nevinné, presne také, aké poznáme z Rúfusových Modlitbičiek. Na prvý pohľad mierne infantilné, obsahujúce málo inotajov, no v samotnej hĺbke poznať zámer autora a cit pre opis prežívania čistej detskej duše. Ľahká interpretácia robí z Rúfusa básnika bežných ľudí. Epickosť básní prvej časti je založená na príbehoch opisujúcich konkrétne výjavy z autorovho detstva a puberty. Prvá lekcia života, prvý oblek kúpený za predané brusnice, prvé lásky, či prvé zárobky. Rúfus by nebol Rúfusom, ak by nám neposkytol krátky príbeh, ktorý nie je tvorený cez šablónu, ale naopak, demonštruje skúsenosti z jeho vlastného života a ponúka hlboký význam a skrytý odkaz pre čitateľa. („Ich tvar je z vašej nákovy./Žijú na našom chlebe./Raz budú takí ako vy./Tak buďte ľudskí k sebe.“ = o deťoch).

Básne sú plné emócií, predkladajú mravné princípy ľudského počínania, opisujú človeka samotného, či smrť alebo utrpenie. Zbierka však nie je v žiadnom prípade ľútostivou. Aj keď by sa zdalo, že polemizovanie v básňach o blížiacej sa smrti, o ktorej autor vie, že čoskoro príde, býva pochmúrne, básne majú, práve naopak, dostatok pozitívnej energie. Sú autorovým poďakovaním za to, že mohol žiť a bolo mu dovolené svojou existenciou prispieť bytím na tomto svete. Nielen bytím, ale radostným prežívaním. „Povedz mi, ja sa nebránim/ samote ani biede,/ čím bol môj život?/ – Hľadaním./ Hľadaním odpovede…“