Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Jeden z najznámejších slovinských spisovateľov Drago Jančar vstúpil do literatúry v 70. rokoch minulého storočia. Jeho inšpiračným zdrojom bol hlavne francúzsky nový román
Autor TASR/TERAZ.sk
Maribor/Bratislava 13. apríla (TASR/Teraz.sk) - Slovinský spisovateľ, dramatik a esejista Drago Jančar, ktorý bude mať v piatok 13. apríla 70 rokov, je známy aj na Slovensku.
V roku 2009 počas hosťovania v Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave sa Slovinské národné divadlo divákom predviedlo hrou Draga Jančara Ticho bijú hodiny. Čitatelia sa zase mohli zoznámiť s prozaickou tvorbou slovinského spisovateľa prostredníctvom dvoch do slovenčiny preložených románov Polárna žiara (Kaligram, 2001) a Staviteľ - Mýtus o Daidalovi (Slovart, 2007).
Drago Jančar sa narodil 13. apríla 1948 v bývalej Juhoslávii v slovinskom meste Maribor. Po skončení gymnázia študoval v rodnom meste právo a zároveň prispieval do študentského časopisu. V rokoch 1971-1974 pôsobil vo viacerých slovinských denníkoch. Už ako novinár sa dostal pre svoje články a postoje do ostrého konfliktu s vtedajšou komunistickou mocou. V roku 1974 Jančara pre šírenie takzvanej nepriateľskej propagandy a prepašovanie zakázanej knihy Branka Rozmana V Rogu ležimo pobiti (V Rogu ležíme zabití) zatkli a vo väzení si odsedel tri mesiace.
Po prepustení nastúpil Jančar na základnú vojenskú službu do Srbska. Po neľahkom vojenskom období, sa vrátil do Mariboru, ale v miestnych denníkoch mohol vykonávať len administratívne práce. Aj preto sa v roku 1978 rozhodol presťahovať do dnešného hlavného mesta Slovinska Ľubľany. Dva roky pracoval ako scenárista a dramaturg v ľubľanskom filmovom štúdiu Viba film. Potom nastúpil na miesto redaktora a tajomníka Slovenskej matice v Ľubľane.
V roku 1985 navštívil Spojené štáty americké (USA) a po návrate sa v roku 1987 stal predsedom slovinského PEN klubu, kde pôsobil do roku 1991. Od roku 1995 je členom Slovinskej akadémie vied a umení.
Jeden z najznámejších slovinských spisovateľov Drago Jančar vstúpil do literatúry v 70. rokoch minulého storočia. Jeho inšpiračným zdrojom bol hlavne francúzsky nový román. Vo svojej tvorbe sa zaoberal a zaoberá hlavne problematikou odcudzenia a osudom človeka zmietaného vo víre nepochopiteľných či tragických dejinných udalostí.
Prvým úspešným Jančarovým prozaickým dielom bol historicko-alegorický román Galjot (Galejník, 1978). Medzinárodný úspech zaznamenal aj postmoderným románom Severni sij (Polárna žiara, 1984, slov. 2001), po ktorom nasledovala zbierka noviel Smrt pri Mariji Snežni (Smrť u Márie Snežnej, 1985). Známe sú aj jeho ďalšie prozaické diela ako napríklad zbierka poviedok Pogled angela (Pohľad anjela, 1992), alebo romány Posmehljivo poželenje (Posmešná túžba, 1993), Katarina, pav in jezuit (Katarína, páv a jezuita, 2000) a Drevo brez imena (Strom bez mena, 2008).
Nezanedbateľnú súčasť tvorby Draga Jančara tvoria aj divadelné hry ako napríklad Disident Armož in njegovi (Disident Armož a jeho prívrženci, 1982), Veliki briljantni valček (Veľký briliantový valčík, 1984) či hra Halštat z roku 1996.
Významný slovinský spisovateľ Drago Jančar má na konte aj niekoľko kníh esejí. Medzi najznámejšie patria Terra incognita (1989), Razbiti vrč (Rozbitý džbán, 1992), Brioni (2002) a Duša Evrope (Duša Európy, 2006).
Za svoju širokospektrálnu tvorbu Drago Jančar dostal viacero významných cien. V roku 1993 mu udelili Prešernovu cenu za celoživotné dielo. Je tiež nositeľom Herderovej ceny (2003) či Ceny Jeana Améryho, ktorú v roku 2007 dostal za esejistickú tvorbu.
V roku 2009 počas hosťovania v Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave sa Slovinské národné divadlo divákom predviedlo hrou Draga Jančara Ticho bijú hodiny. Čitatelia sa zase mohli zoznámiť s prozaickou tvorbou slovinského spisovateľa prostredníctvom dvoch do slovenčiny preložených románov Polárna žiara (Kaligram, 2001) a Staviteľ - Mýtus o Daidalovi (Slovart, 2007).
Drago Jančar sa narodil 13. apríla 1948 v bývalej Juhoslávii v slovinskom meste Maribor. Po skončení gymnázia študoval v rodnom meste právo a zároveň prispieval do študentského časopisu. V rokoch 1971-1974 pôsobil vo viacerých slovinských denníkoch. Už ako novinár sa dostal pre svoje články a postoje do ostrého konfliktu s vtedajšou komunistickou mocou. V roku 1974 Jančara pre šírenie takzvanej nepriateľskej propagandy a prepašovanie zakázanej knihy Branka Rozmana V Rogu ležimo pobiti (V Rogu ležíme zabití) zatkli a vo väzení si odsedel tri mesiace.
Po prepustení nastúpil Jančar na základnú vojenskú službu do Srbska. Po neľahkom vojenskom období, sa vrátil do Mariboru, ale v miestnych denníkoch mohol vykonávať len administratívne práce. Aj preto sa v roku 1978 rozhodol presťahovať do dnešného hlavného mesta Slovinska Ľubľany. Dva roky pracoval ako scenárista a dramaturg v ľubľanskom filmovom štúdiu Viba film. Potom nastúpil na miesto redaktora a tajomníka Slovenskej matice v Ľubľane.
V roku 1985 navštívil Spojené štáty americké (USA) a po návrate sa v roku 1987 stal predsedom slovinského PEN klubu, kde pôsobil do roku 1991. Od roku 1995 je členom Slovinskej akadémie vied a umení.
Jeden z najznámejších slovinských spisovateľov Drago Jančar vstúpil do literatúry v 70. rokoch minulého storočia. Jeho inšpiračným zdrojom bol hlavne francúzsky nový román. Vo svojej tvorbe sa zaoberal a zaoberá hlavne problematikou odcudzenia a osudom človeka zmietaného vo víre nepochopiteľných či tragických dejinných udalostí.
Prvým úspešným Jančarovým prozaickým dielom bol historicko-alegorický román Galjot (Galejník, 1978). Medzinárodný úspech zaznamenal aj postmoderným románom Severni sij (Polárna žiara, 1984, slov. 2001), po ktorom nasledovala zbierka noviel Smrt pri Mariji Snežni (Smrť u Márie Snežnej, 1985). Známe sú aj jeho ďalšie prozaické diela ako napríklad zbierka poviedok Pogled angela (Pohľad anjela, 1992), alebo romány Posmehljivo poželenje (Posmešná túžba, 1993), Katarina, pav in jezuit (Katarína, páv a jezuita, 2000) a Drevo brez imena (Strom bez mena, 2008).
Nezanedbateľnú súčasť tvorby Draga Jančara tvoria aj divadelné hry ako napríklad Disident Armož in njegovi (Disident Armož a jeho prívrženci, 1982), Veliki briljantni valček (Veľký briliantový valčík, 1984) či hra Halštat z roku 1996.
Významný slovinský spisovateľ Drago Jančar má na konte aj niekoľko kníh esejí. Medzi najznámejšie patria Terra incognita (1989), Razbiti vrč (Rozbitý džbán, 1992), Brioni (2002) a Duša Evrope (Duša Európy, 2006).
Za svoju širokospektrálnu tvorbu Drago Jančar dostal viacero významných cien. V roku 1993 mu udelili Prešernovu cenu za celoživotné dielo. Je tiež nositeľom Herderovej ceny (2003) či Ceny Jeana Améryho, ktorú v roku 2007 dostal za esejistickú tvorbu.
