Bratislava 14. novembra (Teraz.sk) Pavel “Hirax“ Baričák žijúci v Martine, začínal ako hudobník v metalovej kapele Ramchat. Neskôr si založil hudobný internetový obchod a vlastné vydavateľstvo, aby si mohol vydať svoj prvý román „Raz aj v pekle výjde slnko“. Našiel záľubu aj v cestovaní a navštívil exotické krajiny ako Ekvádor, India, Etiópia, Nový Zéland a mnohé ďalšie.

Postupne vydal viacero románov, cestopisov a zbierok básní. Avšak masy ľudí pritiahla na jeho prezentácie motivačná literatúra. Diela sú inšpirované vlastnou životnou skúsenosťou. Nedávno vyšlo druhé pokračovanie motivačnej knihy „Šlabikár šťastia“ s podtitulom „Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena“. V Šlabikári šťastia jednoduchou formou vysvetľuje najzákladnejšie princípy pozitívneho myslenia. Snaží sa ukázať, prečo sa ľuďom neplní to, po čom túžia. Ako riešenie uvádza, začať hľadať odpovede sám v sebe. Dôležité je ďakovať a vážiť si to, čo už máme a až potom si želať niečo nové.

Počas výstavy Bibliotéka v Bratislave mal “Hirax“ prezentáciu, kde objasnil súvisloti z poslednej knihy a predniesol niektoré zo svojich básní. Podarilo sa nám s ním urobiť rozhovor.

Ste v Bratislave na Bibiliótéke ako autor knihy o rozvoji osobnosti a sebapremene. Vaše záujmy sú však oveľa širšie. Ako spolu súvisia a ako ste sa k nim dostali?

„Ja som sa nikdy nejak nezamýšľal, že bude v konflikte hranie na gitare v mojej metalovej kapele, cestovanie po celom svete, alebo veci, ktoré robím ako obchodník s mojím internetovým obchodom. Vždy som robil to, čo cítila moja duša. Keď cítila, že chce hrať na gitare, tak som sa naučil hrať na gitare. Keď som cítil že chcem začať písať básne, tak som začal písať básne. Keď som cítil, že potrebujem zobrať batoh, sám vyraziť do Etiópie a napísať o tom cestopis, nikdy som nepovedal nie. Neboli vo mne strachy ani obavy a robil som vždy to, čo mi hovorilo srdiečko. To radím aj ľuďom, aby zahodili všetky tie chybné modely, ktoré v sebe majú, aby sa nebáli a aby vždy počúvali svoje srdce.“

Fotogaléria zo stretnutia s čitateľmi:

Čo vás priviedlo k písaniu?

„Tie zlomové veci vždy prichádzajú cez bolesť. Písať som začal, keď sa mi rozpadol môj dlhoročný vzťah. Začal som viac rozmýšľať nad tým, prečo sa to deje, kým vlastne som, čo sa mi opakuje, prečo sa mi to opakuje a čo ma bolí. Skrátka, začal som hľadať súvislosti. Vtedy sa otvorila moja duša do písania. Začalo to románmi. Potom prišli cestopisy, neskôr poézia a nakoniec dve motivačné knihy – „Šlabikáre šťastia.“

Máte špeciálne zvyky pri písaní, alebo nejaké obľúbené miesto?

„Ja si dokážem vytvoriť moje obľúbené miesto všade okolo mňa, tam kde si rozšírim svoju „baričákovskú“ energiu. Viem písať na letisku, v lietadle, či v bare. Napríklad v Kostarike som písal tak, že černosi tancovali na stole a volali ma tancovať s nimi, ale ja som chcel písať. Príjemne sa mi píše aj v Paríži, v kaviarničke. Môžem byť aj v byte u cudzích, hlavne nech mám notebook, zošit a pero. Dám si k tomu nejaké vínko, pivko, alebo čaj, podľa toho čo si pýta moja duša a telo. Nesmie tam byť človek, čo sa chce so mnou rozprávať, alebo moje detičky.“


Kto, alebo čo vás najviac inšpiroval/o vo vašej duchovnej ceste?

„Najviac ma jednoznačne inšpirovali moje bolesti. Choroby, kradnutie, ohováranie, rozvody, rozchody, nevera – nič z toho nie je náhodou. Sú to znamenia, ktoré nám prinášajú múdrosť. Hovoria nám, aký sme, vracajú nám čo sme urobili v minulosti a ukazujú nám, čo máme opraviť. Sú našimi najväčšími učiteľmi. Čo sa týka pochopenia vesmírnych zákonov, je veľa rôznych duchovných učiteľov. Mne v každom období zasvietil niekto iní. Je známe, že milujem Osha, ale beriem ho len ako inšpiráciu. Aj mojim čitateľom radím, aby nerobili z Baričáka nejakého „guru“. Každý sme strojcom svojho vlastného šťastia. Ja píšem len o mojej ceste. Ľudia sa môžu odomňa inšpirovať, ale zmeniť sa musí každí sám. Môžu prečítať aj sto motivačných kníh, ale ak nič z toho nedajú do praxe, je to zbytočné.“

Ktoré dielo považujete za svoje najobľúbenejšie a prečo?

„Čo sa týka cestopisov, tak sú to určite „Ekvádor“ a „Etiópia“. Ďalej „Príbeh muža“ – ťažký román, dve tretiny sú veľmi depresívne, je o probléme alkoholizmu. Romány „Nauč ma umierať“, alebo môj debut „Raz aj v pekle výjde slnko“ vždy vo mne vzbudia silnú emóciu a vrátia ma do obdobia, v ktorom som ich písal. Samozrejme, platí aj rovnica, že posledné dieťatko je najmilovanejšie, takže momentálne mám veľmi rád moju najnovšiu básnickú zbierku „Povedz iba slovo“ a druhý diel „Šlabikára šťastia“ o súvislostiach, sebapoznaní a sebapremene.“

Môžu sa čitatelia v dohľadnej dobe tešiť na nejaký nový román?

„Tento rok nevydám román, lebo ho nebolo kedy napísať. Vydával som druhý diel Šlabikára, ale nesilil som sa do písania. Keď detičky zaspia okolo ôsmej, som tak unavený. Buď si čítam, alebo pozerám nejaké dokumenty v televízii. K písaniu sa bohužiaľ už neviem donútiť. Budúci rok dopíšem román, ktorý som začal písať pred pár dňami tu, v Bratislave. Aj dnes som písal do štvrť na štyri ráno. Otvoril som prvú stránku, že sa na ňu iba pozriem, ale samozrejme, že ma to zase chytilo. Napojil som sa na zdroj a začal som písať. Akonáhle raz začnem písať, moja duša to už nepustí. Začal som písať „Príbeh ženy“, dvojičku k románu „Príbeh muža“. Píšem prirodzene, nikdy nie nasilu. To isté radím aj ľuďom. Ani maliar by nemal maľovať vo chvíli, keď to tak necíti. Každý by si mal odpovedať zo srdca.“

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí stále hľadajú cestu k svojmu šťastiu?

„To, čo píšem v Šlabikároch. Aby sami seba pozorovali, aby vnímali ako reagujú, ako k nim prichádza a ako od nich odchádza energia. Musia si všímať, čo sa im opakuje a kde narážajú do steny. Dôležité je sledovať svoje vzťahy. Ľudia často dávajú vo vzťahu viac, ako prijímajú. Neurčia hranice deťom, alebo svojmu partnerovi. Ak ten druhý človek nie je duševne vyspelý, zneužije to. Napríklad žena si uvedomí, že netvorí domácnosť, ale že je z nej kuchárka a upratovačka. Inými slovami, predstavuje model vinníka. Ľudia musia pochopiť súvislosti a prestať sa správať podľa naučených vzorcov. Mali by sa naučiť komunikovať tak, aby v každej situácii hovorili to, čo cítia – zo srdca, bez politiky, plaču, emócii a vydierania a začať hovoriť všetky veci s láskou. Nie iba partnerom, ale aj kolegom, deťom a rodičom. Takže sebapozorovanie, sebapoznanie a sebapremena – v tom je všetko.“