Začítajte sa do novinky Tmavá komora:
1
BOLO UŽ PO POLNOCI, keď Cain a jeho nový partner Grassley pozorovali lyžicu bagra, ako mizne v jame. O niekoľko sekúnd sa z nej vynorila s ďalšou hromadou hliny, ktorá skončila na rastúcej kope vedľa hrobu. Popoludní mu zavolal správca cintorína v El Car¬mele a spýtal sa ho, či by to nemohli urobiť v noci. Na celý nasledujúci deň mali naplánované pohreby a nerád by niekoho rozrušil. Cainovi to bolo jedno. Zostávať hore dlho do noci patrilo k jeho práci a túto chcel mať čo najskôr za sebou.
Po ďalších troch záberoch lyžicou správca otočil rameno bagra nabok a jeho pomocník skočil do jamy s lopatou. V tej chvíli dorazila na miesto dodávka z úradu súdneho lekára. Jej reflektory preleteli po Cainovi a Grassleym a potom sa zastavili na výkope. Správcov pomocník vyliezol z jamy a zažmurkal, lebo jasné svetlo ho oslepilo. Vzal si od svojho nadriadeného zdvíhacie popruhy a skočil späť do otvoreného hrobu.
Cain pozoroval technikov, ako vystupujú z dodávky a kráčajú hore svahom. Muž a žena, obaja mladí, nanajvýš niekoľko rokov po promócii. Grassleymu zazvonil mobil. Skôr ako ho zdvihol, skontroloval displej. Vrhol pohľad na Caina a ustúpil niekoľko krokov.
„Áno, poručíčka,“ ozval sa do telefónu a potom chvíľu mlčky počúval. „Nie, sme v El Carmele na Pacific Grove  veď viete, vyšetrujeme ten Hanleyho prípad.“
Grassley sa znovu započúval, pričom si tlačil prst na voľné ucho, aby stlmil vrčanie bagra s dieselovým motorom. „Je tu, počkajte chvíľu.“ Grassley podal mobil Cainovi. „To je poručíčka. Chce s tebou hovoriť.“ Cain si vzal telefón a cez dlhé tiene za náhrobnými kameňmi prešiel k cyprusom na kopci, aby unikol pred hlukom motora bežiaceho naprázdno.
„Tu Cain,“ ozval sa do mobilu. „Čo môžem pre vás urobiť, poručíčka?“
„Niečo sa stalo. Potrebujem vás inde.“
„Práve na niečom robíme.“
„Neodtŕhala by som vás od práce, keby som nemusela,“ ubezpečila svojho podriadeného, „ale nemám inú možnosť. Hanleyho môže odtiaľ odviezť Grassley.“
„Sme dve hodiny cesty na juh.“
„To nie je problém,“ vyhlásila. „Ste... kde presne sa nachádzate?“
„V El Carmele,“ informoval ju Cain. „Na cintoríne.“
„Vydržte chvíľu.“
Vedel, že poručíčka kontroluje mapu vo svojom počítači. Na vrchole kopca bolo príliš hlučno, aby bolo počuť ťukanie klávesov. O necelých dvadsať sekúnd sa znovu ozvala.
„Kúsok od vás je golfové ihrisko. Môžu vás tam vyzdvihnúť.“
„Kto?“
„Chlapci z diaľničnej polície.“
„Pošlete po mňa helikoptéru?!“
„Bude tam o desať minút,“ odvetila.
„Čo sa vlastne deje?“
Najprv mu zišla na um Lucy, ale poručíčka by mu kvôli nej nevolala. Veď o Lucy vôbec nevedela.
„Porozprávame sa, až sem prídete. Zoči-voči, nie po telefóne. A teraz mi dajte Grassleyho. Potrebujem s ním prehodiť pár slov.“
Cain vykročil ku kolegovi, ale pri pohľade na jamu zastal. Musí to ešte skúsiť. Rukou ochránil mikrofón mobilu, aby ho jasne počula.
„Trvalo mi tri týždne, kým som sa dostal až sem.“
„Poľujete na divé husi, Cain. Na tom prípade nikto nepracoval už tridsať rokov. Pred necelou hodinou sa objavil nový problém a odteraz je váš. Dajte mi Grassleyho.“
Cain sa vrátil ku kolegovi a podal mu telefón. Bolo zbytočné lámať si hlavu, prečo ho poručíčka sťahuje z prípadu. Namiesto toho podišiel k okraju vykopaného hrobu a posvietil doň baterkou. Asistent správcu kľačal na vrchnáku truhly. Vykopal okolo nej ryhy a teraz sa nad ňu skláňal, aby pripevnil zdvíhacie popruhy.
Chlapec aspoň nebude ťažký, lebo tri desaťročia strávil pod zemou. Cain vedel, že keď napokon zomrel, do truhly nebolo veľmi čo uložiť. Asistent znovu vyliezol z jamy a podal nadriadenému konce štyroch popruhov.
Cain pozrel na kopec. Grassley stál pod stromom a telefonoval s poručíčkou. Ľavé ucho si zapchával prstom, aby ju lepšie počul.
„Inšpektor Cain?“
Otočil sa a rukou si zatienil tvár pred lúčom svetla.
„To som ja.“
Žena z kancelárie súdneho lekára spustila ruku s baterkou, obišla hrob a zastala vedľa neho. Nahla sa a nazrela do jamy.
„Vrátite sa s nami v dodávke?“ spýtala sa ho. „Povedali nám niečo v tom zmysle.“
„Bohužiaľ, ja nie,“ vzdychol si Cain. „Práve ma poverili inou prácou.“
Ukázal na Grassleyho postávajúceho na kopci.
„Ale on pôjde s vami. Vy alebo váš partner môžete ísť za dodávkou v jeho aute.“
„Poverili vás inou prácou? Sú dve hodiny po polnoci a my sme...“
Zmĺkla a sledovala Cainov pohľad upretý na lúč svetla, ktorý sa k nim blížil zo severu. Keď sa helikoptéra vynorila z oblakov, počuli tlmené hučanie rotorov. Cain znovu ukázal na svojho partnera na kopci.
„To je inšpektor Grassley,“ vysvetlil žene. „Postarajte sa, aby nastúpil do dodávky a odviezol sa späť s jedným z vás. Pravdepodobne sa bude chcieť vrátiť vlastným autom, ale nedovoľte mu to. Musíme dodržať predpísaný postup, jasné? Nechcem, aby neskôr vznikli problémy a aby obhajca na súde roztrhal náš prípad na franforce.“
„Chápem,“ odvetila žena.
„Už musím ísť,“ oznámil Cain. Naposledy pozrel do jamy a baterkou si posvietil na čierny vrchnák truhly. „Dotiahneme to do úspešného konca.“
Cestou dolu kopcom zastal a obzrel sa na Grassleyho. Oči sa im stretli, obaja muži prikývli a tým sa to skončilo. Cain potom rýchlo zamieril po príjazdovej ceste k dlhej lúke, ktorá sa rozprestierala medzi cintorínom a Del Monte Boule¬vard.

* * *

Keď prišiel na golfové ihrisko a pod nohami pocítil krátku trávu, zahľadel sa na severnú stranu oblohy a odhadol, že helikoptéra pristane o necelú minútu. Vybral si z vrecka mobil a vytočil Lucino číslo.
„Gavin?“
„Prepáč... nechcel som... myslel som si, že sa dovolám do tvojej hlasovej schránky.“
„Ešte som nespala.“
Pozrel na hodinky. Ukazovali štvrť na tri. Trávu na ihrisku pokrývala rosa a vo vzduchu cítil vôňu mora.
„Niečo nie je v poriadku?“
„Ale nie.“
„Zase sa cítiš zle,“ uhádol. Prezradil mu to jej tón.
„Nie je to nič strašné, naozaj,“ upokojovala ho.
„Tak fajn.“
„Kde si?“ zaujímala sa.
„Na juhu neďaleko Monterey. Ide o Hanleyho.“
„Hanleyho?“
„Ten videozáznam, ktorý sme dostali. Je na ňom chlapec, ktorého...“
„To stačí,“ prerušila ho. „Už si spomínam. Teraz na to nemám žalúdok.“
„Sľubujem, že sa o ňom už nikdy nezmienim,“ vyhŕkol previnilo.
„Vrátiš sa čoskoro?“
„Niečo sa vynorilo,“ vzdychol si. „Posielajú po mňa helikoptéru, ale vôbec netuším, čo sa deje.“
„Takže sa ponáhľaš?“
Cain pozrel na oblohu. Helikoptéra sa otáčala a blížila k pristávacej ploche. „Už musím ísť.“
„Tak mi zavolaj, až budeš môcť,“ šepla. „Alebo radšej rovno príď ku mne.“
„Prídem, len čo budem môcť,“ sľúbil.
„Dávaj na seba pozor,“ varovala ho. „Gavin, myslím to vážne.“
„Neboj sa o mňa a trochu si pospi.“
Obaja zavesili a Cain odložil mobil. Helikoptéra preletela nad korunami stromov a teraz sa s rozsvieteným reflektorom vznášala nad trávnatým ihriskom. Cain vykročil k bielemu kruhu a zamával na pilota, aby s ňou pristál.


2
V helikoptére sedel prvý raz v živote. Sanfranciské policajné oddelenie zrušilo leteckú divíziu, skôr ako nastúpil k polícii. Keď teraz potrebovali helikoptéru, vždy zavolali kalifornskú diaľničnú políciu. Obe zložky spolu dobre vychádzali, no zariaďovanie čohokoľvek sa vždy spájalo s nadmernou byrokraciou a s logistickým chaosom. Z toho usúdil, že tento neplánovaný let o druhej v noci sa uskutočnil vďaka zásahu oveľa vyššie postaveného človeka, ako bola poručíčka.
Cain si nasadil slúchadlá a pritiahol si mikrofón k perám.
„Kam ideme?“
„K Civic Center Plaza,“ odvetila pilotka a Cain si musel pritisnúť slúchadlá k ušiam, aby cez rev motora počul jej hlas. „Mám vás vysadiť na trávniku na rohu Polk Street a Grove Street.“
„Povedali vám, o čo ide?“
Pokrútila hlavou.
„Dnes večer som iba taxikárka. Viac neviem.“
Leteli nad zálivom Monterey Bay vo výške stopäťdesiat až stoosemdesiat metrov. Od čiernej hladiny ich oddeľovali chumáčiky hmly. Pred sebou videli Santa Cruz. Svetlá mesta sa rozprestierali medzi kľukatým pobrežím a obrysmi nízkeho pohoria.
„Čo ste robili na cintoríne?“ zaujímala sa pilotka.
„Exhumovali sme telo.“
„Odložený prípad?“
„Presne tak,“ pritakal Cain.
Nešlo o obyčajný odložený prípad, no teraz nemal chuť na vysvetľovanie. Hneval sa, že ho poverili inou prácou tesne predtým, ako stihli otvoriť vrchnák a zistiť, či nejaký prípad vôbec majú. Ani s tým naňho nepočkajú. Poručíčka sa vyjadrila jasne  Grassley to zvládne aj bez neho. Tvrdili o ňom, že je dobrý, no Cainovým partnerom bol iba tri týždne. Cain nevidel dosť, aby si o ňom mohol utvoriť názor, a to ho znervózňovalo.
Keď sa priblížili k severnému okraju Monterey Bay, pilotka stúpla s helikoptérou dosť vysoko, aby preletela ponad pohorie Santa Cruz. Hoci sa blížili k hustnúcej oranžovej žiare mesta, lesy pod nimi boli tmavé a nedotknuté.

O dvadsaťpäť minút pilotka zakrúžila s helikoptérou nad námestím Civic Center Plaza, hladko prekĺzla medzi dvoma radmi vlajkových stožiarov a pristála na trávniku. Cain si sňal slúchadlá, vystúpil z helikoptéry a zatvoril za sebou dvere.
Poručíčka Nagatová naňho čakala v závetrí na konci trávnika. Pred ňou na Polk Street spomalili dve súkromné autá aj žltý taxík a ich posádky so záujmom pozorovali helikoptéru.
Cain si narovnal oblek a vykročil k svojej nadriadenej.
„Poručíčka,“ oslovil ju, „kam ideme?“
Kývla hlavou k radnici v tme za cestou. Pozlátená kupola budovy žiarila na pozadí nočnej oblohy. Poručíčka Nagatová počkala, kým prejde po ceste auto, a potom prešla na druhú stranu Polk Street. Policajt im otvoril hlavné dvere a Nagatová odviedla Caina do budovy. Pred majestátnym schodiskom pod rotundou zastala.
„Chce sa s vami stretnúť sám. Choďte hore, a až skončíte, porozprávame sa tu dolu. Predstavím vás Karen Fischerovej.“
„Kto chce so mnou hovoriť?“
„Castelli.“
Cain premýšľal, čo to asi znamená. Uprostred noci radnicu ešte nikdy nenavštívil. Lampy vedľa schodiska svietili a niekoľko reflektorov osvetľovalo bustu starostu Moscona aj miesto na podlahe, kde zomrel. Počul, ako sa niekto prechádza po galérii s mramorovou dlažbou nad ním. Zaklonil hlavou a skúmavo si ju prezeral, kým neuvidel strážnika.
„Kto je Karen Fischerová?“
„Vaša kontaktná osoba v FBI,“ informovala ho Nagatová. „Od dnešného večera dovtedy, kým sa to neskončí. Ale teraz choďte hore. Čaká na vás a má za sebou dlhú noc. Odteraz to bude preňho ešte ťažšie.“
Pre Nagatovú nebolo typické, aby prejavila obavu o človeka vo volenom úrade. Jedinou výnimkou bol starosta. Takmer nikdy ju nedávala najavo, no keď to urobila, do svojich slov vložila všetok súcit, ktorého bola schopná. Starostovi vďačila mu za svoje miesto a ten dlh mu splácala pri každej vhodnej príležitosti. Položila ruku Cainovi na kríže a jemne ho potlačila k majestátnemu schodisku. Vyšiel po ňom, prešiel pod reprezentačnou rotundou a kývol hlavou strážnikovi, ktorý stál medzi vlajkami pri dverách starostovho apartmánu.
Cain vošiel do prijímacej haly a nohy sa mu zaborili do hrubého červeného koberca. Na recepčnom pulte stála lampa so skleným tienidlom, jediný zdroj svetla, keď za ním strážnik zatvoril dvere.
V hale nikoho nevidel a premýšľal, či si má sadnúť. Starostovi možno pripadalo rozumné vytiahnuť ho z El Carmela, prinútiť ho k návratu do mesta helikoptérou a potom ho nechať čakať, ale jemu nie. Prešiel cez halu a našiel dvere starostovej kancelárie. Rázne na ne zaklopal hánkami a potom otvoril dvere.
Keď Cain vošiel dnu, Harry Castelli sa skláňal nad telefón. Zdvihol hlavu a dlaňou zakryl mikrofón.
„Už je tu, tak ja...“
Cain však zvyšok vety nezachytil.
Starosta zavesil a ukázal na jedno z dvoch kresiel oproti svojmu pracovnému stolu. Cain ho odtiahol a sadol si, pričom nespustil oči z muža, ktorý poňho poslal. Mal na sebe bielu frakovú košeľu a svetlomodrú hodvábnu kravatu. Sako ležalo na stole. Čierne vlasy si zrejme odfarboval, lebo strnisko na tvári bolo celkom biele. Vyzeral unavený. Vôbec sa nepodobal na muža, ktorého Cain vídal v televízii, ako sa lakťami opiera o rečnícky pult v rotunde a čelí davu reportérov tlačiacich sa na schodoch pod ním.
„Vy ste Cain... inšpektor Cain?“
„Správne.“
„Zavolal som poručíčke a požiadal som ju, aby uviedla jedno meno.“
„Chápem.“
„Chcel som toho najlepšieho a práve preto ste teraz tu,“ pokračoval starosta. „Vidím, že sa čudujete.“
„Veľmi si to vážim.“
Keby sa to stalo začiatkom decembra, Nagatová by za ním poslala iného inšpektora. Ale december bol ťažký mesiac a poručíčka si nemohla veľmi vyberať. Niekoľko inšpektorov a kancelária súdneho lekára stratili kontrolu nad vyšetrovaním istého prípadu a troch Cainových najbližších priateľov zabili. Do Nového roka sa tak stal služobne najstarším zamestnancom oddelenia vrážd. Mal iba tridsaťsedem rokov.
Starosta sa načiahol a zdvihol si zo stola sako. Pod ním ležali papierové dosky na spisy. Keď do nich pozrel, položil ich na stôl a prikryl dlaňou. Na prste mal hrubú zlatú obrúčku. Neboli na nej nijaké škrabance. Určite si ju sťahoval, keď niečo robil rukami – alebo sa vždy našiel niekto, kto to urobil zaňho. Cain mal pri tom na mysli skutočnú prácu.
Starosta sa naklonil dopredu. Vyzeral vyčerpaný, no keď prehovoril, hlas mu znel hlboko a každé slovo pripomínalo šľahnutie bičom.
„Jedno si vyjasnime hneď na začiatku.“
„Dobre.“
Castelli znovu vzal zo stola dosky, ale neotvoril ich. „Neviem, čo to znamená, a nemám čo skrývať.“
„Chápem.“
„Takže si rozumieme?“
„Počul som vás,“ pritakal Cain.
Prvé slová svedka boli zvyčajne nepravdivé. Pre starostu sa ich rozhovor nezačal dobre.
„Táto... vec... je hlúposť.“
Cain neodpovedal. Uprene hľadel na starostu, kým muž nepoložil dosky na stôl a neotvoril ich. Vnútri bolo len zopár strán. Nanajvýš päť. Cain videl navrchu list obrátený hore nohami. Autorovi stačilo na napísanie správy niekoľko riadkov. Nijaká hlavička, nijaký podpis. Pekné, úhľadné písmo. Cain nepotreboval, aby mu starosta prezradil, čo sa v ňom píše.
„Toto prišlo dnes obyčajnou poštou.“
„Prišlo to dnes, alebo to našli až dnes?“
„Oboje. Doručenú poštu otvárame každý deň.“
„Kto otvoril obálku s listom?“ spýtal sa Cain a zase pozrel starostovi na ruky. „Predpokladám, že vy nie.“
„Vedúca mojej kancelárie. A potom ho priniesla rovno mne.“
„A volá sa...“
„Melissa Montgomeryová. Práve diktuje svoju výpoveď agentke FBI.“
„Rozumiem,“ odvetil Cain. „Toto je kópia?“
„Originál má FBI. Táto kópia je pre vás.“
Castelli vzal z kopy horný list, podal ho Cainovi a zatvoril dosky, skôr ako si inšpektor stihol poriadne prezrieť fotografiu pod ňou. Cain prijal podávaný papier a otočil ho, aby si ho mohol prečítať.

Starosta Castelli:

1 – 2 – 3 – 4!

Aj po takom dlhom čase ste prekvapený? Alebo prekvapenie iba predstierate ako všetko ostatné? Nič nezostane v tme naveky.

Dám vám čas do piatka, inak budú nasledovať čísla 5 – 6 – 7 – 8. Dostanú ich všetci. Aj keď vás takto nikdy nevideli, určite vás spoznajú. Nezabudli ste ani na čísla 9 – 10 – 11 – 12, však?

Keď sa zotmie, premýšľate o nej. Predstavujete si, ako sa asi cítila. Nemala by o tom začať premýšľať aj vaša manželka? A čo vaša dcéra? Nemohla by byť ďalším spiacim dievčaťom?

Východisko je jednoduché: Prásk!
PRIATEĽ

Cain si list prečítal dva razy a potom ho položil na stôl pred seba. Chvíľu skúmavo hľadel na Castelliho. Napokon znovu pozrel na list a prečítal si ho do tretice.
„Tie čísla jeden, dva, tri, štyri sú fotografie?“
„Áno.“
„Ukážte mi ich.“
Castelli mu podal dosky. Cain ich položil na okraj stola, otvoril ich a pozrel na prvú fotografiu. Bola to kópia, ale vydarená. Lesklá, celostranová, vytlačená na kvalitnom fotografickom papieri.
„Dali ste ich vytlačiť niekde v ateliéri?“
Castelli pokrútil hlavou.
„Jeden z mojich zamestnancov má fotografickú tlačiareň. Tu v kancelárii. Me¬lissa ju použila.“
„Čiernobiela bola už vtedy, alebo až po tom, ako z nej urobila kópiu?“
„Predtým.“
„Tým by sa to vysvetľovalo, však?“ zašomral Cain, akoby hovoril sám so sebou.
„Nerozumiem vám.“
Cain zdvihol fotografiu z dosiek a položil ju na stôl tak, aby sa k nej obaja mohli skloniť a prezrieť si ju naraz.
„Tieto deformácie,“ končekom prsta sa dotkol fotografie, „tu a tu, vidíte?“
„Áno, a čo je s nimi?“
„Táto fotografia nie je digitálna, iba ak by ju dôkladne retušovali.“
„Tvrdíte, že pochádza z filmu?“
„Zatvorte amatéra do improvizovanej tmavej komory a dostanete tento výsledok  vlnky a lesklé miesta. Navyše čiernobiely film sa vyvoláva ľahšie ako farebný.“
„Ste fotograf?“
Cain pokrútil hlavou.
„Nie, ale pri mojej práci sa stretávam s kopou fotiek,“ vysvetlil starostovi. „Viete, prečo podľa mňa nepoužil farebný film? Lebo tie fotografie nechcel vyniesť na verejnosť. Neželal si, aby ich videl niekto iný. Použil čiernobiely film a vyvolal ho doma. Váš priateľ má svoju vlastnú tmavú komoru.“
„Nie je to môj priateľ.“
„On si zjavne myslí niečo iné,“ namietol Cain. „Správa sa dosť dôverne.“
„Netuším prečo.“
„A čo mi poviete o nej?“ spýtal sa Cain a dotkol sa mladej ženy na fotografii. „Poznáte ju?“
„Vravím vám, že to celé je hlúposť! Vôbec nič o tom neviem.“
Starosta vstal a podišiel k skrini za svojím stolom. Otvoril ju, pričom sa obrátil chrbtom ku Cainovi. Keď sa k nemu otočil tvárou, v ruke držal fľašu bourbonu a dva poháre.
„Dáte si?“
„Som v službe.“
„A ja som teraz váš šéf. No tak, vypite si so mnou!“
„Som v službe, pane.“
Castelli odložil jeden pohár a do druhého nalial na tri prsty bourbonu. Zase si sadol a otvorenú fľašu s pohárom postavil pred seba. Cain znovu pozrel na fotografiu a zavŕtal sa do nej očami. Mladá žena mala na sebe čierne šaty s jedným rukávom, vpredu spojené ozdobnou sponou. Ruky s roztiahnutými prstami vystierala pred sebou v geste sebaobrany. Ale výrazu jej tváre celkom nerozumel. Neočakávala, že ju budú fotografovať, a mala strach. Nebála sa však fotoaparátu, ale muža, ktorý ho držal v rukách. Prosila ho, aby sa k nej už nepribližoval. Presne to hovoril jej výraz  zdesenie ju zatiaľ neovládlo, myslela si, že ešte má šancu.
Dúfala, že neznámy vypočuje jej prosby.
Za ženou videl tehlovú stenu a uprostred nej oceľové dvere s visacou zámkou. Možno bola v sklade baru alebo v suteréne opusteného bytového domu. Pravdepodobne jej nezáležalo na tom, kde je. Túžila iba nájsť únikovú cestu, ale nijakú nenašla.
V ľavom rohu fotografie niekto čiernou fixkou napísal číslicu 1 a potom ju zakrúžkoval.
„Nikdy ste tú ženu nevideli?“ naliehal Cain na starostu.
„Nie.“
„Ani vám nepripomína niekoho známeho?“
„Nie.“
„Nemohla by to byť niečia dcéra alebo neter?“
„Už som povedal, že som ju nikdy v živote nevidel.“
„Asi ste dobre nepočuli moju otázku,“ upozornil ho Cain. „Nespýtal som sa, či ste ju už videli. Spýtal som sa, či vám nepripomína niekoho známeho alebo jeho príbuznú. Pozrite sa na tú fotografiu  poriadne si prezrite jej tvár a potom mi odpovedzte.“
Castelli namiesto toho zdvihol pohár bourbonu a polovicu z neho vypil. Postavil ho na stôl, dolial doň whisky a potom sa rozkašľal do lakťovej jamky.
„Pán starosta...“
Muž však ďalej kašľal a tvár mu očervenela. Keď sa upokojil, vybral zo škatule na okraji stola vreckovku a utrel si ňou tvár aj nos.
„Pán starosta,“ zopakoval Cain, „potrebujem, aby ste sa pozreli na tú fotku.
„Už som vám vysvetlil, že je to hlúposť... kanadský žartík. Nazvite si to, ako len chcete,“ odsekol Castelli.
„Vy ste zavolali mňa. Nebolo to naopak.“
„Vydierajú ma.“
„Lebo niečo viete?“
„Tú ženu nepoznám a nepripomína mi nikoho známeho.“
„Je veľmi pekná,“ konštatoval Cain. „Keby som ju stretol, zapamätal by som si ju  vy nie?“
Castelli na zamračil a potom prikývol.
„Isteže,“ súhlasil.
„Spomenuli by ste si na ňu, keby ste ju niekde videli?“
„Pravdepodobne áno.“
„Lebo je to kus ženskej, však?“
Starosta konečne vrhol pohľad na fotografiu. Cain si nebol istý, či prikývol, alebo nie.
„Vyzerá ako hviezda starého filmu,“ pokračoval Cain. „Pripomína mi Lanu Turnerovú.“
„Trochu si ich pletiete,“ podotkol Castelli. „Mali ste na mysli Lauren Bacallovú. Podobá sa na Bacallovú.“
„V detektívke Hlboký spánok – tam hrala, však?“
„Áno,“ pritakal Castelli. „S Bogartom.“
„Jedna z vašich obľúbených?“
„Bola celkom vydarená.“
„Mal som na mysli Bacallovú.“
„Bacallovú?“ zopakoval prekvapene starosta a znovu sa napil. „Žila dávno pred mojím narodením.“
„Aj pred mojím,“ prikývol Cain, „no keď ju vidíte na plátne, naozaj na tom nezáleží.“
„Niektorým chlapom možno nie.“
Cain vybral z dosiek ďalšiu fotografiu a položil ju na prvú. Na tejto bolo vidieť preplnený nočný stolík pri omietnutej stene s mokrými fľakmi. Cain na nej spoznal iba okraj železného posteľného rámu. Na okraji stolíka stál prázdny pohár s odtlačkom rúžu. Mužská peňaženka a zväzok kľúčov od domu. Prázdny popolník. Za hrsť bielych tabletiek a pri nich strieborná fľaša s odskrutkovaným uzáverom. Za fľašou ležali dva páry pút. Nie hračkárskych, aké ponúkajú v predajniach s erotickými pomôckami, ale skutočných, aké viseli na Cainovom opasku.
„Spoznávate niektorý z tých predmetov?“
„Nie.“
„Tie kľúče ani peňaženka nepatria vám?“
„Nie.“
„A fľaša?“
„Nikdy som ju nevidel.“
„A čo putá?“
„Ale prosím vás!“
„To myslíte vážne?“ žasol Cain. „Čítali sme vôbec ten istý list? Chlap, ktorý ho poslal, si je absolútne istý, že tie fotografie pre vás niečo znamenajú. A ďalšie  ktoré si zatiaľ nechal – by mohli znamenať ešte viac.“
Castelli prehltol bourbon. „No tak!“ vyhŕkol netrpezlivo. „Prezraďte mi konečne, kam tým mierite.“
„Teraz to je iba medzi nami dvomi. Ale čo urobíte v piatok, až ich pošle novinárom? Budete hovoriť pred kamerami.“
„Nie, ak sa vám ho dovtedy podarí nájsť.“
„Presne o to sa snažím,“ ubezpečil ho Cain.
„Zatknite ho a zatvorte do väzenia.“
„To sa mi nepodarí, ak nebudete spolupracovať,“ upozornil ho Cain. „Zatiaľ ste ma nakŕmili samými klamstvami.“
Starosta naňho chvíľu civel a potom pozrel na svoj telefón. Cainovi napadlo, že možno niekoho zavolá, aby ho vyhodil z jeho kancelárie aj z radnice. Castelli však napokon pokrútil hlavou, zdvihol sklený pohár k lampe so zeleným tienidlom a zahľadel sa na žiarivý bourbon.
„Snažím sa spolupracovať,“ vzdychol si Castelli. „Ešte nikdy sa mi nič také nestalo. Neklamem vám.“
„Pokiaľ ide o tie putá... vlastníte podobnú hračku?“
„Vylúčené,“ rozhodne vyhlásil Castelli. „Nikdy som nemal takúto ani nijakú inú.“
Položil pohár na stôl a potom ho zase zdvihol. Bol nervózny a chcel si niečím zamestnať ruky. Keď hovoril v televízii, vždy zvieral rečnícky pult. Ak ho nemal, držal niečo iné. Pohár kávy alebo zvinuté noviny. Cain uvažoval, či starosta nie je bývalý fajčiar.
„Zatiaľ je to medzi nami dvomi,“ zopakoval Cain.
„Doma si na takú zábavu nepotrpíme.“
Cain prikývol. Čakal, kedy sa starosta znovu rozhovorí. Vypočúvaný niekedy neodpovedal na otázku, ale napokon sa ozval, aby prerušil mlčanie. Mlčanie trvalo desať sekúnd. Castelli sa opäť potúžil bourbonom a prehovoril do pohára.
„Mám na mysli manželku a seba. Keď poviem my, hovorím o sebe a o nej. My dvaja si na takú zábavu nepotrpíme.“
„Rozumiem.“
Cain si vedel predstaviť viacero vysvetlení, ktoré mohli nasledovať, no nijakého sa nedočkal. Starosta pootvoril dvere, ale bol pripravený zabuchnúť ich, keby naňho Cain zatlačil. Cain namiesto toho otvoril dosky, vybral z nich tretiu fotografiu a položil ju na ostatné. Castelli na ňu pozrel, potom odvrátil zrak a zdvihol svoj drink. Cain cítil vo vzduchu výpary bourbonu. Sladká a prenikavá vôňa mu pripomenula cukor karamelizujúci na panvici.
Fotografia zachytávala ženu, tentoraz od kolien nahor. Ešte vždy mala na sebe čierne koktailové šaty. Chrbtom sa opierala o stenu a nočný stolík stál po jej ľavom boku. Pila zo striebornej fľaše a tvár mala skrivenú od bolesti. Pozerala sa napravo. Niekto tam určite stál, ale na fotografii ho nebolo vidieť. Cain zdvihol snímku a naklonil ju k svetlu. Potom si zložil okuliare a prizrel sa jej celkom zblízka.
„Prezreli ste si všetky fotky?“ spýtal sa starostu.
„Videl som ich v obálke.“
„Chápete, o čo tu ide?“
„Neviem. Asi nie.“
Cain si znovu nasadil okuliare a odložil fotografiu k predchádzajúcim dvom.
„Tie tabletky predtým ležali na nočnom stolíku. Napočítal som ich desať alebo dvanásť,“ ukázal na prázdne miesto, kde sa na druhej fotografii nachádzali tabletky. „Boli presne tu.“
„Keď to tvrdíte...“
„Prinútili ju, aby ich prehltla,“ vyhlásil Cain. „Čo vy na to?“
„Neviem.“
„Netušíte, o aké tabletky mohlo ísť?“
„Pravdaže nie.“
„Vidíte, ako upiera oči napravo?“
„Áno.“
„Čo si o tom myslíte?“
„Na niečo sa pozerá alebo niečo upútalo jej pozornosť.“
„Zdá sa vám vystrašená?“
„Myslím, že áno,“ zašomral neochotne starosta.
„No tak!“ rozčúlil sa Cain. „Spolupracujeme, alebo nie?“
„Máte pravdu, tvári sa dosť vydesene.“
„Mohol by na ňu niekto mieriť zbraňou?“ naliehal naňho Cain. „Niekto mimo záberu?“
„Inšpektor, nechápem, čo odo mňa chcete počuť! Netuším, čo sa odohráva mimo týchto záberov. Môžem iba hádať, čo videla alebo o čom rozmýšľala. Nepoznám ju. Neviem, koľko jej zaplatili za to, že im bude pózovať, ani čo jej nahovorili. Zrejme na tom nevidela nič zlé  roztiahne nohy pre nejaký časopis a dostane za to trochu peňazí.“
„Zdá sa vám, že je to zinscenované? Čo si o tom myslíte?“
„Viem iba toľko, že to so mnou nijako nesúvisí,“ vyhlásil starosta.
„Teraz už áno, pane,“ pripomenul mu Cain.
Posledná fotografia v doskách bola otočená lícom dolu. Cain ju zdvihol.
„Hovorím vám...“
„... že nič neviete,“ dopovedal Cain vetu namiesto neho. „Správne?“
„Iba chcem, aby bolo medzi nami jasno.“
„Počul som vás už prvý raz.“ Cain otočil fotografiu.
Žena teraz bola v posteli. Buď si vyzliekla šaty sama, alebo to niekto urobil za ňu. Ležala na chrbte s hlavou na vankúši, oblečená iba v čiernych nohavičkách. Jedno koleno mala zohnuté, ľavé chodidlo opreté o pravý členok, nechty na nohách nalakované. Lak vyzeral čierny, ale išlo o čiernobielu fotografiu. Cain predpokladal, že to bude nejaký tmavý odtieň. Pravá ruka jej ležala vedľa hlavy a zápästie mala pripútané k posteľnému rámu nad ňou. Na ľavej ruke položenej na ženinej hrudi nevidel nijaké putá. Keby bola pri vedomí, mohol by to považovať za gesto cudnosti alebo obrany  pokus skryť svoju nahotu pred mužmi, ktorí sa nachádzali v miestnosti spolu s ňou. Ale táto žena nebola pri vedomí. Oči mala zatvorené a pery pootvorené.
Cain ju preskúmal a potom pozrel na nočný stolík vedľa nej. Všetky predmety z neho zmizli. Zostal na ňom iba prázdny pohár so škvrnou od tmavého rúžu na okraji. Znovu sa zahľadel na ženu. V predchádzajúcich ôsmich rokoch videl dosť mŕtvol, aby pochopil, že teraz sa nepozerá na smrť. Bola to iba fotografia, a navyše zle vyvolaná. Napriek tomu takmer videl, ako sa žene dvíha a klesá hruď, a cítil teplo sálajúce z jej tela. Nebola mŕtva, tým si bol istý. Ale ani nespala.
Nedalo sa odhadnúť, koľko času uplynulo medzi treťou a štvrtou fotografiou. Dosť na to, aby ženu položili na posteľ a trochu upratali miestnosť. Vyzliekli jej šaty a možno ju učesali. Zhltla aspoň dvanásť tabletiek a vypila tekutinu z fľaše. Keď urobili túto snímku, už sa na nej prejavil účinok drogy.