Bratislava 22. novembra (TASR) - Alexander Blok (1880-1921) patrí k tým ruským básnikom prvej tretiny 20. storočia, ktorých dielo prekročilo hranice Ruska a významne sa zaradilo do európskej literárnej kultúry. Bol tvorcom druhej vlny ruského literárneho symbolizmu. Nedá sa nespomenúť ani skutočnosť, že stál pri rozbehu nevídaného básnického talentu o generáciu mladšieho Sergeja Jesenina. Spolu s ním, ale i s ďalšími básnikmi, s rozpakmi prijal zrod a priebeh boľševickej revolúcie. Na jednej strane vítal jej hlásaný ideál o polepšení lósu ubiedeného ľudu - ako by povedal náš Hviezdoslav, na druhej strane nemohol sa stotožniť a už vôbec nie zmieriť s cestou, ktorú si vybrali jej čelní predstavitelia. Pochyboval o nej a mal pocit, že im bola do istej miery vnútená.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave pred niekoľkými týždňami vydalo pomerne rozsiahly výber z básnickej tvorby Alexandra Bloka. Jeho prekladateľ a zostavovateľ Alojz Nociar mu dal názov Čo vietor spieva. Aj keď prvý pohľad na knižku môže navodzovať pocit, že je primárne zameraná len na radového milovníka lyriky, obsahovo predstavuje podstatne viac. Dá sa charakterizovať ako úvod do súborného vydania Blokovho lyrického diela.

Prekladateľ na základe piatich pôvodných kníh Blokových básní a poém ju skomponoval do deviatich cyklov, a to: Verše o krásnej dáme, Z obdobia cyklu Mesto, Snežná maska, Z obdobia cyklu Harfy a husle, Z obdobia cyklu Strašný svet, Z cyklu Carmen, Z cyklov Rozličné básne a Odplata (poéma), Čo spieva vietor a Z posledných básní. V rámci jednotlivých cyklov, až na veľmi malé výnimky, dodržiava chronológiu vzniku jednotlivých básní a poém. Priestor medzi jednotlivými cyklami, ale niekedy aj v rámci cyklu, vypĺňajú krátke dobové citáty ruských kritikov a literárnych vedcov, ktorí sa vyjadrovali k Blokovej literárnej tvorbe, ale aj citácie z vyjadrení samotného básnika k literárnemu i spoločensko-politickému dianiu v Rusku i v Európe vtedajšej doby.

V rámci celého výberu sa vyníma preklad poémy Dvanásť. Poéma sa stala na dlhé desaťročia pre teoretikov dôkazom o básnikových sympatiách s októbrovou revolúciou. Básnici sú však veční, až profesionálni pochybovači, sú nepozametateľným hrachom pod nohami moci. Poéma sa totiž končí takto: Dvanásť mužov kráča z tieňov -/ psisko guľka pochová.../ Vpredu s vlajkou skrvavenou,/ v metelici, čo ho kryje,/ dažďom striel, čo neškodný je,/ vznáša sa nad snežnou riekou,/ s nežnou piesňou nových vekov,/ tŕním bielych ruží odznova/ ovenčená - hlava Kristova.

Zostavovateľ vo výbere pripomenul Alexandra Bloka aj ako dramatika. Básnik napísal päť dramatických diel, ktoré boli aj uvedené v petrohradskom divadle. Nedostalo sa im však takého prijatia a nemali taký ohlas ako jeho poézia. Polemiku vyvolala iba jeho veršovaná hra Balagančik, čo do slovenčiny môžeme preložiť len ako Jarmočná búda. Prekladateľ z nej zaradil do výberu krátku ukážku.

Alojz Nociar napísal do výberu Predhovor i Doslov. Oba texty sú subjektívne, hovoria o ceste autora k prekladaniu Blokovej lyriky a v Doslove aj o jeho návštevách pamätných miest v Petrohrade, dnes Sankt Peterburgu, kde básnik chodieval, vrátane jeho bytu, kde 7. augusta 1921 vo veku 41 rokov aj zomrel a kde je dnes jeho pamätná izba.

Alexander Blok, vrcholný predstaviteľ ruského a európskeho symbolizmu, bol aj mimoriadne verný. Až na celkom prirodzené cesty za poznaním, celý život prežil v Petrohrade. Tam sa narodil i zomrel a tam je aj pochovaný. A celý život prežil aj s jednou ženou. V roku 1903 sa oženil s Ljubou Mendelejevovou, dcérou svetoznámeho vedca - chemika, autora sústavy chemických prvkov.