Prešov/Bratislava 29. marca (TASR) – Alexander Duchnovič patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov národného hnutia rusínsko-ukrajinského obyvateľstva Slovenska, Poľska a západnej Ukrajiny. Bol pedagógom, etnografom, folkloristom, spisovateľom, básnikom, dramatikom a publicistom. Vydával školské učebnice, zakladal školy, knižnice, múzeá, rôzne spolky a organizácie. Na východnom Slovensku zriadil prvý internát pre deti z chudobných rodín. V polovici 19. storočia bol ústrednou postavou kultúrneho života veriacich prešovskej gréckokatolíckej eparchie. V pondelok 30. marca uplynie 150 rokov od jeho úmrtia.

Duchnovič je považovaný za jedného z hlavných tvorcov koncepcie samostatného rusínskeho národa na východnom Slovensku, Zakarpatskej Ukrajine a Haliči. Najväčší prínos pre pozdvihnutie národného povedomia Rusínov a Ukrajincov malo jeho pedagogicko-osvetové pôsobenie v Prešove (1844-1865). Ako pedagóg na gréckokatolíckom gymnáziu (učil ruský a latinský jazyk), školský inšpektor i cirkevný hodnostár sa snažil zlepšovať život vidieckeho obyvateľstva. Študentov učil v rodnom jazyku, v škole venoval pozornosť základom poľnohospodárskych prác, záhradníctvu a ovocinárstvu. Je autorom mnohých učebníc, ktoré boli dlhé roky jedinými príručkami používanými v ukrajinských školách: v roku 1847 vydal v Budíne prvý rusínsko-ukrajinský šlabikár napísaný národným jazykom Knyžycja čytaľnaja dľa načynajuščych (v roku 1852 bol cisárskym patentom zakázaný), 1857 vyšla v Ľvove pedagogická práca Narodnaja pedagogija v poľzu učylyšč i učytelej seľskych (prvá príručka z pedagogiky a metodiky výučby na ľudových školách).

Alexander Duchnovič sa narodil 24. apríla 1803 v obci Topoľa, okres Snina v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Mestskú školu i gymnázium navštevoval v Užhorode (dnes Ukrajina). V rokoch 1821-1823 študoval filozofiu v Košiciach a po štúdiu teológie v Užhorode ho v roku 1827 vysvätili za kňaza. Krátko pôsobil v kancelárii gréckokatolíckeho biskupstva, potom bol učiteľom (1830-1833, Užhorod), kňazom v obciach Komloš, Chmeľov, Beloveža i biskupským notárom (1838-1844, Užhorod). V roku 1844 sa stal kanonikom v Prešove. V roku 1847 sa venoval aj politickému dianiu, ako zástupca prešovského biskupstva sa zúčastnil na poslednom uhorskom stavovskom sneme. Počas pobytu v Bratislave sa zoznámil s predstaviteľmi slovenského národného obrodenia Ľudovítom Štúrom, Bohuslavom Nosákom-Nazebudovom, Petrom Kellnerom-Hostinským (boli redaktormi Slovenských národných novín). V roku 1848 sa stal členom skupiny Adolfa Ivanova Dobrianskeho-Sačurova, ktorá viedla ukrajinské národné a politické úsilie v revolučnom Uhorsku a vypracovala prvý národný politický program Ukrajincov v Uhorsku, v duchu ich zjednotenia s Ukrajincami v Haliči. V máji 1849 bol za svoje názory väznený, v tom istom roku ho zvolili za člena župného výboru Šarišskej župy.

V roku 1850 založil Duchnovič vzdelávaciu a literárnu inštitúciu Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje (Prešovský literárny spolok 1850-1853). Spolok vydal prvý ukrajinský kalendár, tri ročníky almanachu Pozdravlenje Uhorskich Rusinov, 12 kníh a jeho práce boli pozitívne prijímané aj v Haliči. V tomto období založil aj prvú požičovňu kníh. Prikladal im veľký význam. Sám mal veľkú knižnicu, ktorú venoval kláštoru v Krásnom Brode s tým, aby bola sprístupnená verejnosti. V roku 1862 založil spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínsko-ukrajinského národného hnutia Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa, 1862-1874). Spolok podporoval v štúdiu na stredných a vysokých školách chudobných rusínskych študentov. Zaisťoval im ubytovanie, stravu, učebné pomôcky i literatúru. V roku 1864 vznikol internát, v ktorom žilo 54 študentov. Duchnovič podporoval študentov aj v Haliči. Išlo mu však o celkové pozdvihnutie vidieka. Vydal niekoľko prác z liečiteľskej tematiky, písal recepty na prípravu jedál z divorastúcich rastlín a plodov. V roku 1848 vydal prácu O narodach krajňanskych ili Karpatorosach uhorskych pod Beskydom v Zemplinskoj, Ungskoj i Šariskoj stolyci žyvuščych, ktorá mala etnologický charakter a opisuje dejiny osídlenia, faunu, flóru, poľnohospodárstvo a hospodárstvo, život Rusínov i Ukrajincov východoslovenského regiónu. V 1853 vydal historickú prácu náučného charakteru Instinnaja Istarija Karpato-Rusov ili Uhorskych Rusinov, mala patriotický charakter a jej úlohou bolo prebudiť v podkarpatskom ľude záujem o vlastnú históriu a vytvoriť si tak vzťah k rodnej reči a svojim tradíciám. Duchnovič zbieral hudobný folklór, zhudobnil mnohé básne. Napísal modlitebné knihy, aj dve divadelné hry: Dobroditeľ prevyšajet bahatstvo a Holovnyj tarabanščik.

Alexander Duchnovič zomrel 30. marca 1865 v Prešove. Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.