Bratislava 23. apríla (Teraz.sk) – Medzi tri výrazne neslobodné povolania zaradil spisovateľ Jozef Banáš v rozhovore pre prestížny ruský dvojmesačník „The Prime Russian Magazine“ (PRM) politikov, novinárov a kňazov.

„Z vlastnej skúsenosti vo vrcholovej politike viem, že politik je vo svojej podstate neslobodný, spisovateľ, naopak, slobodný. Ak by bol politik slobodný vo svojich názoroch a rozhodovaniach, nemôže byť v politike úspešný, pretože stranícka politika je o presadzovaní názoru istej skupiny ľudí, združených v politickej strane,“ tvrdí Banáš.

Magazín, v ktorom publikujú poprední svetoví intelektuáli, topmanažéri, analytici, spisovatelia, vedci ako Robert Kaplan, Robert Lawrence Kuhn, Vladimír Levin, Frank Pascal, Ben Goldacre, Victor Tambone, Nils Christie, Dmitrij Bondarenko, Pavel Krusanov, Richard Castelli, Anna Lowenhaupt Tsing, Nate Silver, uviedol Banáša ako „najpopulárnejšieho súčasného slovenského spisovateľa, v minulosti známeho diplomata a politika“.

Banáš v rozhovore s Maximom Semeljakom zverejňuje svoje názory o slobode a neslobode politika a spisovateľa, o tom aký bol Havel dramatik, moci zbraní a myšlienok, o tom kto príde po anglo – saskej ríši, o diplomacii, pretvárke za komunistov a dnes, o vojne v Afganistane, Moskve a Bruseli, o tom či Zem potrebuje človeka, o príklade Bhutánu a duchovnej ceste, dogmatickej teológii a o tom, čo porazí materializmus.

Foto: TASR/Pavel Neubauer

Havel bol lepší disident a politik ako dramatik

Súčasťou práce politika je podľa Banáša ovplyvňovanie verejnej mienky. „Ja radšej používam termín manipulácia verejnou mienkou takým spôsobom, aby politik získal podporu ľudí pre svoje politické rozhodnutia,“ spresňuje pre PRM. V tomto zmysle je podľa neho spisovateľ, aspoň ten, ktorý je masovo čítaný, do istej miery politikom. „Rozdiel medzi ním a politikom je však v tom, že spisovateľ podporu verejnosti získať nepotrebuje, jeho úlohou je byť neustálym dozorom nad skutkami politikov,“ poznamenal.

Na poznámku PRM, že spisovatelia sa často stávajú veľkými politikmi, ako napríklad Václav Havel, Banáš odpovedal, že pri všetkej úcte k Havlovmu pôsobeniu v protikomunistickom disente, jeho ľudský rozmer výrazne prevyšuje jeho rozmer autorský. „Havlove eseje sú podľa môjho názoru brilantné, čo už nemôžem povedať o jeho dramatickej tvorbe. Hovorí o tom i fakt, že kým v čase, keď bol v opozícii voči komunistickému režimu, hrali jeho hry vo viac ako v dvoch stovkách divadiel na celom svete, po páde režimu sa postupne prestali hrávať,“ tvrdí Banáš.

Absolútna moc

Na konštatovanie PRM, že v dnešnom svete neexistuje jediná štruktúra, ktorá by mala globálne absolútnu moc, Banáš reagoval, že ju v histórii nikto nikdy nemal. „V románe Kód 1 píšem o živote a pôsobení Krista v Indii. V tých časoch nebola najmocnejším štátom sveta Rímska ríša, ale šestnásť indických kráľovstiev voľne združených vo veľkej Indii. Spolu mali HDP o tretinu vyšší ako Rímska ríša,“ poznamenal. „My Európania sa chválime, že sme mali najstaršiu univerzitu „už“ v roku 1088 v Bologni, zatiaľ čo v Indii mali dokázateľne prinajmenej tri univerzity – v Nalande, Takšašíle a vo Varanási, ktoré vznikli sedemsto rokov pred Kristom a Nalanda a Varanasi pretrvali dodnes,“ dodal Banáš.

Indiu podľa neho držala pohromade myšlienka súcitu, vyjadrená v starých indických védach, ktorú neskôr prebral Budha. „Rím držal pokope meč. Žiadna ríša postavená na moci zbraní nepretrvala. Táto zákonitosť platí i dnes – ríše, či civilizácie, ktoré nedrží spolu myšlienka, ale násilie, skôr či neskôr skončia. Dnes to názorne vidíme na príklade anglosaskej ríše, alebo ak chcete civilizácie,“ tvrdí Banáš. „Nazývam tak obdobie od zhruba 12 storočia – zjednotenie anglosaských kráľovstiev, cez kolonizáciu Indie, vyvraždenie Indiánov a následné založenie Spojených štátov potomkami Anglosasov, cez tri svetové vojny - prvú, druhú a studenú, kedy sila tejto ríše kulminovala a teraz sa dostáva do záverečnej fázy. Štafetový kolík sa podáva smerom na východ a žezlo preberá civilizačný okruh duchovný – slovanský,“ tvrdí spisovateľ.

Foto: TASR/Michal Svítok

Na prahu vojny

Ruský magazín v otázke formuloval tézu, že dnešná svetová situácia pripomína rok 1914. „Dnes, podobne ako vtedy veľa záležalo od úrovne diplomatickej komunikácie. V akom stave sa dnes podľa Vášho názoru nachádza inštitút diplomacie?,“ opýtal sa Semeljak slovenského spisovateľa.

„V lete 1914 boli európske letoviská plné tancujúcich malomeštiakov, ktorí brali atentát na Františka Ferdinanda v Sarajeve ako jednu zo zaujímavých a vzrušujúcich tém bulvárnych plátkov. Obrazne povedané z tanečných parketov prešli na staničné nástupištia. Vojaci aj mávajúci boli nadšení, pretože na základe informácií z oficiálnych médií si mysleli, že idú na výlet,“ poznamenal Banáš.

„Vravíte, že svet balansuje na prahu veľkej vojny, ale veď tá tu už dávno je. V druhej svetovej vojne umrelo 52 miliónov ľudí. Dnes umrie na svete v dôsledku hladu, genocíd a lokálnych vojen každý rok 18 miliónov ľudí, čiže druhá svetová vojna sa každé tri roky zopakuje a nikto si to ani nevšimne,“ dodal.

Tvrdí, že diplomat je vnímaný ako mediátor, urovnávač konfliktov, ale nie je to pravda. „Diplomat je len tlmočník názorov svojej vlády. V tomto zmysle sa diplomat podobá vojakovi, akurát jeden má na nohách vyleštené topánky a druhý vojenské bagandže,“ povedal Banáš. Paradoxne však podľa neho úloha diplomacie rastie. „Je to tak, pretože úlohu diplomatov preberajú priamo politici. Dnes už Putin nepotrebuje odkazovať niečo Obamovi cez svojho veľvyslanca, ale proste mu zatelefonuje. Diplomat vstupuje do hry vtedy, ak sú Obama a Putin na seba takí nahnevaní, že ani jeden nechce tomu druhému zatelefonovať ako prvý,“ poznamenal Banáš. Z diplomatov sa podľa neho stávajú hovorcovia politikov, dobré správy oznamuje politik sám, zlé oznamuje jeho hovorca.

Východná Európa

PRM otvoril tému východnej Európy poukazom na Banášovu knihu Zóna nadšenia, ktoré opisuje udalosti v tomto geopolitickom priestore od šesťdesiatych rokov po pád komunizmu. „Po novembri 1989 sme mali nádej, že pretvárka a lož prestanú, ale nič neprestalo. Ak porovnávam život za socializmu a teraz vychádza mi veľmi silná spoločná črta a tou je práve pretvárka,“ reagoval Banáš.

Za komunizmu sa podľa neho ľudia báli otvoriť ústa z politických dôvodov, dnes mlčia z dôvodov existenčných. „Život v komunizme nás naučil predovšetkým tomu, že neveríme všetkému, čo nám hovoria médiá. Myslím, že tu niekde treba hľadať hlavný rozdiel v tom, že dnes sú Západoeurópania manipulovateľnejší ako my, čo sme žili v komunizme,“ myslí si Banáš.

„Keďže sme oficiálnym médiám neverili, hľadali sme alternatívne zdroje. Preto ak dnes médiá Slovákom tvrdia, že americká vojna v Afganistane je správna, neveríme tomu, lebo to isté nám tvrdili o sovietskej vojne v Afganistane,“ ilustruje Banáš svoj názor príkladom. Tvrdí, že osobne bol veľmi silný priaznivec európskej integrácie. „Videl som v Európskej únii predovšetkým ideálny inštrument na predchádzanie konfliktov,“ spomína Banáš. Dnes je však podľa vlastných slov k Bruselu kritickejší, podľa spisovateľa dodnes neprekonal stereotyp o Východoeurópanoch ako občanoch druhej kategórie.

Spoločné hodnoty a Hrubé domáce šťastie

Na otázku, či svet môže syntézou dospieť k systému spoločných hodnôt, Banáš reagoval, že svet a ľudstvo nie je to isté. „Zemeguľa je kompaktný systém v ktorom všetko spolu súvisí, zem, voda, lesy, flóra, fauna, človek. Naša zem človeka nepotrebuje,“ zdôraznil.

„Východisko vidím v príklade malej, nenápadnej krajiny, ktorú som nedávno navštívil a o ktorej teraz píšem knihu. Volá sa Bhután. Je to kráľovstvo, v ktorom osvietená kráľovská dynastia Wangchukovcov – terajší kráľ Džgme Khesar Wangchuk, vedú svojich občanov cestou šťastia. Nie šťastia materiálneho, ale duchovného, pretože vedia, že človek orientovaný materiálne nebude nikdy šťastný,“ tvrdí Banáš. „V ústave majú dokonca zakotvený termín Hrubé domáce šťastie, namiesto Hrubého domáceho produktu,“ dodáva.

Foto: TASR/AP

"Žijeme v čase konca veku Rýb – veku materializmu a začiatku veku Vodnára – veku duchovna. Materializmus sa bude oslabovať a svet bude venovať viac pozornosti osobnému rastu jednotlivca a teda krajinám a filozofiám, ktoré z duchovnej podstaty človeka vychádzajú. Zraky duchovne orientovaných hľadajúcich Európanov sa upierajú na východ k budhizmu a hinduizmu, pretože ľudia cítia, že dogmatická teológia je prekonaná," uzatvára Banáš.