Začítajte sa do nového krimi Tí, ktorí zlyhali:
„Tridsať sekúnd sa začína teraz.“
Mirre takmer nezaregistroval kovové šťuknutie, ktoré signalizovalo, že stopky začali odmeriavať zostávajúci čas. Ako dlho to bude trvať? Čo to vlastne povedal?
Položí mu šesťdesiat otázok.
Na akú otázku v poradí mal odpovedať teraz? Mirre nemal potuchy. Zdalo sa mu, akoby to trvalo celú večnosť. Ešte stále sa pokúšal pochopiť, čo sa to vlastne stalo.
„Mám ti zopakovať otázku?“
Muž sedel celkom blízko.
Asi na druhej strane stola.
Jeho hlas bol hlboký a pokojný.
Po prvýkrát s ním Mirre komunikoval cez telefón pred dvoma týždňami. Kontaktoval ho muž, ktorý sa predstavil ako Sven Cato, novinár na voľnej nohe. Chcel s ním urobiť rozhovor či, lepšie povedané, napísať jeho portrét. Mirre síce nevyhral, patril však k tým účastníkom reality šou, ktorí na sociálnych sieťach vzbudili najväčšiu pozornosť. Na základe toho, čo diváci videli na televíznej obrazovke, si väčšina z nich vytvorila názor na to, kto vlastne je. Sven chcel svojím portrétom ich predstavu utvrdiť. Predstaviť divákom iné stránky jeho osobnosti, ukázať im, aký v skutočnosti je. Mohli by sa stretnúť?
Preto sa stretli. V hoteli Kurhotellet. Sven ho pozval na obed. Obaja si objednali pivo, hoci bol utorok, krátko po pol dvanástej predpoludním. Bolo však leto, ľudia mali voľno. Sven položil doprostred stola diktafón a začal sa pýtať. Mirre na jeho otázky poslušne odpovedal.
Práve teraz pochopil muž sediaci oproti nemu mlčanie ako kladnú odpoveď.
„K akému slovnému druhu patria slová označujúce vzťahy medzi osobami, predmetmi a miestami ako napríklad na, k, pred a v?“
„Neviem,“ odvetil Mirre a začul vo svojom hlase rezignáciu.
„Máš ešte desať sekúnd na rozmyslenie.“
„Neviem! Neviem odpovede na tvoje poondiate otázky!“
Niekoľko sekúnd zostalo ticho, potom začul kovové šťuknutie, keď čas na stopkách vypršal, a potom ešte jedno, keď sa hodnoty vynulovali.
„Ďalšia otázka. Ako sa volala vlajková loď Krištofa Kolumba, s ktorou v roku tisícštyristodeväťdesiatdva objavil Ameriku?“
Šťuknutie.
Stopky začali odrátavať čas.
Rozhovor dopadol výborne. Sven bol pravdepodobne rovnako starý ako Mirreho otec, možno trocha starší, nebol veľmi rozhľadený, vynahrádzal to však svojím záujmom. Aspoň tak sa zdalo. Skvele sa s ním konverzovalo. Keď si Mirre odskočil na toaletu, objednal Sven obom ďalšie pivo.
Určite to bolo ono. To druhé pivo. Musel mu doň niečo dať, pretože krátko po prvom dúšku mu prišlo nevoľno. Nedokázal sa sústrediť. Pociťoval slabosť.
Sven sa ponúkol, že ho odvezie domov.
Vyšli z reštaurácie a zamierili na parkovisko.
A potom sa zobudil tu. S hlavou položenou na tvrdej doske stola.
Posadil sa a zopár sekúnd mu trvalo, kým si uvedomil, že nič nevidí. Keď si chcel zložiť z očí to, čo mu bránilo vo výhľade, zistil, že rukami môže pohnúť len o niekoľko centimetrov. Pohýbal nimi a ticho preťal zvonivý kovový zvuk.
Reťaze.
Putá.
Zreval, začal divo mykať rukami, ale ihneď stíchol, keď začul známy hlas.
„Nikto ťa nepočuje a nemôžeš sa oslobodiť.“
Znova sa rozkričal. Doriti, čo sa to deje? Dočerta, čo to robí? Vyhrážal sa a prosil. No najmä sa vyhrážal.
„Upokoj sa. Môžeš byť vonku ani nie o polhodinu. Samozrejme, pod podmienkou, že prospeješ.“
„Prospejem? Čo?“ spýtal sa Mirre. „V čom mám prospieť?“
Šesťdesiat otázok.
Tridsať sekúnd na rozmyslenie pri každej otázke.
Správne zodpovedať musí aspoň tretinu kladených otázok.
„Čo sa stane, ak neprospejem?“ vypytoval sa Mirre.
„Tak teda začneme,“ odvetil namiesto toho muž, ktorý sa pravdepodobne nevolal Sven Cato. „Prvá otázka. Čo označuje akronym NATO? Tvojich tridsať sekúnd sa začína teraz.“
Šťuknutie sprevádzajúce spustenie stopiek a jemnejšie pravidelné ťukanie prezrádzali, že stopky odrátavajú zostávajúce sekundy.
Mirre úplne ignoroval prvých desať-pätnásť otázok. Mykal putami a pokúšal sa uvoľniť si z nich ruky, pýtal sa chlapíka, čo to má všetko znamenať, vyhrážal sa mu, že mu ukáže, keď sa oslobodí, a sľuboval mu možné aj nemožné, len nech ho pustí.
Hrozby a prosby.
Chlapíka akoby sa to netýkalo, naďalej mu kládol otázky rovnakým vyrovnaným hlasom, spúšťal stopky, zaujímal sa, či má ešte raz zopakovať otázku, a trpezlivo vyčkával na odpoveď. Po chvíli mu vecne oznámil, že možnosť uspieť v tomto teste sa drasticky zmenšuje a Mirre by urobil najlepšie, keby sa pokúsil trocha viac koncentrovať na otázky a menej sa mu vyhrážal.
Mirre ho poslúchol a začal počúvať.
„Čo je prvočíslo?“
„Ktoré zvieratá patria do takzvanej veľkej päťky Afriky?“
„Kedy sa vyformoval ostrov Surtsey ležiaci neďaleko južného pobrežia Islandu?“
„V akých jednotkách patriacich do medzinárodnej sústavy jednotiek SI meriame svietivosť?“
Zhruba v polovici tohto vedomostného testu si Mirre uvedomil, že keď sa pohýbe, niečo pod ním čudne praská. Plast. Sedel na plaste. Na mäkkom paplóne zabalenom v plastovom obale. V Mirreho svete existovali len dve možné vysvetlenia, prečo sa pod ním nachádza takýto zabalený paplón.
Buď je nový, alebo sa ho majiteľ snaží ochrániť.
Od škvŕn.
Zápachu.
Krvi.
Pocítil obrovský nával adrenalínu a rozhodol sa, že toto zvládne. Ukáže tomu bastardovi. Pokúsi sa počúvať, čo hovorí, pokúsi sa rozmýšľať. Doriti, musí v tomto vedomostnom teste uspieť!
„V ktorom americkom štáte leží mesto Chicago?“
„Akú skratku má chemický prvok fosfor?“
„Ktorý švédsky panovník nastúpil na trón po kráľovi Oskarovi I.?“
Otázku za otázkou kládol rovnakým hlbokým, vyrovnaným hlasom. Mirre nedokázal zodpovedať ani jednu posratú...
„Posledná otázka. Do ktorej čeľade patrí rosomák?“
Šťuknutie.
Ktorej čeľade? Akej čeľade? Mirre vedel, ako sa povie rosomák po anglicky. Wolverine. Videl každú sfilmovanú marvelovku. Ale čeľaď?
„Chceš, aby som zopakoval otázku?“
„Nie.“
Ticho. Prerušované slabým pravidelným ťukaním. Ďalšie šťuknutie.
„Čas vypršal. Tak sa na to pozrime...“
Mirre zavzdychal a oprel si čelo o dosku stola. Ani zaboha, že správne zodpovedal aspoň dvadsať otázok. Pravdepodobne ani na toľko otázok neodpovedal.
Počul, ako sa muž sediaci oproti nemu postavil. Mirre pomaly zodvihol hlavu a pozorne načúval. Mal pocit, akoby k nemu pristúpil. Zrazu pocítil Mirre na čele niečo chladné a kovové.
„Neprospel si,“ povedal muž, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevolal Sven Cato.
Mirre nestihol ani zareagovať, ani uhnúť hlavou, keď tlaková sila vymrštila dutý náboj, ktorý mu okamžite penetroval čelovú kosť a prenikol do mozgu.