Banská Hodruša/Bratislava 24. septembra (TASR) - Slovenský básnik a prekladateľ Ján Švantner sa v utorok 24. septembra dožíva 75 rokov. Podľa literárneho vedca a prekladateľa Vincenta Šabíka patrí ku kraskovskej tradícii, ktorá sa bojí inflácie slov a do ich chrámu vstupuje iba v dňoch sviatočných.

"Vincent Šabík sa nemýlil, keď odhalil môj básnický rodokmeň v kraskovskej línii. Pred infláciou slov varuje sám Ivan Krasko v básni Kritika - ´Do chrámu Slova možno vstupovať len vo dňoch sviatočných´. Táto požiadavka má viacero významových rovín, ale platná je vždy, aj dnes. Sama poézia predstavuje unikátne, nenahraditeľné poznanie, ktoré sa tiahne celou civilizáciou," konštatoval pre TASR Ján Švantner.

Poézia je podľa neho staršia sestra filozofie, čo znamená, že spojenie tvorby a práce s myslením stvorilo túto civilizáciu. Pojmy tvorby a práce sú obsiahnuté v starom gréckom slove poiésis (poézia): "Ak sa z tohto spojenia stratí čo len jeden prvok, civilizácia sa zmení na šíky technologicky vyspelých nemysliacich vražedných tvorov."

Ján Švantner sa narodil 24. septembra 1949 v Banskej Hodruši (dnes Hodruša-Hámre). Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žarnovici študoval v rokoch 1967 - 1972 slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V rokoch 1972 - 1975 sa zúčastnil na študijnom pobyte v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV).

Vo vydavateľstve Tatran ako redaktor pracoval v rokoch 1976 - 1980. Odborným pracovníkom Výskumného oddelenia kultúry Ústavu pre výskum a riadenie kultúry bol v rokoch 1981 - 1982. Od roku 1983 do roku 1989 pôsobil vo vydavateľstve Smena. Redaktorom časopisu Národná osveta bol v rokoch 1995 - 1999.

"Prvým stupienkom na mojej ceste k poézii bola recitácia básní, k čomu ma viedla moja mamička. Ako malý školák som u nás v Hodruši pravidelne recitoval na Banícky deň Kraskovu báseň Baníci. Tou recitáciou sa začal program slávnostnej akadémie, kde vystupoval aj môj starý otec, ktorý bol kapelníkom dychovej hudby," opísal Švantner svoje prvé dotyky s poéziu.

Jeho záujem o literatúru vzrástol na strednej škole, vďaka profesorovi slovenčiny Jánovi Debnárovi, ktorý zápalisto vysvetľoval najmä štúrovské obdobie v slovenskej literatúre. "V spätnom pohľade sa mi zdá, že to boli predovšetkým naši slovenskí klasici, ktorí vo mne našli silnú odozvu, čo ma približne v období maturity priviedlo k myšlienke napísať svoje prvé verše, ktoré som však nikomu neukazoval," dodal dnes už etablovaný básnik.

Prvé básne napokon uverejnil počas vysokoškolského štúdia na stránkach dnes už legendárneho časopisu Mladá tvorba: "Skutočné začiatky mojej tvorby siahajú do času štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Toto obdobie vo svojom živote pokladám za veľmi šťastné, lebo práve vtedy na slovenskej aj francúzskej katedre pôsobila absolútna literárna vedecká špička, napr. Pišút, Števček, Bunčák, Rúfus, Stanislav, Ondruš, Mistrík, Felix a ďalší. Vstupnou bránou do literatúry bol vtedy časopis Mladá tvorba. Nebolo ľahké prejsť touto bránou, nároky na výtvory mladých autorov boli vtedy oveľa väčšie ako dnes. Ja som zachytil posledné dva ročníky tohto časopisu, v ktorom v rokoch 1969 a 1970 boli uverejnené moje prvé básne."

Švantner debutoval v roku 1972 zbierkou O snežnom srdci, po ktorej nasledovali básnické knihy Hviezdny úder (1975) a Neviditeľná hudba (1980). Ďalšia zbierka Lampa vyšla po šiestich rokoch. S odstupom až 20 rokov vydal v roku 2006 knihu Vyznania a piesne, ktorá je autorským výberom z vydaných zbierok doplneným aj novšími básňami. Pamiatke Milana Rúfusa venoval rozsiahlu básnickú skladbu List básnikovi (2010, 2011) a v roku 2019 mu vyšla zbierka Delfy sú ďaleko. Jeho zatiaľ poslednou zbierkou je Rozlomená pečať z roku 2022.

Ján Švantner patrí aj k významným prekladateľom francúzskej poézie. Mimoriadne cenné sú jeho preklady Charlesa Baudelaira a Stéphana Mallarmého. V roku 2023 vyšla v jeho preklade prvý raz v slovenčine kompletná ikonická básnická zbierka Kvety zla. "Ako prekladateľ som sa k Baudelairovi prepracoval až po určitom čase, keď som mal za sebou preklady diel iných básnikov. Hoci som jeho poéziu poznal už predtým, nemohol som sa bez skúseností pustiť do jej prekladania len tak naslepo. Od Baudelaira ma zákonite viedla cesta ku Claudelovi a k Mallarmému. Preložiť Mallarmého znamenalo vystúpiť na Mount Everest bez rukavíc a bosky," zdôraznil dlhoročný prekladateľ Ján Švantner pre TASR.

Baudelaire je podľa neho iniciátorom moderny v celej Európe. Zásadne prehodnotil a pretvoril romantické básnické cítenie a myslenie. Modernú poéziu, koncentrovanú v Kvetoch zla, postavil na troch pilieroch: na imaginácii, kritickom intelekte a dokonalom tvare básne: "Všetky tieto prvky nachádzame v dielach najvýznačnejších básnikov 20. storočia, slovenských autorov nevynímajúc. Ale Baudelairov prínos sa týmto nekončí. Baudelaire prvý anticipoval tie existenciálne črty a stavy moderného človeka, ktoré oveľa neskôr analyzovala moderná literatúra a filozofia 20. storočia. Baudelaire objavil a vyjadril existenciálnu úzkosť, odcudzenie a absurditu moderného sveta. Od absurdity ho viedla cesta k tragickému údelu človeka. Východisko hľadal v nekonečne a v nehynúcej, ale mnohorakej kráse, ktorá je protipólom všednosti a ubíjajúcej nudy v hlbšom, existenciálnom zmysle slova."

Poézia je podľa Švantnera tvorkyňou krásy a krása je jej odvekou zbraňou. Kto tvrdí, že krása neexistuje, prezrádza, že nie je schopný ani ju vidieť, ani ju stvoriť. "Krása, a i to prvý objavil Baudelaire, je nielen estetický, ale aj ontologický aspekt človeka," dodal Švantner.

Za svoju tvorbu bol viackrát ocenený. Je držiteľ napríklad Ceny vydavateľstva Smena (1986), Ceny vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1993), Ceny Jána Hollého (1993, 2010, 2013, 2024), Ceny Slovenských pohľadov (2000, 2003, 2004, 2005, 2011, 2016), alebo Prémie Milana Rúfusa (2012).

"Mám rozpísaných viacero vecí a ešte viac zámerov nosím v hlave, ale vopred o tom nikdy nehovorím," odpovedal Švantner na otázku, na čom pracuje v súčasnosti.