Začítajte sa do novinky Veľké maličkosti:
RUTH
Ten zázrak sa stal na 74. západnej ulici v dome, kde pracovala naša mama. Bol veľký, mal mnoho poschodí, obklopoval ho plot s bránou z tepaného železa, ktorú z oboch strán strážili kamenné chrliče s hlavami ako z najhoršieho sna. Desili ma, takže mi neprekážalo, keď sme dnu chodili menej pôsobivým vchodom, od ktorého mala mama kľúč. Nosila si ho na samostatnej stužke v kabelke.
Mama pracovala u Sama Hallowella a jeho rodiny už pred tým, ako sme sa so sestrou narodili. To meno vám možno nič nehovorí, ale spoznali by ste ho vo chvíli, keby vás pozdravil. Bol neodmysliteľným hlasom šesťdesiatych rokov, ktorý pred každým programom oznamoval: Tento program vám v živých farbách prináša NBC! V roku 1976, keď sa stal ten zázrak, bol programovým riaditeľom a zvonček pod chrličmi vydával slávnu trojtónovú znelku, ktorú si každý spája s NBC. Keď som tam bola s mamou, niekedy som sa vykradla von a zazvonila, aby som si ju mohla hmkať spolu s ním.
V ten deň sme tam išli s mamou, lebo bola hrozná fujavica. Škola odpadla a my dve sme boli ešte primalé, aby sme ostali samy doma, kým je v práci. Ona tam totiž chodila, či snežilo, lialo, bolo zemetrasenie alebo hoci aj armagedon. Kým nás navliekala do otepľovačiek a obúvala nám čižmy, mrmlala si, že kašle na všetky metelice, ale božechráň, aby si pani Mina musela sama natierať na sendvičový chlieb arašidové maslo. Čo si pamätám, prácu vymeškala iba jediný raz, keď jej o dvadsaťpäť rokov neskôr robili totálnu endoprotézu, ktorú rodina Hallowellovcov štedro financovala. Vtedy ostala doma celý týždeň, a aj keď ešte nebola celkom v poriadku, hrnula sa naspäť do roboty. Mina jej našla prácu, pri ktorej nemusela toľko stáť. Kým som však bola malá, počas školských prázdnin, chorôb a dní ako tento nás mama brávala trasou B dolu do centra.
Pán Hallowell bol na týždeň v Kalifornii. Stávalo sa to často a znamenalo to, že pani Mina a Christina o to viac potrebujú našu mamu. Potrebovala som ju aj ja s Rachel, ale my sme sa o seba asi vedeli postarať lepšie ako pani Mina.
Keď sme nakoniec vystúpili na 72. ulici, svet bol kompletne biely. Teraz nemyslím len to, že Central Park vyzeral ako snežná guľa. Myslím aj na tváre ľudí, čo sa plahočili fujavicou do práce. Vôbec nevyzerali ako tváre mojich bratancov, sesterníc, susedov či moja.
Na Manhattane som nebola v žiadnom inom dome, iba u Hallowellovcov, takže som netušila, či je normálne, že v takej obrovskej budove žije iba jedna rodina. Pamätám si však, že mi už vtedy pripadalo nenormálne, že si musíme ukladať otepľovačky aj čižmy do malej prepchatej skrine v kuchyni, aj keď vo vstupnej hale, kde si vešia kabát pani Mina a Christina, je kopa voľného miesta. Aj mama si napchala kabát do skrine spolu s kožušinovým plédom pre šťastie. Bol jemnučký, voňal po nej a s Rachel sme sa bili o to, ktorá z nás ho bude nosiť po dome, lebo bol na dotyk ako morča alebo zajačik. Potom už začala chodiť po dome ako víla Zvonilka, ktorá jediným dotykom na vypínači, kľučke či držadle postupne oživuje spiacu budovu.
„Buďte pekne potichu,“ povedala nám, „ja vám spravím trocha horúcej čokolády pani Miny.“
Tá čokoláda sa dovážala z Paríža a chutila božsky. Preto keď si mama uviazala bielu zásteru, poslušne som vytiahla kus papiera zo zásuvky a pastelky, čo sme si priniesli z domu, a pustila som sa do kreslenia. Nakreslila som dom veľký ako tento. Umiestnila som doň rodinu: seba, mamu, Rachel. Skúsila som nakresliť aj sneh, ale nešlo to. Vločky, ktoré som tam maľovala bielou pastelkou, splývali s bielym papierom. Dali sa vidieť iba tak, že som naklonila papier do svetla z lustra, aby sa aspoň trocha leskli.
„Môžeme sa hrať s Christinou?“ vyzvedala Rachel. Christina mala šesť, takže dokonale zapadala medzi mňa a sestru. Mala najväčšiu detskú izbu, akú som kedy videla, a viac hračiek ako ktokoľvek, koho som poznala. Keď bola doma a my sme tam prišli s mamou, hrali sme sa s ňou na školu a s plyšovými medvedíkmi, popíjali sme vodu z maličkých šáločiek z ozajstného porcelánu a robili sme vrkoče jej bábikám s vlasmi ako hodváb.
Kým však mohla mama odpovedať, ozval sa taký prenikavý a trhaný výkrik, až ma z toho pichlo pri srdci. Viem, že mama to vnímala rovnako, lebo jej takmer vypadol hrniec s vodou, čo niesla na sporák. „Ostaňte tu,“ prikázala nám, a kým sme stihli čokoľvek povedať, už bežala hore schodmi.
Rachel vyskočila zo stoličky. Nikdy nepatrila k tým, čo poslúchajú na prvé slovo. Ja som trielila za ňou ako balónik priviazaný k detskej ruke. Zábradlia na polkruhovom schodisku som sa nesmela dotknúť, takže som držala ruku tesne nad ním.
Dvere do izby pani Miny boli dokorán a ona sama sa váľala na posteli v kope dokrčeného zamatu. Vypuklé brucho sa jej dvíhalo ako mesiac na obzore, jej lesklé beľmá mi pripomínali koníky na kolotoči, čo naveky stuhli uprostred skoku. „Je priskoro, Lou,“ sipela.
„To hovorte bábätku,“ namietla mama. Pani Mina jej zúfalo stisla ruku. „Ešte netlačte,“ povedala. „Sanitka tu bude čo nevidieť.“
Napadlo mi, ako rýchlo sa tam asi sanitka môže dostať v toľkom snehu.
„Mami?“
Až vtedy som si uvedomila, že krik a hluk zobudil aj Christinu. Stála medzi Rachel a mnou. „Vy tri choďte do izby slečny Christiny,“ prikázala nám mama hlasom pevným ako oceľ. „A hneď!“
V skutočnosti sme však ostali stáť ako prikované a ona na nás okamžite zabudla, lebo sa načisto stratila vo svete bolesti a strachu pani Miny. Snažila sa fungovať ako mapa, vďaka ktorej sa z neho dostane. Sledovala som, ako pani Mine od bolesti navierajú na krku žily. Videla som, ako si mama kľaká na posteľ medzi jej nohy a vyhŕňa jej nočnú košeľu nad kolená. Pozerala som sa, ako ružové pysky medzi jej nohami navierajú, puchnú a otvárajú sa. Objavila sa okrúhla hlavička, miniatúrne pliecko, vyvalila sa krv a tekutiny a odrazu mala mama v rukách bábätko.
„Pozrime sa na teba,“ povedala a tvár jej prekypovala láskou. „Ty si sa ale fakt ponáhľal na tento svet!“
Potom sa naraz stali dve veci: ktosi zazvonil pri dverách a Christina sa rozplakala. „Ach, zlatko,“ šepotala pani Mina. Už nebola vydesená, ešte stále ju však zalieval pot a tvár mala celú červenú. Natiahla k nej ruku, no Christinu to celé tak vyľakalo, že sa namiesto toho pritisla ku mne. Rachel, ktorá z nás bola vždy najpraktickejšia, išla otvoriť. Vrátila sa s dvojicou sanitárov, ktorí to tam prevzali, takže mamina pomoc bola nakoniec ako všetko, čo robila u Hallowellovcov. Hladká a neviditeľná.
Hallowellovci na maminu počesť dali dieťaťu meno Louis. Bolo zdravé, aj keď prišlo na svet takmer o celý mesiac skôr. Spôsobil to nečakaný pokles atmosférického tlaku, pre ktorý došlo k PRPO – predčasnej ruptúre plodových obalov. Samozrejme, vtedy som to nevedela. Vedela som iba toľko, že som za zasneženého rána na Manhattane bola svedkyňou začiatku niečoho nádherného. Bola som pri tom dieťati skôr, ako mal ktokoľvek či čokoľvek šancu nejako ho sklamať.
Skúsenosť s Louisovým narodením ovplyvnila každú z nás inak. Christina si dala dieťa vynosiť náhradnej matke, Rachel mala päť detí a ja... som sa stala sestrou na pôrodníckom a novorodeneckom oddelení.
Keď ľuďom rozprávam tento príbeh, predpokladajú, že zázrakom, ktorý sa stal za tej dávnej snežnej búrky, je zrodenie nového života. Pravdaže, aj to bolo úžasné, ale ja som v ten deň zažila ešte jeden, oveľa väčší zázrak. Ako sa ma Christina držala za ruku a pani Mina zvierala maminu dlaň, na jeden okamih – jeden úder srdca, jedno nadýchnutie – sa všetky rozdiely vo vzdelaní, peniazoch a farbe pleti vyparili ako fatamorgána na púšti. V tej chvíli sme si všetky boli rovné. Jednoducho žena pomáhala žene.
Toto je ten zázrak. Už tridsaťdeväť rokov čakám, kedy ho zažijem znova.