Bratislava 27. januára (TASR) - Andrea Dömeová už vyše dve desaťročia pôsobí ako dramaturgička v bratislavskom Divadle Astorka Korzo '90, hlásiacom sa k tradícii Divadla na korze, ktoré sa preslávilo objavnými dramaturgickými a režijnými postupmi - najmä vo vzťahu k modernej svetovej klasike. S ktorými titulmi divadlo uspelo, ako sa profiluje a akého má diváka i o tom, aká je vlastne úloha dramaturga, porozprávala v multimediálnom projekte TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.



-Dramaturgiu ste vyštudovali na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prečo ste sa rozhodli študovať práve túto umeleckú činnosť?-



Rozhodnutie bolo dané už od môjho detstva, rodičia a moje tety sa venovali aj našej umeleckej výchove. Mária Hurajová nás viedla k hudbe, Danka Pápajová, ktorá vtedy študovala na DAMU, k divadlu a najstaršia Magda k výtvarnému umeniu. Cez ich priateľov z umeleckej oblasti sme sa dostali do krúžkov, mňa aj sestru zapísali na husle a na bábkarský krúžok k Marici Mikulovej do súboru Gong. Ja som išla neskôr na VŠMU a sestra sa rozhodla pre bábkové divadlo. Vyštudovala DAMU a teraz je v Naivnom divadle v Liberci.





-Po absolvovaní školy viedla vaša cesta priamo do Astorky, ktorá sa hlási k tradícii Divadla na korze, zrušeného v čase normalizácie. Začiatkom 90. rokov asi výberové konania neprebiehali, ako ste sa tam dostali?-



Vlastne som sa to nikdy nedozvedela, aj som sa na to zabudla spýtať Ľuba Gregora. Teraz je už neskoro, ale myslím si, že to bolo na základe prác, ktoré sme mali na VŠMU, zrejme ma odporučili niektorí z mojich profesorov.





-Kto patril medzi vašich pedagógov?-



-S radosťou na nich spomínam. A pretože sme študovali tesne po Nežnej revolúcii, mohli sme si popridávať predmety, ktoré dovtedy neboli v osnovách. So spolužiačkami sme boli dobré žiačky, dejiny divadla sme si naplánovali až do piateho ročníka. Pridali sme si autorskú tvorbu s pánom Porubjakom, s pánom Zavarským sme mali scénografiu a pán Čorba nás učil cez analýzu kostýmu dospieť aj k analýze divadelnej hry. Janko Jaborník nás učil spomínané dejiny slovenského divadla, pani Soňa Šimková svetové divadlo a Zuzka Bakošová-Hlavenková teóriu herectva a réžie. Mali sme aj polročný seminár na tému Faust s Petrom Zajacom a niekoľko semestrov semiológie s Ivom Osolsoběm, estetiku, literárnu vedu a ruskú literatúru na Filozofickej fakulte. Bolo to fakt krásne obdobie, plus sme si mohli ešte pridať z Filmovej fakulty ďalšie predmety - autorskú tvorbu so Zuzanou Gindl-Tatárovou, dejiny československého filmu a svetového filmu. Vždy v piatok sme celá škola chodili na analýzu filmu - projekcie svetových i domácich snímok, spojené s diskusiou.





-Váš príchod do Astorky nespočíval v tom, že ste si hneď sadli na stoličku dramaturga, vraj ste si aj zahrali...-



Ľubo Gregor ma pozval na pohovor v čase, keď už bežala sezóna. Nastúpila som, keď sa pripravoval Kabaret. Juraj Nvota sa dozvedel, že hrám na husle, takže ma obsadil do dekadentnej skupiny hudobníčok. Hrali sme naživo, ale mali sme v inscenácii profesionálny orchester, takže nás reálne nebolo počuť. Nehrali sme úplne najlepšie a Tono Popovič dal raz orchestru piano a vtedy sme sa počuli, rovnako ako diváci. Celú pesničku sme ťahali so strašným škrípaním, hrali sme viac o dušu ako čisto. Aspoň teda ja.





-Ale Kabaret nebol posledným predstavením, objavili ste sa aj v Obchode na korze a v Smajlíkoch...-



Kabaret bol pre mňa asi kľúčový, pretože som sa inou formou dostala do súboru - bola som s nimi v šatniach, skúšali sme spolu. Takýmto nenásilným spôsobom som sa dostala do kolektívu.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Ku komu ste mali najbližšie? Zistili ste hneď na začiatku, kto je vaša "krvná skupina"?-



Režisérom bol Juraj Nvota, scénografkou Mona Hafsahl. To je tím, s ktorým často a veľmi rada spolupracujem do dnešných dní. Ale pani Mona by to svojím výnimočným slovníkom nazvala "krvavá" skupina.





-Ľudia mimo umeleckej sféry málokedy vedia, čo je vlastne úlohou dramaturga. Jeho meno vidia v televíznych či filmových titulkoch, dramaturgov majú festivaly, koncerty, ale málokto vie definovať, čo vlastne robí dramaturg?-



To je zložitejšia otázka, pretože naša práca závisí aj od typu divadla. Neviem, ako to funguje v divadlách s väčším repertoárom a kde je tiež viac dramaturgov, ale tam kde je jeden, predpokladám, že je to veľmi podobné ako u nás. Prvá vec je, že spolu s režisérom a umeleckým šéfom vyberáme divadelné hry, ktoré pre inscenovanie musia spĺňať viacero kritérií. V prvom rade dobrá hra, myslím tým zmysluplná, ktorá sa nám pozdáva z hľadiska formy aj obsahu. Druhým kritériom je, aby nadchla režiséra, aby ju inscenoval s plezírom. Tretím kritériom je, aby súbor bol spravodlivo zapojený počas celej sezóny. Ale máme aj plno inej práce, nazvime to umelecko-administratívnej.





-Ako reagujete na názory, podľa ktorých je dramaturg precenenou profesiou? Sú hlasy, ktoré tvrdia, že dramaturgovia sú dokonca zbytoční...-



Profesia dramaturga a predstavy o tom, čo by mal robiť a ako je vnímaný v rámci divadla, sú u nás stále vo vývoji. Vždy ma zaráža, ako sa pri každej príležitosti v rámci histórie a postavenia dramaturgie spomína s istým dešpektom, ako bola pozícia dramaturga do roku 1989 aj ideologická funkcia. To nám na škole nikdy nespomínali. Naopak, všetky nitky nášho vzdelávania na VŠMU sa spájali v jednej základnej, a to, ako nám odovzdať čo najviac poznatkov, pretože to budeme potrebovať. A podľa mňa stále platí, čo nás učil Martin Porubjak, že dramaturg by mal byť ten vzdelanejší v rámci kolektívu. Predpokladá sa, že vieme, čo sa niekde deje, vieme odpovedať na rôzne otázky hlavne v oblasti divadla. Priamo pri inscenácií sú dramaturgovia minimálne tí, ktorí priblížia celý okruh tém okolo autora a hry a svojím komentovaním mizanscén sú prví kritici inscenácie. Ak ich niekto počúva. A či už režisér dramaturga potrebuje alebo nie, je vec osobnostného založenia režiséra. Je pravda, že som sa viackrát stretla s režisérmi, ktorí majú partnera v scénografovi. Často majú títo scénografi také vzdelanie a talent, že vedia v rámci hry priniesť scénou, vizuálnym nápadom také podnety, ktoré sú podstatné pre celkovú režijnú koncepciu, takže ja tým partnerstvám rozumiem.





-Sledujete prácu dramaturgov v zahraničných divadlách? Kde vyhľadávate nové témy?-



Mojou obľúbenou autorskou dvojicou či trojicou je režisér Christopher Marthaler a jeho spolupracovníčky scénografka Anna Viebrock a dramaturgička Stefanie Carp. Ich tvorbu roky obdivujem. Nedávno som zistila na základe práce v Divadelnom ústave, že dramaturgičku Burgtheatra Ritu Czapka, ktorej prácu rada sledujem už roky, vlastne poznám z osobného kontaktu. Ostatné divadlá v Poľsku, Nemecku, Švajčiarsku, Maďarsku sledujem kvôli dramaturgii, ale mená ich dramaturgov nepoznám. Musím si ich doštudovať.





-V Divadle Astorka Korzo '90 pôsobíte už vyše 20 rokov. Prečo ste mu ostali verná a čím si vás získalo?-



Pociťujem obrovskú vďačnosť, že ma sem pred tými "sto rokmi" zavolali. Na našom divadle sa mi páči, že napriek pracovným problémom, ktoré vedia vyrásť aj do emócií, sme kolektív, ktorý drží spolu. To je veľmi dôležité... Keď sa niečo niekomu stane, držíme pri ňom. Tešíme sa, keď sa niekomu narodí bábätko, keď sa ožení, alebo má úspech vo filme alebo inde. A sme smutní, keď sa niekomu niečo stane, a nielenže smutní, naši kolegovia si navzájom veľmi pomáhajú. Pracovala som aj v iných kolektívoch, a takto to vždy nefunguje. Astorka je naozaj výnimočná. Som samotárka, ale istá spolupatričnosť k životu skrátka patrí.





-Pamätáte si na prvú inscenáciu, ktorú ste dramaturgovali?-



Bola to Macocha od Ruda Slobodu s režisérom Jurajom Nvotom.





-Smerovanie divadla formujú v rozhovore režisér a dramaturg, to ste spomenuli. S ktorým režisérom ste si rozumeli najviac?-



Pracovne s Romanom Polákom a osobnostne si veľmi dobre rozumiem s Ďurom Nvotom, na spoluprácu s ním sa vždy veľmi teším. Vnáša harmóniu a pozitivizmus a nádej nielen do svojich inscenácií, ale aj do normálneho života.





-Spomeniete si na režisérsko-dramaturgický dialóg, ktorý sa skončil hádkou? Ste skôr dramaturgička, ktorá režisérovi ustúpi, alebo si pevne stojíte za svojím názorom?-



U nás žiadna inscenácia nikdy neskončila hádkou, to je ďalšia vec, ktorá sa mi páči na našom kolektíve, že sa snažíme spolupracovať a dospieť k jednotnému a dobrému výsledku. Určite tomu pomáha, že sa vieme aj ako ľudia pozrieť na veci z odstupu, niekedy, pravdaže, až po čase, ale humor nášho divadla je práve to, čo nás určite aj stmeľuje. Aj toto ma drží tu v divadle. Ale aj keby som videla, že sa inscenácia rúti do záhuby, nie som typ, ktorý by hlasno presadzoval svoje názory. V mnohých prípadoch som mohla byť razantnejšia a lepšie argumentovať, aby som vysvetlila, čo si myslím a, hlavne, aby ma všetci pochopili. Na to by sa určite hodila rétorika ako predmet na VŠMU.

Foto: TASR/Dano Veselský

-Takmer desať rokov určoval smer Astorky režisérsky tandem Juraj Nvota - Roman Polák, potom dostala príležitosť režírovať v tomto divadle Soňa Ferancová. Bola historicky prvou režisérkou v Astorke?-



Nie, prvou bola Zita. Zita Furková režírovala Dom Bernardy Alby v roku 1993. Bolo to veľmi zaujímavé predstavenie, videla som ho ako študentka.





-Spolu so Soňou Ferancovou ste inscenovali Kvarteto. Bol to svojím spôsobom prelomový titul?-



Možno v rámci divadelnej hry, pretože fascinujúci dramatik Heiner Müller sa tu dovtedy veľmi nehral a dodnes nehráva. Je to typ autora, ktorý úplne nekonvenuje nášmu vnímaniu divadelnej hry a inscenácie. Z tohto pohľadu to bolo prevratné.





-Prečo Heiner Müller nekonvenuje divadelnému publiku na Slovensku?-



Heiner Müller, podobne ako množstvo ďalších súčasných zahraničných autorov, vyžaduje istú pripravenosť, vzdelanostné zázemie, ktoré sa nedá dohnať len pri príprave inscenácie. Je veľmi náročný na pochopenie, to treba uznať. Je tu nutné poznanie literatúry, filozofie, ako aj ďalších humanitných odborov, aké, bez urážky, v rámci normálneho vzdelania nemáme, pretože sa z veľkej miery týkajú reálií, ktoré v daných krajinách nadobúda človek prirodzene v škole od detstva alebo v rodinnom zázemí. Druhá vec je, že aj osobný vkus a nastavenie tvorcu alebo diváka zohráva pri ňom svoju úlohu, čo je úplne pochopiteľné, je pomerne drsný a drásavo otvorený. Heiner Müller nie je jediný, týka sa to aj mnohých iných dramatikov, ktorí sú veľmi oceňovaní, ale u nás s nimi máme jednoducho problém, či už pri inscenovaní, alebo aj pri sledovaní. Celkovo si myslím, že hoci umenie vnímame skôr citom ako rozumom, bez vzdelanostného zázemia zostávajú prijímateľovi niektoré dvere zatvorené. Takže jeho estetický zážitok nie je taký bohatý, ako toho, kto vie isté veci dešifrovať na základe vedomostí. Možno si teraz každý povie, že umenie pôsobí na každého, aj takého, čo nemá ani 'dunstu' o tom, čo práve pozerá, číta, sleduje... určite áno, ale dôležitá je hodnota a hĺbka tohto pôsobenia.





-Pôvodná dramatická tvorba prišla do Astorky s dielami Ruda Slobodu. Stretli ste sa? Mali ste možnosť sledovať prácu tohto, pre Divadlo Astorka takého dôležitého, autora?-



Bola to moja prvá dramaturgická skúsenosť. Odvtedy som už nikdy so žiadnym autorom takto nepracovala. S Rudom sa písalo tak, že poslal verziu, my sme mali nejaké malé výhrady, hlavne Juraj Nvota, ktorý je známy tým, že v divadelnej hre nenechá kameň na kameni. Pravdupovediac, na začiatku som si ja napríklad netrúfla nič povedať veľkému spisovateľovi. A Rudo Sloboda nechcel tvoriť tak, že by napísal a poslal nanovo komplet hru, ale museli sme chodiť za ním. Zažili sme jedno úchvatné leto. Každý deň ráno sme, Juraj Nvota, Barbara Gindlová a ja, nastúpili na 21-tku, odviezli sa do Devínskej Novej Vsi a večer nás vyprevádzal k poslednému autobusu. Viedli sme dialógy, hoci pravda je, že Rudo hovoril a my sme počúvali, ale ku koncu dňa sme sa na niečom dohodli a Rudo v noci písal. Keď sme prišli na druhý deň, prečítal nám časť hry, ktorú napísal ešte po našom odchode.

Foto: TASR/Daniel Veselský

-Muselo to byť zaujímavé leto roku 1995. Aké bolo "byť s Rudom Slobodom"?-



Tým, že som vtedy bola ešte mladá a sprostá, nedocenila som, čo práve zažívam, ale bolo to úchvatné. Zaujímal sa o toľko vecí, ktoré vedel fascinujúcim spôsobom rozobrať, pozerať sa na ne z mnohých uhlov pohľadu a ohromiť skutočne nečakaným výsledkom uvažovania. K jeho spôsobu myslenia mohol dospieť asi málokto, bol skutočne výnimočný človek. A mal vždy veľa pozorných poslucháčov okolo seba. Mnohí sa potom ocitli ako postavy v jeho románoch. A keby len to, v jednom je spomenutá aj naša inscenácia Armagedon na Grbe a jej premiéra. A potom sa zase táto scéna z Jesene dostala naspäť k nám na javisko v Gazdovej krvi. To sú veci, ktoré zainteresovaní ohromne ocenia a aj precítia.





-Na premiéru Macochy v januári 1996 však neprišiel...-



V októbri na začiatku skúšobného obdobia zomrel, ale bol na prvej skúške, kde nám celú hru čítal. Máme z toho pamätné fotografie.





-Musel to byť šok, keď ste sa dozvedeli, že autor sa rozhodol dobrovoľne odísť z nášho sveta. Mali ste indície, že jedna z najpozoruhodnejších osobností slovenskej literatúry, krátko po dokončení hry Macocha spácha samovraždu?-



Nie, ale neskôr sme nejaké náznaky v Armagedone na Grbe videli.





-V čom bolo pre vás stretnutie so Slobodom dôležité?-



Uvedomila som si, že či je človek taký talentovaný ako bol Rudo Sloboda alebo aj menej, keď niečo robí, mal by to vykonávať s najväčším zaujatím a najväčšou možnou energiou, akej je schopný. Hlavne vtedy sa dopracuje k výsledku. Z ľudí pozitívne pohltených svojou prácou, padajú iskričky ich nadšenia aj na ostatných.





-Každé divadlo sa nejako profiluje, ako je to v prípade Astorky?-



Ideovo sme pri vzniku nadviazali na Divadlo na korze. Snahou našich zakladateľov bolo robiť divadlo iným - svojským spôsobom, prinášať niečo nové, čo inde divák nenájde. Druhou veľkou črtou je groteskný spôsob nazerania na postavy spolu s osobnostným vkladom herca. To prišlo z Korza a do veľkej miery u nás funguje stále. A tretím je, čo je myslím obrovská sila Astorky, že kolektívna súdržnosť dýcha z nášho javiska a pozitívnu energiu cítime aj my v hľadisku.

Foto: FOTO TASR - Michal Svítok

-Má na tom hlavný podiel riaditeľ? Koľkých riaditeľov ste vlastne zažili vo vašom divadle?-



Mali sme iba dvoch - Ľuba Gregora a Vlada Černého.





-Vlada Černého vnímajú diváci skôr ako herca. Aký je v úlohe riaditeľa divadla?-



Veľmi dobrý. Pre kolektív a jeho sem-tam slabosti má ľudské pochopenie. A hlavne dáva tvorcom slobodu. Nikdy sa nestalo, že by zasiahol do výberu titulu alebo do spôsobu, akým režisér inscenuje. Keď sa aj vyskytne problém, on ide s kožou na trh, postaví sa za divadlo. Veľa číta, chodí do divadla, na filmy, zaujíma sa o psychológiu. A má tiež výborný zmysel pre humor, ktorým vie mnohé zložité situácie pozitívne vyriešiť.





-Každoročne prinášate divákom medzinárodný Festival Astorka, ktorý uvádza inscenácie súborov z Česka, Maďarska, Poľska. Ako prebieha výber?-



Vieme, aké divadlá sú nám blízke a tie sa snažíme pozvať. Závisí ale od mnohých okolností, ktoré inscenácie sú nakoniec vybrané. Máme pomerne malé javisko, respektíve nízky strop, mnoho inscenácií, ktoré by sme chceli, sa nezmestia. Napríklad nášmu riaditeľovi sa veľmi páčili dve inscenácie z Prahy - Žobrácka opera od Václava Havla a inscenácia hry Natalie Kocábovej Na rohu světa, a tie sa k nám nezmestili. Mne sa veľmi páčila hra inscenovaná v pražskej Vile Štvanice venovaná Olge Havlovej, ani zájazdová verzia by sa k nám nedostala. Ale na druhej strane, pozvali sme plno vecí, ktoré sme veľmi chceli a aj sa dali zahrať u nás. Konfrontácia so zahraničím je podnetná a veľmi sa mi páči, keď sú diváci nadšení a hovoria nám, že takéto divadlo u nás, na Slovensku nie je. Ide väčšinou o témy, predlohy. To je dobré, diváci bežne nechodia do divadiel iných krajín, len na festivaloch môžu vidieť aj niečo iné.





-Zahraničné divadlá pozývate do Bratislavy, ale Astorka tiež pravidelne hosťuje v Prahe. Vlani na jeseň ste sa predstavili divákom aj v New Yorku. Kto vás pozval a čo ste hrali?-



Na 2. ročníku medzinárodného festivalu The Rehearsal for Truth sme hrali Thomasa Bernharda Pred odchodom na odpočinok. Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete reagovala na požiadavku riaditeľky festivalu a zároveň riaditeľky Vaclav Havel Library Foundation (VHLF) v New Yorku Pavly Niklovej, ktorá chcela nejaké tipy. Odporučili nášho Bernharda, pani riaditeľka si predstavenie pozrela a vybrala. Úspech inscenácie bol famózny.





-Každé divadlo má špecifického diváka. Aký je divák Astorky?-



Mení sa to za tých tridsať rokov, ako sa mení naša spoločnosť, ale myslím si, že k nám chodia diváci, ktorí oceňujú hodnotné predlohy a nie sú zameraní na komédie ľahšie typu. Aj naši diváci majú veľmi radi humor, podobný, aký máme aj my. Vieme sa v inscenáciách z nadhľadu pozerať i na smutné veci a podávať ich groteskným či absurdným spôsobom.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

-V roku 2021 bude Astorka oslavovať 30. výročie vzniku. Ktoré inscenácie boli, podľa vás, pre divadlo kľúčové?-



Armagedon na Grbe, Les, Matka, Kazimír a Karolína, Zločin a trest - Vražda sekerou v Sankt Peterburgu, Pred odchodom na odpočinok, Jama deravá... Pri týchto inscenáciách sa často stretlo nadšenie kritiky aj obecenstva.





-Máte na svojom konte dramaturgický čin, ktorý by mohol dostať prívlastok najodvážnejší?-



Myslím, že je to Jama deravá, ale nápad to bol Michala Vajdičku. A zase, prvý Vlado Černý zareagoval pozitívne, že to by mohlo byť zaujímavé pre nás aj pre divákov, keď som mu predostrela Miškov zámer.





-Dostať sa do Astorky na tento titul je problém. Hra o Slovensku, typických Slovákoch, vychádzajúca z reálnych štatistík, prieskumov verejnej mienky, sčítania ľudu a novinových článkov, je stále vypredaná. Čomu prisudzujete úspech tejto inscenácie, ktorá mala premiéru ešte v roku 2015?-



Slováci sú dlhodobo nespokojní s tým, čo sa deje na Slovensku. Páčilo sa im aj to, že sú sekvencie invenčné a že sme témy, a skutočne vážne témy, podali s ľahkosťou. Poukázali sme na problém, ale vždy bol zakončený vtipom alebo gagom. A ešte treba dodať, že herecký kolektív je ohromne vtipný, harmonicky zladený, poctivo presný, no celkovo, hrajú to skvele a diváci túto súdržnosť vždy ocenia, rovnako ako samostatné veľké herecké výkony.





-Existuje téma, ktorú diváci vyložene nechcú?-



Naši diváci nemajú radi, myslím, príliš experimentálne formy textu a morbídne témy.





-Ako vnímajú súčasné texty s otvorenejším slovníkom a občas aj bohatší výskyt vulgarizmov?-



Až také, našťastie, nemáme, ale sú na to ľudia citlivejší.





-Podľa niektorých ľudí vulgarizmy na javisko nepatria, čo si myslíte vy?-



Pochádzam z rodiny, ktorá vulgarizmy vôbec nemá v slovníku. Myslím si, že vulgarizmy nemusia patriť do života. V tom prípade by mi mohli prekážať aj na javisku, ale čo sa dá robiť. Keďže sme zrkadlo, umelecký obraz reálneho života a väčšina spoločnosti sa nejakým spôsobom vyjadruje, divadlo musí túto realitu spracovať.





-Čo vám dáva divadlo?-



Radosť zo života. Čas strávený na skúškach je ten najkrajší zo dňa.





-Ostáva čas aj na iné radosti a záľuby?-



Mám veľmi rada filmy, som častou návštevníčkou Kina Lumiére. Ale najviac mám rada literatúru a operu.





-Zaujímate sa o politiku? Rozmýšľate napríklad o tom, kto by bol pre Slovákov a Slovenky najvhodnejším prezidentom?-



Priala by som si, aby to bol vzdelaný, rozhľadený človek a s dobrým srdcom, ako má náš terajší pán prezident. Myslím si, že keď hlava štátu ukazuje ľudskosť, empatiu a súcit aj s najslabšími, je to tá najväčšia hodnota, akú môže ako prezident priniesť pre svoj národ. Verejne vyznávať úctu k vzdelaniu, umeniu, prírode, podporovať charitu... Pre mňa je to určite cennejšie, než príklon ku konzumným vzorom spotreby, na čo iste veľká časť spoločnosti dobre reaguje.





-Ste rodená Bratislavčanka, vnímate zmeny, ktorými prechádza hlavné mesto?-



Som veľká patriotka, teším sa z mnohých pekných vecí, čo pribudli, ale k zmenám som aj veľmi kritická. Bývam v Starom Meste a za posledné tri roky okolo nás vyrástli samé mrakodrapy a vyrúbali aj ten zvyšok stromov, ktorý bol a ktoré som mnohé bránila vlastným telom, a neubránila.