Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Svojím erudovaným, až multispektrálnym prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov (srbčina, slovinčina a predovšetkým poľština) si Karol Chmel získal v odbornej verejnosti veľký rešpekt.
Autor TASR
Zvolen/Bratislava 6. októbra (TASR)- Karol Chmel už od svojho vstupu na literárnu scénu začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia dôsledne demonštruje dvojrozmerný štatút svojho literárneho prejavu: poéziu a preklad súčasnej slovanskej literatúry. Autor prekladá zo srbského, poľského, chorvátskeho a slovinského jazyka. V sobotu sa spisovateľ dožíva 65 rokov.
Karol Chmel sa narodil 6. októbra 1953 vo Zvolene. V roku 1978 skončil štúdium odboru vzdelávanie a výchova dospelých, andragogika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vystriedal viacero zamestnaní a povolaní ako závozník, úradník, arteterapeut v Psychiatrickej liečebni, robotník, vychovávateľ, redaktor. Pôsobil vo Zvolene, Prahe a v Bratislave. Od roku 1989 pracoval ako vydavateľský knižný redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako redaktor v časopisoch Fragment, OS – Fórum občianskej spoločnosti, a tiež vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave.
Svojím erudovaným, až multispektrálnym prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov (srbčina, slovinčina a predovšetkým poľština) si Karol Chmel získal v odbornej verejnosti veľký rešpekt. Rovnako je to však i s jeho básnickou tvorbou. Ako o ňom napísal jeho kolega, autor Miroslav Brück, "Chmel je osobitý básnik s nezameniteľným rukopisom".
Karol Chmel ako poet debutoval zbierkou básní Máš, čo nemáš (1985). Nasledovali zbierky Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004). Najnovšou zbierkou je Batéria z roku 2014. Blízka mu bola aj básnicka skratka v podobe haiku, preto tiež patril k deviatim autorom začleneným v zbierke Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011). Básne Karolovi Chmelovi vyšli časopisecky alebo v antológiách v prekladoch do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, maďarčiny, poľštiny, srbčiny, slovinčiny, bulharčiny, češtiny.
Dodnes spracoval vyše 40 prekladov z poľskej, srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry; vyše 400 časopiseckých prekladov, ktoré sa objavili v časopisoch Fragment, Revue svetovej literatúry, Dotyky, Romboid, Slovenské pohľady, Lettre internationale i Kultúrny život.
Zo srbskej literatúry preložil diela Danila Kiša (Encyklopédia mŕtvych), Borislava Pekića (Besnota), Aleksandra Tišmu (Kápo), Radomira Konstantinovića (Descartova smrť), Davida Albahariho (Cink a iné prózy, Snežný človek, Tma), Boru Ćosića (Musilov notes, Denník apatridu) i Svetislava Basaru (Fenomény).
Z poľskej literatúry prekladal poéziu Tadeusza Różewicza (Profesorov nožík), Marcina Świetlického (Piesne ignoranta), Ewy Lipskej (Sedemnásť červených veveričiek), Ryszarda Krynického, Jerzyho Kronholda, Bronisława Maja, Jacka Podsiadła, Marcina Barana, Adama Zagajewského, a tiež prózy Tadeusza Konwického (Poľský komplex).
Zo slovinčiny to boli eseje Aleša Debeljaka (Kozmopolitická metafora, Temné nebo Ameriky) či próza Andreja Blatnika (Tao lásky).
Spisovateľ je držiteľom mnohých ocenení. Karlovi Chmelovi udelili Cenu Zbigniewa Dominiaka za rok 2003 za vynikajúce pretlmočenie poľskej poézie do slovenčiny, cenu ZAIKS za preklady z poľskej literatúry do slovenčiny (2011), cenu srbského P.E.N. klubu za preklady zo srbskej literatúry (2008). Prémie Literárneho fondu za knižnú tvorbu si odniesol autor za preklady diel Jacek Dehmel: Babuľa (Kalligram), Milorad Pavić: Krajina maľovaná čajom (Slovart), Vladimír Pištalo: Tesla, portrét medzi maskami (Kalligram). Autorovou ďalšou trofejou je Cena Toneta Pretnara s titulom Ambasádor slovinskej literatúry (2015).
Karol Chmel sa narodil 6. októbra 1953 vo Zvolene. V roku 1978 skončil štúdium odboru vzdelávanie a výchova dospelých, andragogika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vystriedal viacero zamestnaní a povolaní ako závozník, úradník, arteterapeut v Psychiatrickej liečebni, robotník, vychovávateľ, redaktor. Pôsobil vo Zvolene, Prahe a v Bratislave. Od roku 1989 pracoval ako vydavateľský knižný redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako redaktor v časopisoch Fragment, OS – Fórum občianskej spoločnosti, a tiež vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave.
Svojím erudovaným, až multispektrálnym prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov (srbčina, slovinčina a predovšetkým poľština) si Karol Chmel získal v odbornej verejnosti veľký rešpekt. Rovnako je to však i s jeho básnickou tvorbou. Ako o ňom napísal jeho kolega, autor Miroslav Brück, "Chmel je osobitý básnik s nezameniteľným rukopisom".
Karol Chmel ako poet debutoval zbierkou básní Máš, čo nemáš (1985). Nasledovali zbierky Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004). Najnovšou zbierkou je Batéria z roku 2014. Blízka mu bola aj básnicka skratka v podobe haiku, preto tiež patril k deviatim autorom začleneným v zbierke Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011). Básne Karolovi Chmelovi vyšli časopisecky alebo v antológiách v prekladoch do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, maďarčiny, poľštiny, srbčiny, slovinčiny, bulharčiny, češtiny.
Dodnes spracoval vyše 40 prekladov z poľskej, srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry; vyše 400 časopiseckých prekladov, ktoré sa objavili v časopisoch Fragment, Revue svetovej literatúry, Dotyky, Romboid, Slovenské pohľady, Lettre internationale i Kultúrny život.
Zo srbskej literatúry preložil diela Danila Kiša (Encyklopédia mŕtvych), Borislava Pekića (Besnota), Aleksandra Tišmu (Kápo), Radomira Konstantinovića (Descartova smrť), Davida Albahariho (Cink a iné prózy, Snežný človek, Tma), Boru Ćosića (Musilov notes, Denník apatridu) i Svetislava Basaru (Fenomény).
Z poľskej literatúry prekladal poéziu Tadeusza Różewicza (Profesorov nožík), Marcina Świetlického (Piesne ignoranta), Ewy Lipskej (Sedemnásť červených veveričiek), Ryszarda Krynického, Jerzyho Kronholda, Bronisława Maja, Jacka Podsiadła, Marcina Barana, Adama Zagajewského, a tiež prózy Tadeusza Konwického (Poľský komplex).
Zo slovinčiny to boli eseje Aleša Debeljaka (Kozmopolitická metafora, Temné nebo Ameriky) či próza Andreja Blatnika (Tao lásky).
Spisovateľ je držiteľom mnohých ocenení. Karlovi Chmelovi udelili Cenu Zbigniewa Dominiaka za rok 2003 za vynikajúce pretlmočenie poľskej poézie do slovenčiny, cenu ZAIKS za preklady z poľskej literatúry do slovenčiny (2011), cenu srbského P.E.N. klubu za preklady zo srbskej literatúry (2008). Prémie Literárneho fondu za knižnú tvorbu si odniesol autor za preklady diel Jacek Dehmel: Babuľa (Kalligram), Milorad Pavić: Krajina maľovaná čajom (Slovart), Vladimír Pištalo: Tesla, portrét medzi maskami (Kalligram). Autorovou ďalšou trofejou je Cena Toneta Pretnara s titulom Ambasádor slovinskej literatúry (2015).
