Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Geometria, zmysel, písmená, slová, vety, fotky, svetlo, Veronika Šikulová a Záhradky (Vyvolávanie).
Autor OTS
Bratislava 8. decembra (OTS) - Záhradky (Vyvolávanie) je knihou, o ktorej by sme mohli povedať, že je to typická Šikulová. Kto tvorbu tejto legendárnej slovenskej autorky pozná, dokáže to navnímať v nuancách, ktorými autorka nazerá na zreteľné z neobvyklých uhlov, aby odhalila to skryté a aby to na záver zaklincovala čímsi drsne protikladným. Nejde však o hrubosť, ale o zámer, ktorý zabstraktnené uzemní, rozcítené schladí a hrané premení na také, čo sa na nič nehrá, aj keď to naďalej zostáva hravé.
„S fotografiou je to iné ako s písaným textom. Poznám fotografie psov aj záhrad, aj psov v záhradách, dokonca poznám fotografie nášho psa v našej záhrade a existuje ich niekoľko! Poznám aj zelené oko jej fotografa. Situácia fotografie sa zmenila. Na dobrej fotke aj v dobrom texte by mohli byť ukryté ešte dáke ďalšie významy medzi riadkami. Nejaké by sa mali dať vyňúrať… A ešte svetlo. Niekedy je významom osvetlenie. Inokedy obsah. Dnes fotografuje každý a významy medzi riadkami aj svetelné napätie sa vytratili. Svet je rozložený a poskladaný do novej podoby. takej istej ako v skutočnosti, musíme vynakladať dosť veľa námahy, aby sme si ho mohli ešte predstavovať. Tu prichádza do záhrady pes. Svet vonia. Uderilo jaro. Jar vonia. Pes nemá rád jar dáko špeciálne. Teda vôbec. Má rád nás a rád sa ide prebehnúť. Všetko poobštiava.“
„Textu sa niekedy stane, že nemôže nájsť tie správne slová. Táto fotografia je ľahká ako pierko, spevavá a nespútaná, až sa zdá, že na ňu nasypal niekto kvety celkom bez námahy. Všetky kvety sa k vám otočili, mlčky otvárajú a zatvárajú ústa, a pritom mávajú stopkami. Až teraz som si spomenula, že to iba ja ich reč nepočujem,“ píše sa na strane 93 knihy.
Čo nám píše krajina? Na niektorých miestach v blízkosti mesta vidíme stopy šípok, v skromnejších formách. Aj na udržiavaných miestach sa držia späť. No na vzdialených vŕškoch a vŕštekoch, kam až oko dovidí, hocikde poschovávané za stromy a vrastené do vinohradov, sa rozrástli…
„Báseň o Svratke napísal Vítězslav Nezval. V básničke kvitne rozrazil, latinsky Veronica, a rastie nízka tráva, vonia v nej kôpor, cesnak a rasca, a voda Svratky je v nej tmavá, mútna a studená. Taká istá bola, keď sme sa raz na jar stretli. S riekou Svratkou. Tmavozelená a voňavá ako básnička. V záhradkárskej kolónii veľké upratovanie. Rieka presvitala cez stromy ako činel,“ dočítate sa na strane 31, v texte, ktorý plynie ako Svratka, miestami je tmavý a mútny a studený, aby sa za pár chvíľ zmenil na tmavozelený a voňavý.
Kniha je vernisážou fotografií, ktoré spolu vyvoláva Veronika Šikulová s Marekom Mihalkovičom. Fotografie sa stávajú východiskom k jej hlbším úvahám o tom, čo vidí ona, čo objektív, tvoria predohru alebo rozvíjajú sieť záchytných bodov, do ktorých to, čo je na fotografiách, zapadá, texty a obrázky vytvárajú mozaiku - kontrast medzi napísaným a odfotografovaným, videným a vedeným, svetlým a temným.
„Vždy, keď vidím úryvok z našej záhrady – z okna alebo na obrázku –, zaradujem sa. O každom by sa dalo hovoriť dlho, aj o úžasnosti a tajuplnosti záhrady. Ale v čom sa tie dva – pohľad fotografický a pohľad obločný – odlišujú? Ani v literatúre nestačí milovať či nenávidieť, dianie sa musí odohrávať v jazyku (P. E.), potrebujeme slová, dobrý literárny text vraj vraví áno aj nie, nejde o priamosť ako v živote…“ (strana 19)
O autorke:
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene (1997, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017) za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali Z obloka (1999, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017) a Mesačná dúha. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli prózy Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), knižka krátkych textov Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala ocenenie Anasoft Litera, Petrichor (2016) a zbierka Odtiene, Z obloka (2017). Minulý rok uviedla do života svoju knihu pre deti Zelená pošta. Má dve deti. Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou.
„P. S. Čistou zhodou okolností sa nebo roztrhlo a objavila sa v ňom diera neuveriteľnej modrej farby a my zrazu vidíme priezor do iného sveta! Akoby svitla nádej… Také veci sa na svete stávajú, povedal muž...“
„S fotografiou je to iné ako s písaným textom. Poznám fotografie psov aj záhrad, aj psov v záhradách, dokonca poznám fotografie nášho psa v našej záhrade a existuje ich niekoľko! Poznám aj zelené oko jej fotografa. Situácia fotografie sa zmenila. Na dobrej fotke aj v dobrom texte by mohli byť ukryté ešte dáke ďalšie významy medzi riadkami. Nejaké by sa mali dať vyňúrať… A ešte svetlo. Niekedy je významom osvetlenie. Inokedy obsah. Dnes fotografuje každý a významy medzi riadkami aj svetelné napätie sa vytratili. Svet je rozložený a poskladaný do novej podoby. takej istej ako v skutočnosti, musíme vynakladať dosť veľa námahy, aby sme si ho mohli ešte predstavovať. Tu prichádza do záhrady pes. Svet vonia. Uderilo jaro. Jar vonia. Pes nemá rád jar dáko špeciálne. Teda vôbec. Má rád nás a rád sa ide prebehnúť. Všetko poobštiava.“
„Textu sa niekedy stane, že nemôže nájsť tie správne slová. Táto fotografia je ľahká ako pierko, spevavá a nespútaná, až sa zdá, že na ňu nasypal niekto kvety celkom bez námahy. Všetky kvety sa k vám otočili, mlčky otvárajú a zatvárajú ústa, a pritom mávajú stopkami. Až teraz som si spomenula, že to iba ja ich reč nepočujem,“ píše sa na strane 93 knihy.
Čo nám píše krajina? Na niektorých miestach v blízkosti mesta vidíme stopy šípok, v skromnejších formách. Aj na udržiavaných miestach sa držia späť. No na vzdialených vŕškoch a vŕštekoch, kam až oko dovidí, hocikde poschovávané za stromy a vrastené do vinohradov, sa rozrástli…
„Báseň o Svratke napísal Vítězslav Nezval. V básničke kvitne rozrazil, latinsky Veronica, a rastie nízka tráva, vonia v nej kôpor, cesnak a rasca, a voda Svratky je v nej tmavá, mútna a studená. Taká istá bola, keď sme sa raz na jar stretli. S riekou Svratkou. Tmavozelená a voňavá ako básnička. V záhradkárskej kolónii veľké upratovanie. Rieka presvitala cez stromy ako činel,“ dočítate sa na strane 31, v texte, ktorý plynie ako Svratka, miestami je tmavý a mútny a studený, aby sa za pár chvíľ zmenil na tmavozelený a voňavý.
Kniha je vernisážou fotografií, ktoré spolu vyvoláva Veronika Šikulová s Marekom Mihalkovičom. Fotografie sa stávajú východiskom k jej hlbším úvahám o tom, čo vidí ona, čo objektív, tvoria predohru alebo rozvíjajú sieť záchytných bodov, do ktorých to, čo je na fotografiách, zapadá, texty a obrázky vytvárajú mozaiku - kontrast medzi napísaným a odfotografovaným, videným a vedeným, svetlým a temným.
„Vždy, keď vidím úryvok z našej záhrady – z okna alebo na obrázku –, zaradujem sa. O každom by sa dalo hovoriť dlho, aj o úžasnosti a tajuplnosti záhrady. Ale v čom sa tie dva – pohľad fotografický a pohľad obločný – odlišujú? Ani v literatúre nestačí milovať či nenávidieť, dianie sa musí odohrávať v jazyku (P. E.), potrebujeme slová, dobrý literárny text vraj vraví áno aj nie, nejde o priamosť ako v živote…“ (strana 19)
O autorke:
Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene (1997, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017) za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali Z obloka (1999, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017) a Mesačná dúha. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli prózy Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), knižka krátkych textov Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala ocenenie Anasoft Litera, Petrichor (2016) a zbierka Odtiene, Z obloka (2017). Minulý rok uviedla do života svoju knihu pre deti Zelená pošta. Má dve deti. Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou.
„P. S. Čistou zhodou okolností sa nebo roztrhlo a objavila sa v ňom diera neuveriteľnej modrej farby a my zrazu vidíme priezor do iného sveta! Akoby svitla nádej… Také veci sa na svete stávajú, povedal muž...“
