Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ležal týždeň zviazaný a mŕtvy vo svojej obývačke, kým ho našli. Všetko naznačuje tomu, že ho vrah pred smrťou brutálne mučil.
Autor OTS
Bratislava 7. novembra (OTS) - Dom je prevrátený hore nohami, vrahovia však zrejme nenašli, čo hľadali.
Aké tajomstvo strážil nenápadný starec, ktorý nemal rodinu ani priateľov?
Kľúčový svedok je debutom jedného z najúspešnejších škandinávskych autorov detektívok. Román, ktorý sa zakladá na skutočnom kriminálnom prípade, je zároveň prvou knihou série o hlavnom inšpektorovi Williamovi Wistingovi.
„Je to jeden z najuveriteľnejších detektívnych románov – a to napriek tomu, o aký bizarný a brutálny zločin v ňom ide,“ napísal prestížny Aftenposten.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na www.severskekrimi.sk.
Jørn Lier Horst si získal čitateľov najmä svojím skvelým štýlom a prehľadom. Pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. 12-dielna séria s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou, novinárkou Line sa predáva v miliónových nákladoch po celom svete.
Za román Na zimu zatvorené získal Cenu nórskych kníhkupcov, za Poľovné psy získal cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.
Výborných ohlasov sa dočkali aj jeho najnovšie romány Jaskynný muž, Zaslepenosť a Súmrak.
Zároveň je autorom v súčasnosti najúspešnejšej nórskej detskej Detektívna agentúra č. 2, ktorá vychádza aj v slovenčine.
Milan Buno, literárny publicista
Aké tajomstvo strážil nenápadný starec, ktorý nemal rodinu ani priateľov?
Kľúčový svedok je debutom jedného z najúspešnejších škandinávskych autorov detektívok. Román, ktorý sa zakladá na skutočnom kriminálnom prípade, je zároveň prvou knihou série o hlavnom inšpektorovi Williamovi Wistingovi.
„Je to jeden z najuveriteľnejších detektívnych románov – a to napriek tomu, o aký bizarný a brutálny zločin v ňom ide,“ napísal prestížny Aftenposten.
Opis obete, ktorý poskytol mladík, sedel na chlp presne. Wisting dovidel z terasy na muža, čo visel cez pohovku s velúrovým poťahom. Odhadoval, že mohol mať tak sedemdesiat rokov, ale istý si nebol. Muž ležal hlavou dole, mal ju trochu pootočenú nabok. Bol takmer holohlavý, od spánkov mu odstávalo zopár sivých vlasov. Krv sa nazbierala na najnižšom bode tela, čiže hlavu mal modročiernu. Zápästia mal zviazané modrým nylonovým povrazom a ten bol pripevnený k nohám pohovky. Nahé telo bolo pokryté krvou. Uschla a ostali z nej len čierne chrasty.
„Evanger?“ obrátil sa Wisting na nízkeho mladíka. „Mali by ste si nasadiť čiapku. Zajtra budete na titulke a ak si policajný riaditeľ nenájde niečo iné, do čoho by sa zadrapil, tak vám bude držať prednášku o policajnej uniforme.“
„Evanger?“ obrátil sa Wisting na nízkeho mladíka. „Mali by ste si nasadiť čiapku. Zajtra budete na titulke a ak si policajný riaditeľ nenájde niečo iné, do čoho by sa zadrapil, tak vám bude držať prednášku o policajnej uniforme.“
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na www.severskekrimi.sk.
Jørn Lier Horst si získal čitateľov najmä svojím skvelým štýlom a prehľadom. Pôsobil ako hlavný vyšetrovateľ v Larviku, študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu. 12-dielna séria s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou, novinárkou Line sa predáva v miliónových nákladoch po celom svete.
Za román Na zimu zatvorené získal Cenu nórskych kníhkupcov, za Poľovné psy získal cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj cenu pre najlepšiu škandinávsku detektívku.
Výborných ohlasov sa dočkali aj jeho najnovšie romány Jaskynný muž, Zaslepenosť a Súmrak.
Zároveň je autorom v súčasnosti najúspešnejšej nórskej detskej Detektívna agentúra č. 2, ktorá vychádza aj v slovenčine.
Začítajte sa do úryvku z novinky Kľúčový svedok:
Wisting a Angell odišli z policajného oddelenia veľmi neskoro.
Takmer do polnoci diskutovali o taktickom postupe a rozdeľovali rôzne pracovné úlohy. Postupne sa do ich prísne profesionálneho a vecného rozhovoru zaplietalo čoraz viac príhod z policajnej akadémie, hovorili o starých prípadoch, na ktorých spolupracovali. Wistingovi chýbali staré časy a priateľ ako Torbjørn Angell. S nikým sa nemohol takto otvorene porozprávať, nikto ho nechápal tak ako on. Nik nedokázal dokončiť vetu, ktorú začal, alebo mu vziať slová z úst, presne sformulovať jeho myšlienky. Len Torbjørn Angell. Spomenul si, ako ťažko mu bolo, keď jedného dňa prišiel do jeho kancelárie s veľkým úsmevom na tvári a s listom z bergenského policajného oddelenia, v ktorom mu oznamovali preradenie. Aj tak sa však tešil – spolu s ním.
Vlastne ani nevedel, prečo sú takí dobrí priatelia, boli celkom odlišní. Angell nenachádzal nikde pokoja, stále ho niečo hnalo vpred, inam, preč. Asi preto nepobudol dlho v rodnom meste a iste to bol jeden z dôvodov, prečo mu skrachovali dve manželstvá. Angell bol vždy na love, hľadal väčšie výzvy, väčšie úlohy. Chcel byť vždy vpredu, mať náskok. Pred časom mu ponúkli miesto na kriminálnej polícii. Na ústredí.
Wisting ostal v malom vestfoldskom meste, bol tu však rád. Takýto život sa mu páčil.
Ingrid bola hore a čakala naňho. Dočítala do polovice akýsi nový ľúbostný román a prepracovala sa aj cez polovicu fľašky červeného vína značky Jacob´s Creek.
„Dáš si za pohár?“ spýtala sa ho. Usmiala sa, nepoznamenala nič na margo toho, koľko je hodín, ale Wisting zacítil kdesi v jej tóne výčitku.
„Rád.“
„Večeru som ti musela dať do chladničky.“ Výčitka bola teraz zreteľnejšia. „Mám ti ju zohriať?“
Až teraz si Wisting uvedomil, aký je hladný a že vlastne od obeda nejedol. Častejšie prepadal dojmu, že by mu vlastne vyšetrovanie závažných kriminálnych prípadov malo pomôcť s kilami navyše. Keďže sa sústredil na pátranie po zločincovi, nevnímal hlad a zabúdal jesť. No váha v kúpeľni tvrdila opak. Pre prácu jedol neskoro a nezdravo. Zväčša si niečo rýchlo ohrial v mikrovlnke: mäsové guľky so zemiakmi a kyslou kapustou, ktoré zapíjal červeným vínom, by veru nenašiel v žiadnej príručke o chudnutí. Keďže však uplynulo dvanásť hodín, odkedy naposledy jedol, chutilo mu znamenite.
„Je ten nový prípad ťažký?“ Ingrid si doliala do pohára zvyšok vína.
„Zatiaľ vyzerá veľmi komplikovane,“ odpovedal a vychutnával si víno. „Nie je to však beznádejné.“
„Nájdeš si v lete čas aj na nejaké práce okolo domu? Tento rok treba namoriť dom. Navyše sa mi vidí, že máme pod strechou na terase osie hniezdo. Mal by si zobrať rebrík a niečo s tým spraviť. V každom prípade ešte predtým, ako sa pustíš do morenia.“
Wisting vydýchol nosom a prehltol, čo mal v ústach. Vedel, že Ingrid má úplnú pravdu. Okolo domu bola kopa práce a mali nepísané pravidlo, že Ingrid sa stará o všetko vnútri, zatiaľ čo on sa postará o všetko vonku. Keďže však mala viac než dva mesiace dovolenky, nazdával sa, že by mohla zvládnuť aj morenie a osie hniezdo – namiesto vylihovania pri mori a slnenia sa. Cítil, ako sa ho zmocňuje hnev, bol podráždený, radšej si vopchal do úst mäsovú guľku, aby sa nezačal hádať.
„Musím myslieť na dôležitejšie veci ako morenie domu a osie hniezdo,“ odpovedal, keď takmer dožul. „Možno si na budúci víkend zoberiem voľno. Vtedy už pôjde vyšetrovanie ako-tak samospádom.“
Vyhol sa síce hádke, no odsekol jej tak prudko, že Ingrid upratala stôl a nechala ho dojesť večeru osamote.
Wisting a Angell odišli z policajného oddelenia veľmi neskoro.
Takmer do polnoci diskutovali o taktickom postupe a rozdeľovali rôzne pracovné úlohy. Postupne sa do ich prísne profesionálneho a vecného rozhovoru zaplietalo čoraz viac príhod z policajnej akadémie, hovorili o starých prípadoch, na ktorých spolupracovali. Wistingovi chýbali staré časy a priateľ ako Torbjørn Angell. S nikým sa nemohol takto otvorene porozprávať, nikto ho nechápal tak ako on. Nik nedokázal dokončiť vetu, ktorú začal, alebo mu vziať slová z úst, presne sformulovať jeho myšlienky. Len Torbjørn Angell. Spomenul si, ako ťažko mu bolo, keď jedného dňa prišiel do jeho kancelárie s veľkým úsmevom na tvári a s listom z bergenského policajného oddelenia, v ktorom mu oznamovali preradenie. Aj tak sa však tešil – spolu s ním.
Vlastne ani nevedel, prečo sú takí dobrí priatelia, boli celkom odlišní. Angell nenachádzal nikde pokoja, stále ho niečo hnalo vpred, inam, preč. Asi preto nepobudol dlho v rodnom meste a iste to bol jeden z dôvodov, prečo mu skrachovali dve manželstvá. Angell bol vždy na love, hľadal väčšie výzvy, väčšie úlohy. Chcel byť vždy vpredu, mať náskok. Pred časom mu ponúkli miesto na kriminálnej polícii. Na ústredí.
Wisting ostal v malom vestfoldskom meste, bol tu však rád. Takýto život sa mu páčil.
Ingrid bola hore a čakala naňho. Dočítala do polovice akýsi nový ľúbostný román a prepracovala sa aj cez polovicu fľašky červeného vína značky Jacob´s Creek.
„Dáš si za pohár?“ spýtala sa ho. Usmiala sa, nepoznamenala nič na margo toho, koľko je hodín, ale Wisting zacítil kdesi v jej tóne výčitku.
„Rád.“
„Večeru som ti musela dať do chladničky.“ Výčitka bola teraz zreteľnejšia. „Mám ti ju zohriať?“
Až teraz si Wisting uvedomil, aký je hladný a že vlastne od obeda nejedol. Častejšie prepadal dojmu, že by mu vlastne vyšetrovanie závažných kriminálnych prípadov malo pomôcť s kilami navyše. Keďže sa sústredil na pátranie po zločincovi, nevnímal hlad a zabúdal jesť. No váha v kúpeľni tvrdila opak. Pre prácu jedol neskoro a nezdravo. Zväčša si niečo rýchlo ohrial v mikrovlnke: mäsové guľky so zemiakmi a kyslou kapustou, ktoré zapíjal červeným vínom, by veru nenašiel v žiadnej príručke o chudnutí. Keďže však uplynulo dvanásť hodín, odkedy naposledy jedol, chutilo mu znamenite.
„Je ten nový prípad ťažký?“ Ingrid si doliala do pohára zvyšok vína.
„Zatiaľ vyzerá veľmi komplikovane,“ odpovedal a vychutnával si víno. „Nie je to však beznádejné.“
„Nájdeš si v lete čas aj na nejaké práce okolo domu? Tento rok treba namoriť dom. Navyše sa mi vidí, že máme pod strechou na terase osie hniezdo. Mal by si zobrať rebrík a niečo s tým spraviť. V každom prípade ešte predtým, ako sa pustíš do morenia.“
Wisting vydýchol nosom a prehltol, čo mal v ústach. Vedel, že Ingrid má úplnú pravdu. Okolo domu bola kopa práce a mali nepísané pravidlo, že Ingrid sa stará o všetko vnútri, zatiaľ čo on sa postará o všetko vonku. Keďže však mala viac než dva mesiace dovolenky, nazdával sa, že by mohla zvládnuť aj morenie a osie hniezdo – namiesto vylihovania pri mori a slnenia sa. Cítil, ako sa ho zmocňuje hnev, bol podráždený, radšej si vopchal do úst mäsovú guľku, aby sa nezačal hádať.
„Musím myslieť na dôležitejšie veci ako morenie domu a osie hniezdo,“ odpovedal, keď takmer dožul. „Možno si na budúci víkend zoberiem voľno. Vtedy už pôjde vyšetrovanie ako-tak samospádom.“
Vyhol sa síce hádke, no odsekol jej tak prudko, že Ingrid upratala stôl a nechala ho dojesť večeru osamote.
Milan Buno, literárny publicista
