Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Oproti iným častiam má východ Slovenska svoje špecifické zvyky.
Autor TASR
Košice 19. februára (TASR) - Fašiangy a s nimi spojené zvyky na východnom Slovensku majú tak ako v iných regiónoch svoju dlhoročnú tradíciu. Oproti iným častiam Slovenska majú však svoje špecifiká.
"Fašiang je obdobie, ktoré trvá od Troch kráľov až do Popolcovej stredy. Nie je to vždy rovnako dlhé obdobie, pretože to závisí od Veľkej noci, ktorá je, ako vieme, pohyblivý sviatok. U nás na Šariši sa niekedy hovorilo, že krátke fašiangy sú pre škaredé dievčatá, aby sa vydali. Charakteristickým znakom fašiangov bolo totiž aj to, že okrem zábav sa konali i svadby," uviedla pre TASR etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Buganová.
Ako povedala, fašiangy sú typické najmä fašiangovými sprievodmi. "Hovoríme im aj obchôdzky fašiangových postáv, ľudí, ktorí sa preobliekali a robili si rôzne masky, ktoré sa vyznačovali tým, že mali uvoľnené, bezstarostné správanie. Vychádzali z prastarých podôb a predstáv, ktoré si vyberali aj podľa svojej povahy, charakteru, výšky, alebo výzoru," priblížila Buganová.
Sprievod tvorilo asi 10 až 15 ľudí, ktorí chodili od domu k domu. "Mali aj svoje typické atribúty, ako napríklad ražeň alebo šabľu, ktorá im slúžila na to, aby sa do určitej miery magická sila toho predmetu preniesla na miestnych, alebo príbytok. Keď prišli do domu, opýtali sa: „Máte fašiang?“, čo znamenalo, že či majú pre nich pripravené niečo, čím ich chcú pohostiť. Potom vraj ten ražeň alebo šabľu zapichli do hredy, steny alebo niekde do dreva, aby sa symbolicky spojila zem s nebom a aby sa preniesla tá plodonosná sila. Domáci im potom na ten ražeň alebo šabľu zapichli kus slaniny alebo klobásky, aby to mali ako výslužku. Ďalšia obradová vec, ktorá sa musela uskutočniť, bola, že tí ľudia si s nimi zatancovali a zaspievali," vysvetlila Buganová.
"Typickým prejavom tej masky bolo, že to bol vlastne človek, ktorému maska predurčovala, že si môže dovoliť nejaký akt alebo úkon, ktorý nebol dovolený. Napríklad, že vyhrnul sukňu gazdinej, alebo sa jej dotkol začiernenými rukami," povedala Buganová.
Rozdiel medzi zvykmi na východe a inde bol podľa jej slov v podobe masiek, za ktoré sa ľudia prezliekali. "Na východnom Slovensku pretrvávala tradícia, že človek sa chcel prezliecť za takú masku, ktorá mala zabezpečiť plodonosnú silu. Preto sa aj muž prezliekol za ženu, ktorá bola vnímaná ako plodná, ako tá, ktorá zaručuje kontinuitu života. Napríklad na západnom Slovensku, alebo tam, kde je hranica západného Slovenska a Moravy, sú veľmi typické fašiangové masky mužov oblečených v slamených oblekoch s veľkými goliermi a najmä vysokými čiapkami," priblížila etnografka.
Fašiangové sprievody a obchôdzky sa začali podľa jej slov vytrácať po druhej svetovej vojne. Ako však tvrdí, vo viacerých obciach sa dodnes dodržiavajú. "Evidujeme niektoré obce na Spiši, ako napríklad malá dedinka Brutovce, Olšavica alebo Torysky, kde sa dodnes tieto fašiangové zvyky spojené s obchôdzkou maškarád zachovávajú. Ďalšie obce sú tie, kde sú veľmi živé folklórne skupiny alebo súbory a oni sú dnes organizátormi," dodala Buganová.
"Fašiang je obdobie, ktoré trvá od Troch kráľov až do Popolcovej stredy. Nie je to vždy rovnako dlhé obdobie, pretože to závisí od Veľkej noci, ktorá je, ako vieme, pohyblivý sviatok. U nás na Šariši sa niekedy hovorilo, že krátke fašiangy sú pre škaredé dievčatá, aby sa vydali. Charakteristickým znakom fašiangov bolo totiž aj to, že okrem zábav sa konali i svadby," uviedla pre TASR etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Buganová.
Ako povedala, fašiangy sú typické najmä fašiangovými sprievodmi. "Hovoríme im aj obchôdzky fašiangových postáv, ľudí, ktorí sa preobliekali a robili si rôzne masky, ktoré sa vyznačovali tým, že mali uvoľnené, bezstarostné správanie. Vychádzali z prastarých podôb a predstáv, ktoré si vyberali aj podľa svojej povahy, charakteru, výšky, alebo výzoru," priblížila Buganová.
Sprievod tvorilo asi 10 až 15 ľudí, ktorí chodili od domu k domu. "Mali aj svoje typické atribúty, ako napríklad ražeň alebo šabľu, ktorá im slúžila na to, aby sa do určitej miery magická sila toho predmetu preniesla na miestnych, alebo príbytok. Keď prišli do domu, opýtali sa: „Máte fašiang?“, čo znamenalo, že či majú pre nich pripravené niečo, čím ich chcú pohostiť. Potom vraj ten ražeň alebo šabľu zapichli do hredy, steny alebo niekde do dreva, aby sa symbolicky spojila zem s nebom a aby sa preniesla tá plodonosná sila. Domáci im potom na ten ražeň alebo šabľu zapichli kus slaniny alebo klobásky, aby to mali ako výslužku. Ďalšia obradová vec, ktorá sa musela uskutočniť, bola, že tí ľudia si s nimi zatancovali a zaspievali," vysvetlila Buganová.
"Typickým prejavom tej masky bolo, že to bol vlastne človek, ktorému maska predurčovala, že si môže dovoliť nejaký akt alebo úkon, ktorý nebol dovolený. Napríklad, že vyhrnul sukňu gazdinej, alebo sa jej dotkol začiernenými rukami," povedala Buganová.
Rozdiel medzi zvykmi na východe a inde bol podľa jej slov v podobe masiek, za ktoré sa ľudia prezliekali. "Na východnom Slovensku pretrvávala tradícia, že človek sa chcel prezliecť za takú masku, ktorá mala zabezpečiť plodonosnú silu. Preto sa aj muž prezliekol za ženu, ktorá bola vnímaná ako plodná, ako tá, ktorá zaručuje kontinuitu života. Napríklad na západnom Slovensku, alebo tam, kde je hranica západného Slovenska a Moravy, sú veľmi typické fašiangové masky mužov oblečených v slamených oblekoch s veľkými goliermi a najmä vysokými čiapkami," priblížila etnografka.
Fašiangové sprievody a obchôdzky sa začali podľa jej slov vytrácať po druhej svetovej vojne. Ako však tvrdí, vo viacerých obciach sa dodnes dodržiavajú. "Evidujeme niektoré obce na Spiši, ako napríklad malá dedinka Brutovce, Olšavica alebo Torysky, kde sa dodnes tieto fašiangové zvyky spojené s obchôdzkou maškarád zachovávajú. Ďalšie obce sú tie, kde sú veľmi živé folklórne skupiny alebo súbory a oni sú dnes organizátormi," dodala Buganová.
