Bratislava 4. januára (TASR) - Vydavateľstvo Eko-konzult vydalo v týchto dňoch monografiu filozofa a kulturológa Viktora Timuru Človek v dejinách filozofie (2018). Po objemných vedeckých dielach Dávnoveká Európa (2011) a Zamlčané dejiny (2014) autor v tomto projekte znova potvrdil sústredenosť svojho záujmu na filozofiu dejín. Publikácia má odborný a zároveň informatívno-popularizačný charakter a je „stručným obzretím sa za vývojom názorov na človeka v dejinách filozofie od antiky po nemeckú klasickú filozofiu“.

Obsah monografie pozostáva zo siedmich kapitol. Prvých šesť kapitol je venovaných analýze vývinu filozofických názorov na človeka a občiansku spoločnosť od antickej filozofie, cez názory renesančno-humanistickej filozofie človeka a determinizmus vo filozofii francúzskych materialistov, s dôrazom na prínos J. J. Rousseaua do filozofického myslenia, až po revolučné a humanistické teórie západoeurópskych mysliteľov v 18. a v prvej polovici 19. storočia. Autor pritom okrem sumárnych úvah a postulátov charakterizuje myslenie jednotlivých mysliteľov personálnou formou v podobe krátkych, slovníkovo poňatých hesiel (Henri Claude Saint-Simon, Robert Owen, Charles Fourier a Johan Gotttfried Herder). Najväčšiu pozornosť pritom venuje J. G. Herderovi a má to svoj presný dôvod. Herder bol totiž „jediným z nemeckých filozofov, ktorý obrátil pozornosť na Slovanov a predpovedal im v súlade so svojou teóriou dejín budúcnosť v postavení na čele dejín. Aj preto sa mu dostalo najväčšej pozornosti od mysliteľov nášho národného obrodenia.“

Siedma kapitola monografie vlastne otvára jej druhú časť ako celok. Má názov Rozvinutie názorov na človeka, vedomie, spoločnosť a dejiny v nemeckej klasickej filozofii. Pozostáva zo štyroch samostatných častí. Autor v každej z nich na širšom textovom priestore venuje samostatnú pozornosť týmto štyrom nemeckým filozofom: I. Kantovi, J. G. Fichtemu, F. W. J. Schellingovi a G. W. F. Heglovi. Komplexnejšiu životnosť filozofických názorov, presahujúcich až do súčasnosti, pritom priznáva Immanuelovi Kantovi a Friedrichovi Georgovi Wilhelmovi Heglovi.

Všíma si najmä Hegla, ktorého mysleniu, názorom a učeniu venoval najviac podkapitol: Od prírodnej k spoločenskej bytosti, Život ako rozdvojovanie a negácia prírody, Rozdvojovanie a negácia prírodnej bytosti človeka sebavedomím, Rôzne stupne rozumovej činnosti ako rôzne stupne prejavu vedomia, Prekonávanie prírodno-sebavedomej bytosti človeka spoločenským (štátotvorným, dejinným), Štát ako realizácia slobody a mravnosti na ekonomických princípoch vlastníctva a práce, Dejiny ako vznik, zmena a zánik štátnych útvarov a ich princípov a Človek a národ v štáte a v dejinách. Väčšia pozornosť je venovaná Heglovi aj preto, lebo jeho učenie dosť zásadne ovplyvnilo myslenie našich štúrovcov a osobitne Ľudovíta Štúra a jeho dialektiku nemohli odmietnuť ani marxisti.

„Myšlienky antických či renesančných a tým skôr novovekých filozofov (...) zďaleka nestratili na aktuálnosti. Je škoda, že sa s nimi nepracuje a nepripomínajú sa verejnosti, pretože sú poučné aj pre súčasnosť. Rezonujú aj v našej dobe a mohli by byť podnetom na riešenie viacerých spoločenských problémov, politických nešvárov a tým aj problémov dnešného človeka,“ tvrdí sa na záložke knihy. A to je vari aj najpravdepodobnejší dôvod, prečo táto kniha vznikla.