Bratislava 21. apríla (OTS) - Guzeľ Jachinová je na ruskej literárnej scéne zjav. Štyridsaťpäťročná spisovateľka tatárskej národnosti debutovala relatívne nedávno, v roku 2015 románom Zulejka otvára oči. V roku 2018 publikovala román Deti Volgy a v roku 2021 vydala Transport do Samarkandu, ktorý práve teraz vychádza v slovenskom preklade Jána Štrassera vo Vydavateľstve SLOVART.
Ján Štrasser odpovedal na niekoľko otázok, prostredníctvom ktorých priblížil svoju prácu na románe a aj knihu samotnú.

Preložili ste už množstvo významných literárnych diel. Podľa čoho si vyberáte tituly, ktoré prekladáte?

Sú prípady, keď dostanem ponuku z vydavateľstva, ako sa to udialo pri preklade Vladimíra Sorokina, od ktorého som preložil sedem kníh. Alebo mi niekto autora či titul odporučí, prípadne si nejaký titul vyhliadnem sám, preštudujem si ho a ak ma zaujme, ponúknem ho vydavateľstvu. Podobne to bolo aj v prípade knihy Transport do Samarkandu. O Guzeľ Jachinovej som sa dozvedel ešte pred inváziou, voči ktorej sa, mimochodom, veľmi striktne vyhranila už v jej samotnom začiatku, počas knižného veľtrhu Bibliotéka v ruskom oddelení. Ktosi mi tam odporučil jej knihu. Prečítal som si ju, prišiel som do SLOVART-u a povedal: „túto knihu musíte vydať.“ Veľmi si vážim, že vo Vydavateľstve SLOVART mojim odporúčaniam dôverujú – riaditeľom Jurajom Hegerom počnúc a redaktorkou Darinou Zaicovou nekončiac a Transport do Samarkandu je už druhým románom od tejto autorky, ktorý v SLOVART-e vychádza.

Foto: Slovart

Transport do Samarkandu je celkovo tretím románom Guzeľ Jachinovej. Patrí podľa vás táto autorka k nastupujúcej generácii budúcej ruskej literárnej klasiky?

Na túto otázku nemôžem odpovedať, lebo to, čo sa stane klasikou, dnes nevieme. Je to však veľmi významná súčasná po rusky píšuca autorka. Pokiaľ by som si však do budúcnosti mal vybrať súčasného ruského autora alebo autorku na preklad, bolo by pre mňa dôležité poznať jeho alebo jej politický postoj. Pretože viem, koľko ruských autorov už v prvé dni vojny podpísalo súhlas s týmto krokom. Bolo to vyhlásenie vyše štyroch stovák ruských autorov k podpore ruskej agresie a z tohto zoznamu by som autora neprekladal.

Od Guzeľ Jachinovej ste prekladali nielen román Transport do Samarkandu, ale aj autorkin debut Zulejka otvára oči. Aj tam sa v príbehu vraciame do obdobia pohnutých dejín Sovietskeho zväzu. V románe Transport do Samarkandu sa Jachinová venuje téme súvisiacej s hladomorom na Povolží. Čo vo vás z tohto románu zarezonovalo najvýraznejšie?

Kniha ma zaujala tým, že autorka dokázala veľmi tragickú tému z ruských dejín poňať v žánri románu tak, že si na to našla vhodný sujetový spôsob. Celý román je o tom, ako z Povolžia vypravujú vlak s päťsto bezprizornými deťmi bez rodičov z akéhosi zberného domova do južných krajín Sovietskeho zväzu. Tam na nich čaká teplo, jedlo a majú tam väčšiu šancu prežiť. Cesta vlaku s dvoma hlavnými postavami – Dejevom, ktorý bol vedúcim transportu a komisárkou pre deti Bielou, je fabula celého románu. Tragédia sa nedeje v politickej alebo všeobecnej rovine, ale v rovine veľmi konkrétnych vecí, ktoré však nebudem prezrádzať. Podľa mňa je to vynikajúca kniha.

Ste básnik, textár, dramaturg, esejista a prekladateľ. Umeleckému prekladu sa venujete od roku 1966. Ako ste pristúpili k prekladu knihy Transport do Samarkandu? A bol v niečom špecifický?

Je to azda môj tridsiaty preklad súčasnej ruskej prózy. Každá kniha je v čomsi špecifická. Treba to odhaliť a podľa toho zvoliť vhodné výrazové prostriedky. Najzaujímavejším prekladateľským orieškom v tomto prípade bolo to, že spomínaných päťsto detí má päťsto prezývok. Guzeľ Jachinová ich vymyslela presne toľko a v závere knihy sú aj vypísané. Keď sme spolu komunikovali, padla reč aj na prezývky. Tak, ako to uviedla v oficiálnom prekladateľskom manuáli, ktorý zostavila pre zahraničných prekladateľov, povedala mi presne to, čo sa s týmito prezývkami v skutočnosti urobiť nedá. Mali sa v preklade prispôsobiť domácim pomerom. Samozrejme, nie je ti možné, pretože tieto prezývky sú viazané na konkrétnu ruskú situáciu dvadsiatych rokov, na politické osobnosti ľudí a ani ak má niektoré z detí napríklad prezývku Sibírčan, nenazvem ho Tatranec. S prezývkami som sa teda počas prekladu tejto knihy hral dosť dlho, ale bavilo ma to, pretože ja som taký človek, ktorého baví hravosť v literatúre. Pohral som sa s každou jednou z piatich stoviek prezývok a snažil som sa zároveň každú uviesť do kontextu.

Komunikujete s Guzeľ Jachinovou? A prezradila vám čo-to o svojich nasledujúcich literárnych plánoch?

Počas prekladu sme spolu príležitostne komunikovali. Nedávno som jej poslal obálku slovenského vydania knihy, ktorej sa veľmi potešila. Spomínala, že už rok a pol pracuje na ďalšej knihe, ale zatiaľ to na vydanie nevyzerá. O čom bude, to sa nechám prekvapiť aj ja.