Prečítajte si úryvok z novinky Bez kože:
Prológ
Kožu mu pokrýval pot. Silno si odkašľal. Odŕhal. V hrdle sa mu hromadil hlien. Za handrou, napchatou v ústach. Usiloval sa látku rozhrýzť a vypľuť, no mal ju vtisnutú tak hlboko, že ledva hýbal roztiahnutou čeľusťou.
Spánky mu silno pulzovali. Pravidelne duneli. Svetlo stropnej lampy presvitalo tenkou látkou, ktorá mu zakrývala tvár. V kombinácii s bolesťami na prahu únosnosti a kovovou príchuťou mu vyvolávalo v žalúdku nevoľnosť. Dýchal krátko. Namáhavo. Cítil nárazy vzduchu. Pokúšal sa prehltnúť sliny, ktoré sa mu hromadili v hrdle. Znovu sa položil na zem. Biele pery pritisol k handre, ktorú mal v ústach.
Všetko sa mu točilo. Premáhala ho nevoľnosť. Aby sa cez handru nepovracal, zovrel hrdlo a zadržal dych.
Neodvážil sa pohnúť. Ruky ho ukrutne boleli a pri každom pohybe mu z dlaní vyžarovali k ramenám lúče bolesti po dierach od klincov. Zasahovali až za oči, kde sa všetka bolesť spájala.
Vzduch mu štípal nos. V pľúcach a v hlave pociťoval tlak. Nedostával dosť vzduchu. Pokrčil nos. Svaly sa pokúsili o nádych, no neprichádzalo nič iné iba sliny a hlien.
Keď pocítil, ako sa mu pozdĺž brucha kĺže rez chladnej čepele, párajúci košeľu a štrikovaný sveter až k hrdlu, vyšlo z neho duté mrmlanie.
Po brade sa mu kotúľali slzy. Nesmieš, prosil. Nesmieš ma zabiť. Nevydal však ani slovo. Len chrčanie, strácajúce sa zvuky.
Keď pocítil, ako mu po napnutej koži na bruchu potichu jedným prstom kreslí čiaru, strhol sa.
Bolesť z rúk mu vyžarovala do celého tela, no na niekoľko sekúnd akoby zastal čas. Chvíľu predtým než v nekontrolovanej triaške pocítil, ako čepeľ rozrezala širokú, páliacu trhlinu cez kožu a tkanivo brucha nahor, až kým ju nespomalila hrudná kosť. Oceľ zaškrípala o kosť. Napäté telo sa vzdalo. Koža. Mäso. Život. Zachrčal, akoby kloktal a silno udrel hlavou o podlahu. Šúchal si krvácajúce ruky. V nose bublal sopeľ, zastavil sa na jeho okraji. Látku sfarbila krv. Svetlo kričalo. Zmizlo. Kričalo.
Nočná mora
Sinnattupiluk
Kapitola 1
Nuuk 7. augusta 2014
Zrazu sa zjavilo červené auto a pravým nárazníkom vrazilo do Golfa. Obe autá sa okamžite po náraze vychýlili z kurzu a vrazili do seba. Modrý Golf balansoval, starý Mercedes skončil prednou nápravou na asfalte a nadvihol sa ako prázdna plechovka. Ďalší náraz do zadného nárazníka Golfa nachvíľu zastavil červený Mercedes, zatiaľ čo Golf sa prevrátil a dopadol na strechu. Modré auto sa na pravej strane preliačilo, kým karoséria naľavo zostala neporušená. Červený Mercedes pokračoval v šmyku a tak prudko narazil do zvodidiel, až ich pretrhol. Golf ďalej padal dolu svahom, kým sa neprevrátil na bok. Motor zhasol a všetko stíchlo. Z Mercedesu sa ozval hlasný mužský výkrik. Neboli to slová, len krik. Bledý muž v Golfe pozeral do očí žene. Bola zakliesnená medzi strechou a posunutým podvozkom. Muža zvieralo sedadlo, bezpečnostný pás a syčiaci airbag. Ženin airbag bol roztrhaný a prázdny. Muž krvácal z viacerých rán na hlave. Žena mala asi vnútorné krvácanie. Natiahol k nej ruku, no ona ju nechytila. Bola slabá. Neprítomne hľadela. Ich auto ležalo na úzkom páse zeme. Rukou jej hladil líce. V očiach mala stále život, pohľad upierala naňho. Utiekal sa tam, kde sa všetko rozpadávalo na márne kúsky a unikalo mu. Utiekal sa k nej. Ruka mu skĺzla k jej bruchu. Oblému bruchu. K dieťatku vnútri. Ženine oči zhasli. Všetko zhaslo.
Matthew vykríkol a zhodil zo seba deku. Tričko mu nasiaklo potom a prilepilo sa k telu. S revom vychádzajúcim hlboko z hrude si strhol tričko a hodil ho na dlážku vedľa deky. V izbe razil silný zápach po spánku. Spravil pár rýchlych krokov a z gauča sa presunul k balkónovým dverám.
Vonku cítil večerné dusno, morský vzduch a vlhkosť, ktorá sa skrývala v severoatlantickej hmle. Vytiahol škatuľku cigariet. Bola teplá a vlhká, vo vrecku sa mu spotila. Vložil si do úst cigaretu a zapálil. Rozopol si rifle a zhodil ich zo seba. Potom aj trenky. Všetko smrdelo vlhkom.
Dym mu prenikal pomedzi pery. Kĺzal sa mu po tvári a nahom tele. Splýval s hmlou. Ako on sám. „Si dieťa tieňa,“ vravievala mu mama, keď bol ešte chlapec. „Si taký bledý, že sa rozpustíš v hmle.
Opar z chladného mora okolo mysu, na ktorom ležalo mesto Nuuk, sa vznášal vôkol. Chlad mu šteklil kožu. Zježili sa mu chlpy. Jemné plavé chlpy na rukách a nohách. Usadila sa na nich vlhkosť. Vydýchol si.
Nedalo sa mu spať. Nočné mory mu nedali pokoj. Každú noc čakali, kým zaspí, potom v plnej sile naňho skočili a trhali ho na kúsky. Noc čo noc. Mesiac čo mesiac. Tá istá nočná mora. Tie isté oči. Ponorené do jeho. Smrť.
Cigareta si posledný raz našla cestu k perám, potom ju zahasil. Vzápätí spadla do sklenej misky plnej mútnej kaše, namiešanej z niekoľkých stoviek ohorkov a dažďovej vody.
Kdesi vzadu mu zazvonil telefón. Zodvihol nohavice a vybral z nich mobil. Volal redaktor.
„Matt! Ahoj, to som ja. Si pripravený na rozhovor?“
Matthew sa pozrel na nahé telo. „Áno.“
„Práve ide program s Aleqou a Sørenom Espersenom. Nezabudni sa pozerať. Dnes tam bude aj Jørgen Emil Lyberth zo strany IA.“
Matthew sa chrbtom zvalil na gauč, uchopil ovládač a zapol televízor.
„Pusti si KNR,“ zamrmlal redaktor.
„Áno, áno...“
„Hneď po skončení programu by som chcel mať na hlavnej stránke krátky sumár stretnutia. Misu je pripravený prekladať, aby bolo všetko správne. Môže byť?“
„Pravdaže... Rozumiem.“
„Práve začínajú.“ Redaktor hlasno dýchal. „Je to o neúspešnom zmierovacom výbore a tých desiatich miliónoch.“
„Rozumiem,“ stručne zopakoval Matthew. „Aleqa hovorí, že sa musíme spojiť, nie rozdeliť. Krajina musí držať pohromade a zjednotiť sa vnútorne i navonok. Lyberth tvrdí, že tých desať miliónov mohli radšej minúť na umenie a kultúru, nie na drahý výbor, na ktorom sa dánska vláda ani neplánuje zúčastniť.“
„Presne tak, dobre rozumieš. Nezabudni hneď niečo napísať na stránku. Zapisuj si, keď budeš počúvať, jasné?“
„Áno, idem na to. Zložím, aby som si mohol robiť poznámky.“
Hlas premiérky Aleqy Hammondovej sa rozliehal izbou. „Problémom nie je tých desať miliónov, ale fakt, že Dánsko sa nechce zúčastniť. Potrebujeme sa uzmieriť.“
„Nepotrebujeme zmierenie,“ prerušil ju Lyberth. „Ale viac sebapoznania.“
Pridal sa aj tretí hlas. „Nie je úmyslom tejto komisie len ukryť politickú vôľu podojiť Dánsko o ďalšie milióny a zároveň dosiahnuť ešte väčšiu nezávislosť?“
„Je to presne naopak,“ odvrkla Aleqa. „Ide výlučne o priateľstvo a spojenectvo, no čaká nás ešte dlhá cesta, keďže jediný, koho tu máme, je urážlivý národniar z DF.“
„Aspoň som tu,“ odvetil Espersen pohotovo.
„Ani Helle Thorningová, ani celá dánska vláda si zjednotenie neželajú,“ rozčúlila sa Aleqa.
„Zjednotenie na čom?“ spýtal sa Espersen. „Keby bolo podľa mňa, Dánsko by sa tu hore miešalo do všetkého. Veď to je smiešne, že každý rok posielame preč miliardy bez čo i len najmenšieho dosahu na to, čo tam s nimi urobia. Nikdy neakceptujeme, že Bornholm a Lolland majú najvyššie percento samovrážd na svete. Ani to, že každé tretie dievča sexuálne zneužívajú.“
„Každý prejav Dánskej ľudovej strany sa končí takto,“ odvrkla Aleqa. „Ste zaujatí rasisti.“
„Odporovať zneužívaniu detí predsa nie je rasizmus,“ zvolal Espersen.
Matthew stlačil tlačidlo na ovládači a hlasy tíchli. Nepotreboval počúvať Alequ a Espersena, aby vedel, čo povedia. Vždy hovorili to isté.
Vytiahol si notebook. Prvá z troch plánovaných politických debát s Aleqou Hammondovou a Sørenom Espersenom vychádzala z osudu zmierovacieho výboru. Rýchlo sa však odklonili na cestu, ktorej líniu hrubo lemovala grónska premiérka a podpredseda Dánskej ľudovej strany a grónsky žurnalista.
O dvadsať minút text dopísal a vo chvíli, keď Aleqa podávala so zreteľným odporom ruku Espersenovi, poslal ho prekladateľovi, aby ho na stránke sermitsiaq.ag. publikovali po dánsky aj grónsky.
Keď Matthew pred pár rokmi končil štúdium žurnalistiky, nikdy by si nepomyslel, že raz bude sedieť v hlavnom meste Grónska Nuuk a písať o zmierení. Mal väčšie sny, prahol po senzáciách. Všetko však ukončila nehoda. Najmä jeho sny. Predtým mal všetko. Všetko. Miloval Tinu. Sníval o rodine. O Emily. O spoločnom živote. Naveky.
Matthew zavrel oči. Možno práve to hľadal v Nuuku, obklopený duchmi svojho otca, Tiny a Emily. Možno len musel všetko prerušiť a vydať sa cestou pomedzi črepiny, skôr než ho celého pohltí vnútorná temnota. Niečo nové. Záblesk života. Niečo divoké, neucelené.
Znova si ľahol na gauč a schúlil sa. Výkriky z nočnej mory mu hrýzli myseľ. Prstami cítil, ako mu skrúca žalúdok. Pretrel si oči. Bol už neskoro, no v tú noc veľa nenaspal. Svetlo spočívalo nad mestom celú noc. Hmla sa dozaista rozplynula. Pritiahol si tašku od počítača a vložil ruku do jedného z vreciek. Prstami nahmatal hŕstku starších fotografií.
Prezeral si jednu po druhej a odkladal ich vedľa seba na gauč. Všetky opotrebované prechádzkami pomedzi jeho prsty. Niektoré mal už od detstva. Najstaršie boli tie od otca. Nafotili ich pri základni Thule a otec mal na každej oblečenú uniformu. Na všetkých okrem jednej. Spolu s mamou na nej stáli pri budove, ktorá vyzerala ako vojenská reštaurácia. Otec sa usmieval. Obaja sa usmievali. Mama na nej mala veľké bruško. Jeden z obrázkov nebola fotografia, ale pohľadnica. Odoslali ju v roku 1990 z Nuuku. Do Dánska nebudem môcť prísť tak skoro, ako som plánoval, stálo na nej. Prepáčte, oboch Vás ľúbim.
Matthew kĺzal prstom po písmenách. Boli to jediné, čo mu po otcovi zostalo. Pohľadnica prišla pár mesiacov po tom, čo sa Matthew s mamou presťahovali naspäť do Dánska.
Posledná fotka, ktorá mu prešla pomedzi prsty, bola Tinina. Tine sa na nej usmieva, sedí a pozerá sa naňho. Usmievala sa široko, pretože práve v ten deň zistili, že čakajú dievčatko. Dokonca ju už aj videli na obrazovke u pôrodnej asistentky. Bude sa volať Emily, povedala Tine. Emily. A keď bude trošku väčšia ako moje brucho, budem jej čítať Búrlivé výšiny. Miloval Tine. A ona milovala jeho.