Bratislava 24. augusta (TASR) - Sú knihy, ktoré nás prinútia prebdieť celú noc a nepohnúť sa z miesta. Zabednia nás doma bez ohľadu na povinnosti a nie je tej sily na svete, ktorá by nás odtrhla od kresla či postele skôr, než obrátime poslednú stranu.


A potom sú také knihy, ktoré nám nedovolia obsedieť. Po pár stranách nás postavia na nohy a ženú nás vpred, taktiež bez ohľadu na všetko ostatné. Niektoré knihy majú "drzosť". Takto nám vhupnúť do života a určovať, čo máme robiť. Navždy nás zmeniť. Vytrhnúť nás z nášho presvedčenia. Nasmerovať nás takou cestou, o akej sa nám ani nesnívalo. Ale zdravá drzosť nie je nikdy na škodu. Ani pri ľuďoch, ani pri knihách.


Na škodu by bola nuda a jednotvárnosť, ktorá by nám hrozila, keby také osobnosti, ako je Christopher McDougall, prestali klásť otázky. Dokonca aj tie najjednoduchšie, ako napríklad "Prečo ma bolí noha?"


"… behanie spája dva najpôvodnejšie ľudské inštinkty - strach a potešenie. Utekáme, keď sa bojíme a utekáme, keď sme vo vytržení. Utekáme od problémov a utekáme pre radosť."


Christopher McDougall je bývalý vojnový dopisovateľ, súčasný píšuci redaktor pre Men’s Health a nadšený športovec. Pravá láska k behu ho priviedla na úžasnú cestu hľadania a nachádzania odpovedí, ktoré menia tradičné vnímanie všetkého, čo doteraz o behu vieme. Na začiatku bola bolesť, ktorá zabraňovala McDougallovi behávať po vonku a miesto toho behal po doktoroch. Neuspokojil sa však s tým, že jediným riešením je nosenie drahých ortéz a ešte drahších tenisiek a zašiel ďalej, než si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť.


Húževnatosť a cieľavedomosť ho priviedla až do srdca nehostinných mexických Medených kaňonov, kde žijú Tarahumarskí Indiáni, strážiac tajomstvá dokonalého bytia. Podmienky na život tam už snáď nemôžu byť extrémnejšie a aj tak "v kraji Tarahumarov neexistuje zločin, vojny ani krádeže. Nie je tam korupcia, obezita, závislosť od drog, závisť, domáce násilie, zneužívanie detí, srdcové ochorenia, vysoký krvný tlak ani uhlíkové emisie. Nemajú cukrovku, netrpia depresiami, dokonca ani nestarnú: päťdesiatnici predbiehajú tínedžerov, osemdesiatroční pradedkovia dokážu hore kopcom prekonať maratónové vzdialenosti. Rakovinové ochorenia sa u nich takmer nezistili." Čo tak urputne skrývajú a čo z toho sa podarilo McDougallovi odhaliť?


Kniha Stvorení pre beh nie je klasickým rozprávaním. Je to mnohonásobne rozvetvený príbeh, ktorý hovorí o desiatkach výnimočných ľudí v oblasti behu, nech už ide o samotných bežcov, trénerov, doktorov alebo vedcov. Ide o fascinujúce a motivujúce príbehy, ktoré som neraz sledovala s otvorenými ústami a zatajeným dychom, čo sa mi zvyčajne stáva pri trileroch a nie pri reportážach či životopisoch.


Autor nám predstavuje osudy tých, ktorí sa nedali zastaviť len preto, že sa "niečo nemôže", "niečo nejde" alebo "na to jednoducho nemajú". Rozpráva o sile jednotlivcov, ktorí šli niekedy sami proti všetkým a aj tak sa dostali za hranice bežného života. Ukazuje nám, že zmena prístupu môže zmeniť celý svet a nebáť sa znamená vyhrať.


Aj napriek tomu, že je kniha plná odborných údajov, čísel a mien, sú podané nenútenou formou a stránky sa obracajú priam samé. Celý čas som mala chuť knihu odložiť bokom, natiahnuť si tenisky - teda, nie, vyzuť si ponožky a vybehnúť do terénu naboso. Tak, ako sa behalo tisíce rokov dozadu a tak, ako by sme mali behať stále. Tak, ako sme boli stvorení. Stvorení pre beh.


"Všetky epidémie by ste mohli udržať na uzde týmto jediným liekom," povedal. Na okamih zdvihol dva prsty v tvare V ako symbol mieru, potom ich pomaly obrátil naopak a zastrihal nimi vo vzduchu. Bežiaci človek.


"Je to také jednoduché," povedal. "Stačí hýbať nohami. Lebo ak neveríte, že ste boli stvorení pre beh, popierate nielen históriu, ale aj seba samého."