Začítajte sa do psychotrileru Nočný vták:
Päťprúdová diaľnica na Bay Bridge, moste spájajúcom San Francisco s Oaklandom, pripomínala blikajúcu vianočnú výzdobu. Červené brzdové svetlá sa rozsvecovali a zhasínali. Šesťdesiat metrov nad studenými vodami zálivu pri ostrove Yerba Buena sa premávka zastavila a most sa za trúbenia klaksónov, škrípania bŕzd a lomozu pri reťazových zrážkach zmenil na veľké parkovisko. Stovky otrávených vodičov zvyknutých na dopravné zápchy v Bay Area vedeli, že im nezostáva nič iné než čakať. Zmierení s osudom vypli motory a siahli po smartfónoch.
Lucy Hagenovú v pravom krajnom pruhu chytila panika. Zatínala päste, až sa jej nechty vrývali do dlaní.
„Dočerta, dočerta,“ mrmlala si popod nos so zavretými očami. „Nevydržím to tu. Asi sa zbláznim.“
Jej priateľka Brynn, ktorá sedela za volantom otvoreného kabrioletu Camaro, ju zľahka plesla po stehne. „Neboj sa, všetko bude v poriadku.“
Lenže Lucy to videla ináč.
Z mostov mala hrôzu. Bola by najšťastnejší človek na svete, keby už v živote nemusela prejsť cez nijaký most. Lenže v San Franciscu to bolo vylúčené. Všade vôkol boli mosty. Richmond Bridge, Bay Bridge, San Mateo Bridge, Dumbarton Bridge, Golden Gate Bridge. Ak to bolo len trochu možné, vždy cestovala popod záliv metrom, no väčšinou, keď sa chcela dostať tam, kam mala namierené, nemala inú možnosť ako ísť po povrchu. Mosty boli jej úhlavný nepriateľ.
„Nemôžeš ísť do iného pruhu?“ spýtala sa Lucy.
„A ako sa tam mám podľa teba dostať?“ vzdychla si Brynn.
Stáli obkľúčené autami zoradenými tesne vedľa nich. Brynn vypla motor, ale rádio nechala hrať. V rytme hudby poklepkávala palcami po volante. Bola pokojná, akoby sa jej situácia, v ktorej sa ocitli, vôbec netýkala. Lenže Lucy prežívala muky. Zostať uväznená len niekoľko centimetrov od zábradlia a desivej hlbočiny za ním, to bola pre ňu najhoršia nočná mora.
Do polnoci zostávala už len hodina. Nad hlavami sa im vypínalo obrovské visuté lano s množstvom bielych žiaroviek a radom tenších zvislých lán, ktoré smerom k hlavnému stožiaru rástli do výšky. Cez laná sa ako duchovia číhajúci v tme plazili pásy hmly. Fúkal studený, prudký vietor. Lucy cítila, že vozovka pod nimi sa mierne kolíše. Na čelo jej vystúpili kropaje studeného potu. Telo sa jej stiahlo v kŕči, akoby dostala ranu elektrickým prúdom.
„Keď treba vymeniť žiarovky, údržbári musia vyliezť až tam hore,“ poznamenala Brynn a ukázala na prudký sklon visutého lana. „Len si predstav, že by si mala takú prácu.“
„Prestaň, Brynn.“
Brynn sa zachichotala. „Myslím, že toto nie je tá pravá chvíľa na veľké zemetrasenie.“
„Mlč už, prosím ťa. Vôbec nie si vtipná.“
„Prepáč.“ Brynn sa načiahla a stisla Lucy ruku. „Musí to byť pre teba hrozné.“
„Príšerné.“
„Mala by si navštíviť moju psychoterapeutku.“
„To mi nepomôže. Mne nič nepomôže.“
„Je naozaj skvelá. Mne s mojím problémom veľmi pomohla. A čoho sa vlastne bojíš? Že sa zrúti most?“
„Nie,“ zamrmlala Lucy.
„Tak potom čoho?“
„Brynn, nechcem o tom hovoriť, dobre?“
Brynn rezignovane zdvihla ruky. „V poriadku. Len sa uvoľni. Čoskoro sa odtiaľto dostaneme. Dám hlasnejšie hudbu.“
V rádiu práve hrali Eltona Johna. Hudbu prehlušoval hukot vetra, no Elton nad ním cez reproduktory jednoznačne triumfoval.
Lucy si uvedomovala, že väčšina ľudí nemá s mostmi nijaký problém. Všetci tu boli spolu uväznení na páse ocele a betónu vysoko nad zálivom, no očividne to nikoho okrem nej netrápilo. Poobzerala sa okolo seba. Muž v lexuse vedľa nich štekal do mobilu, asi sa rozčuľoval pre zdržanie. Iní písali správy. Na obrazovke v prístrojovej doske minivanu pred nimi hralo DVD. Dokonca rozoznala, čo pozerali. Film V hlave.
Nič mimoriadne sa nedialo. Šlo len o ďalšiu kalifornskú dopravnú zápchu.
Lucy natiahla krk a obzrela sa za seba. O tri pruhy ďalej za nimi stál čierny cutlass s dymovými sklami. Auto bolo otlčené a špinavé. Všimla si ho len preto, lebo práve vo chvíli, keď sa obzrela, okno na mieste spolujazdca sa do polovice stiahlo. Hoci bola všade tma, na okamih zazrela tvár vnútri auta.
Vlastne nie tvár. Masku.
Snehobielu masku so špicatou bradou a s krvavočervenými perami v groteskne širokom úsmeve. Okrúhle očné otvory pripomínali oči muchy. Vyduté biele čelo siahalo až do polovice lebky. Po obidvoch stranách masky viseli pramene čiernych umelých vlasov. Škerila sa priamo na ňu.
„Preboha!“ skríkla Lucy.
Brynn na ňu prekvapene pozrela. „Čo sa deje?“
„Ten chlap! Pozri sa!“
Brynn sa cez plece obzrela za seba. „Ja nič nevidím.“
Okno na cutlasse už medzitým vytiahli a dnu nebolo vidno. Lucy zapochybovala, či vôbec bolo stiahnuté. Možno mala halucinácie. Možno z tej hrôzy na moste vidí veci, ktoré neexistujú.
„Čo si videla?“ spýtala sa Brynn.
„Ale nič. Zabudni na to.“
„Stále máš strach?“
„Áno.“
„Pozri sa, momentálne nemôžeš robiť nič iné ako pokojne sedieť a čakať,“ upokojovala ju Brynn. „Nič sa nestane.“
„Viem. Bojím sa, že stratím nervy.“
„Zavri oči. Pomaly sa nadýchni a vydýchni. Moja terapeutka tomu hovorí samoupokojovanie.“
Lucy zavrela oči a sústredila sa na dýchanie. Nádych nosom, výdych ústami. Dva, tri razy. Spočiatku to pomáhalo, no keď do kabrioletu narazil vietor, Lucy otvorila oči, vykríkla a ruky si prekrížila na hrudi. Brynn vedľa nej pokojne vdychovala chladný vzduch vanúci od vody. Hoci mala na sebe ľahké čipkové šaty siahajúce do polovice stehien, nezdalo sa, že by jej bolo chladno. V tvári mala zasnený výraz.
Lucy svojej priateľke trochu závidela. Brynn sa v živote všetko darilo. Obidve pracovali v obchodnom dome Macy´s a bývali spolu v garsónke na rohu Haight a Fillmore Street. Pokiaľ človek nie je právnik, bankár alebo technologický guru a chce bývať v tomto meste, nemá inú možnosť ako tlačiť sa v malom byte so spolubývajúcimi. Brynn patrila medzi tie vysoké štíhle plavovlásky, ktoré na seba okamžite strhnú všetku pozornosť mužov, kdekoľvek sa objavia. Super vlasy, super telo, dlhé nohy, podmanivý úsmev. Priateľstvo s Brynn znamenalo dostať sa do tých najlepších klubov a na tie najlepšie večierky v meste. Lucy ju mala rada. A hoci bola Brynn krásna, vôbec sa nesprávala namyslene.
Šťastie z nej priam sršalo. Mala atraktívneho, dobre zarábajúceho nového priateľa a rodičov v balíku, ak by sa náhodou dostala do problémov. Lucy by si s ňou s radosťou vymenila miesto. Aspoň na jeden deň, aby vedela, aké to je byť sebavedomá a nemať strach. Lebo ona v tomto veľkom meste mala strach každý deň.
„Poď, Lucy, vytras to zo seba,“ zvolala Brynn veselo.
Keď Elton John spieval refrén, Brynn sa k nemu hlasno pripojila. Be-be-be-Bennie... zatiahla falošne. Pohojdávala sa v rytme hudby, bubnovala po palubnej doske a potriasala hlavou, až jej rozpustené plavé vlasy lietali zo strany na stranu. Aj Lucy začala spievať. Ostatní vodiči ich hlasným trúbením povzbudzovali. Na chvíľu Lucy zabudla na most, a keď sa jej na tvári zjavil nesmelý úsmev, Brynn sa od radosti rozžiarila.
„To je ono, dievča! Len im to ukáž!“
Lucy sa zasmiala. Aj ona sa začala natriasať a spievať ešte hlasnejšie. Gaštanové vlasy jej poletovali okolo tváre.
„Ty si blázon!“ vykríkla Lucy. Áno, Brynn bola bláznivá, krásna a plná nadšenia, presne ako Bennie z pesničky.
Keď Elton skončil, Lucy si položila hlavu na opierku a zahľadela sa na hypnotizujúce svetlá nad sebou. Nasledovala pomalšia pieseň, niečo od Carole Kingovej. Po prvý raz v živote mala pocit, že byť uväznená na moste vôbec nie je až také strašné.
„Vďaka,“ ozvala sa. „Pomohlo to.“
Keďže priateľka neodpovedala, Lucy sa k nej otočila. „Brynn?“
Brynn prstami kŕčovito zvierala volant, až jej zbeleli hánky. Na čelo jej vystúpili kropaje potu. Ústa mala otvorené a modré oči vypúlené. Niečo nebolo v poriadku.
„Brynn, ak to má byť vtip, vôbec nie je smiešny,“ povedala Lucy. „Prestaň.“
Brynn zalapala po dychu a z hrude sa jej vydral zúfalý výkrik. Keď pustila volant, ruky sa jej triasli ako palmové listy vo vetre. Dlhými nechtami si prechádzala po predlaktí, zanechávajúc krvavočervené čiary. Potom si začala škriabať tvár, až jej po ústach tiekla krv.
„Brynn!“ skríkla Lucy.
Ľudia v autách okolo si všimli, čo sa deje. Niektorí kričali. Lucy počula, ako sa na autách otvárajú dvere.
Brynn sa postavila a zapotácala sa. Vietor jej rozstrapatil vlasy a zakmásal čipkovými šatami. Cez predné sklo kabrioletu preliezla na kapotu a nemotorne sa skotúľala na zem. Ostatní vodiči vystúpili z áut. Brynn stále jačala. Zakrývala si tvár, akoby jej vtáky chceli vyzobať oči.
„Brynn, čo to má znamenať?“ kričala na ňu Lucy. „Preboha, čo sa ti stalo? Brynn, to som ja, Lucy. Odpovedz mi.“
Odopla si bezpečnostný pás. Otvorila dvere, ale keď sa chystala vystúpiť, pod zábradlím zazrela temnotu. Nohy jej zdreveneli. Telo sa stiahlo v kŕči a celá sa roztriasla. Nedokázala myslieť na nič iné len na vietor, hĺbku a pád. Nebola schopná vystúpiť.
Brynn sa vo vysokých levanduľovomodrých topánkach rozbehla k zábradliu. Stále kričala. Preliezla betónovú zábranu a obidvoma rukami sa chytila za jedno zo zvislých lán vysoko nad zálivom. Tenké šaty sa jej prilepili na telo. Vietor ju hádzal zo strany na stranu ako handrovú bábiku.
„Brynn! Preboha, nie!“
Lucy vyliezla z auta, ale zostala čupieť. Nedokázala vstať. Hrôza z toho, že sa ocitla vonku na moste, ju celkom ochromila. Krútila sa jej hlava. Betón bol ľadový.
Brynn nebola od nej viac ako tri metre. Lucy štvornožky preliezla k zábradliu a vystrela k nej ruku.
„Brynn! Poď, zlez dolu.“
Lenže namiesto toho sa Brynn začala neisto šplhať hore, ako krab utekajúci po piesku. Skrvavenými rukami zvierala oceľové lano a prekríženými nohami sa podopierala. Vytiahla sa o pól metra nad zábradlie. Potom o meter. O dva metre.
Lucy sa schúlila do klbka a nechápavo na ňu civela. „Preboha, Brynn, čo to robíš?“
Brynn sa jednou rukou pustila lana a vo vetre sa zahnala, akoby jej okolo tváre lietal roj múch. Topánka sa jej vyzula a padala do hĺbky ako okrídlené javorové semeno. Drsné lano jej odieralo kolená. Kúsok po kúsku sa šplhala čoraz vyššie a vyššie. Zrazu sa pozrela pod seba a zvrieskla, očividne mala pocit, že ju niečo prenasleduje. Kopla do neviditeľného nepriateľa a noha sa jej hompáľala vo vzduchu.
„Brynn!“
Akýsi muž ju chcel stiahnuť dole, ale bola privysoko. Mával na ňu. Usmieval sa na ňu. „Všetko je v poriadku, zlatíčko. Len sa zošmyknite dolu. Chytím vás.“
No Brynn ho nevidela ani nepočula.
Nevidela a nepočula ani Lucy, keď na ňu kričala.
Brynn zavrela oči. Skrvavené prsty sa jej zošmykli z lana. A potom aj nohy. Už ju nemalo čo držať. Jej zúfalý výkrik zanikol v poryve vetra. Lucy si dlaňami zakryla tvár. Brynn okolo nej preletela ako postrelený vták a zmizla hlboko v zálive.