Bratislava 7. novembra (TASR) - Vydavateľstvo FAMA art v Spišskej Novej Vsi patrí k tým nemnohým slovenským vydavateľstvám, ktoré sa programovo venujú vydávaniu súčasnej slovenskej literatúry, a to prózy i poézie. Je prirodzené, že pozornosť venuje najmä tvorbe autorov z východoslovenských regiónov, od Spiša, Šariša až po Zemplín. Najnovším potvrdením tejto skutočnosti je druhá básnická zbierka Jozefa Puchalu Krajina Kaina.

Jozef Puchala (1965) nie je v plenéri slovenskej lyriky, ale i širšej literárnej verejnosti, neznáma osobnosť. Je to básnik, dramatik, scenárista, režisér a vysokoškolský pedagóg. Študoval na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, v súčasnosti pôsobí ako redaktor Slovenského rozhlasu a televízie v Košiciach. Debutoval básnickou zbierkou Všetko, čo chýba (1995), ocenenou Prémiou Ivana Kraska, a napísal dve knihy rozprávok pre mladší čitateľský dorast. Druhá sa volá Trinásťhlavý drak (2015).

Čo sa týka lyriky, dal si načas. Druhú básnickú zbierku vydal až po vyše dvadsiatich rokoch. Všetko však nasvedčuje tomu, že tento „dlhý čas čakania“ stál za to. Básnická zbierka Krajina Kaina to potvrdzuje. Kompozične ju básnik rozdelil na tri časti: Nememorandum, Krajina Kaina a Z tisíc a jednej moci. Prvú časť zbierky, ktorú tvorí deväť kratších básní, môžeme považovať za dobrovoľné pootvorenie dvierok do jeho súkromia, do jeho intímneho priestoru, kde sa nenápadne vyznáva zo vzťahu k jemu blízkym básnikom, ale aj z konkrétneho vzťahu ku konkrétnej žene. Príklad na prvé konštatovanie: „Na biely obrus/píšem kvapkám/miznúcim písmom bez mena/samota ako/mucholapka/lepí sa mi/na písmená.“ Na druhé: „Len tak/si spievam/a zo strún/valia sa city/a sláva/Boudelaira/ Válka/i Kostru/básní/čo nehrajú/v správach.“ Na tretie: „nemusíš stačiť/davu s dychom/a vláčiť mestom/ustatý chór/ospalých dúh/a vlčích jám/stačí nám jedno/rýchle ticho/ktoré chcem/s tebou/vlastniť sám.“

Druhá časť zbierky Krajina Kaina, ktorá dáva názov celému opusu, je lyrickou reakciou na súčasný stav našej spoločnosti. Má na prvý pohľad zreteľný občiansky a spoločenský charakter, v niektorých číslach výrazne kritický. Báseň Rytier bez básne a Hany je venovaná spomienke na „17. 11. 1989“ a končí sa takto: „smutná postava/rytiera/bez básne/ a Hany/ veterné mlyny/a nechápavé/pohľady/okoloidúcich/prečítali/priveľa rozprávok/aby/uverili“. Za týmto básnickým textom nasleduje báseň Krajina Kaina. Je to vážne upozornenie básnika, že v „krajine Kaina“ sa voľačo nepodarilo.

Názov tretej časti zbierky naznačuje, že asi pôjde o širšie komponovanú báseň. A je to pravda. Je to poéma, pozostávajúca zo šiestich častí a má charakter lyrickej analýzy súčasného sociálneho, morálneho i politického stavu našej spoločnosti i sveta so záverečným výkrikom neskrývanej túžby, ktorá ho sužuje: „Poupratujme/ kopije/vyberme rýchle nože/z hrudí/kým nás ten pocit/neunudí.“

Básnikovo posolstvo je naliehavé a presvedčivé aj preto, a v lyrike najmä preto, že má presný poetický rám. Jozef Puchala v tejto zbierke našiel vlastnú poetickú formu, vlastný poetický výraz. Jeho súčasťou je presný rytmus, vynachádzavé, čiže neošúchané rýmy a hlavne pozitívne jazykové experimenty. Prevláda v nich hra so slovom a obsahovo presné jazykové narážky. Niektoré sú už v nadpisoch: Záklonom chránená, Štyri strany veta, Rytier bez básne a Hany, Mailovanie v husej koži, Z tisíc a jednej moci, alebo na troška iný spôsob a -j Piata pieta, Gestá mesta, Story z Tóry a niektoré iné. Podobne je to aj v samotných básňach – na začiatku, uprostred i v pointách.

Básnik Jozef Puchala sa vrátil.