Bratislava 2. marca (TASR) - Rodák zo Záhoria Branislav Kostka (1971) ukončil v roku 1995 štúdium dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako šéfdirigent Komorného zboru SĽUK-u, v speváckom zbore Technik, v komornom zbore Musica vocalis, spolupracoval so súborom Musica aeterna aj orchestrom Solamente naturali, bol dirigentom v bratislavskom divadle Nová scéna, korepetítorom v Slovenskom národnom divadle. V roku 2004 založil vokálnu skupinu Fragile a ako sám hovorí: „Desať rokov sa venujem tejto skupine na plný úväzok“.

Vo Fragile účinkujú známe osobnosti hudobnej a divadelnej scény. Bez použitia nástrojov, teda a cappella interpretujú známe svetové a domáce piesne z rockovej, popovej aj džezovej oblasti. Termín a cappella označuje vokálnu hudbu, teda spev bez použitia hudobných nástrojov, takže jediným nástrojom interpretácie je ľudský hlas. Názov a cappella znamená v taliančine „ako v kaplnke“. V dobe stredoveku sa totiž v kostoloch nemohli používať žiadne hudobné nástroje. V roku 2007 vydali Fragile debutový album Voice Mail, druhým boli Vianoce (2009), nasledovali Next Level (2010), Deťom (2011), Vianoce II (2011), Live (2012). Najnovším je album Hlasy s Richardom Müllerom, ktorý vydali v septembri minulého roku. Tento ojedinelý projekt získal ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2013 v kategórii rock, pop, džez, aj cenu Zväzu autorov a interpretov ako album roka 2013.

Dirigent, skladateľ, aranžér a líder skupiny Branislav Kostka žije 24 hodín denne hudbe a svojej skupine. Potvrdil to aj v exkluzívnom rozhovore pre TASR.

Najprv dovoľte pár otázok o vás, kde ste sa narodili, kde vyrástli?
Som zo záhoráckej dediny Láb, kde som vyrastal v prostredí, ktoré nebolo veľmi intelektuálne. Nebolo tu zázemie, ktoré by ma predurčovalo k štúdiu orchestrálneho dirigovania. Som z rodiny, kde z otcovej strany - či už starý otec, strýko alebo aj otec - boli a sú amatérski muzikanti. Z mojej strany síce nebol veľký záujem, zato z otcovej eminentný, aby som sa venoval hudbe. Keďže jemu osud nedoprial dosiahnuť viac v hudobnej oblasti, tak to chcel posunúť ďalej v mojom prípade, aby som sa dokázal presadiť v profesionálnom hudobnom prostredí. Preto ma prihlásil na Ľudovú školu umenia, snažil sa, aby som sa dostal na Konzervatórium.

Chlapci v detskom veku však viac pozerajú za futbalovou loptou alebo bicyklom.
Pravdu povediac, ja v tom období som tú svoju prirodzenú súťaživosť investoval hlavne do športu. Veľa som hrával futbal, ale aj iné športy. Ako dedinský chlapec som inklinoval práve k podobným zábavám, a nie príliš k cvičeniu na klavíri. Nemal som možnosť byť súčasťou nejakej kapely, takže taký ten môj prirodzený vzťah k muzike sa veľmi nevyvíjal, skôr to bola taká tá súčasť vzdelávania a povinná nadstavba ku škole. Tak som to aj vnímal a staval sa k tomu. Rozhodujúce pre mňa bolo to, že som sa dostal na Konzervatórium. Tam sa už moja prirodzená ambicióznosť, prirodzená súťaživosť pretavila do hudobnej formy.

Akým žiakom bol Braňo na základnej škole, hudobná výchova bola najobľúbenejší predmet?
Bol som veľmi zlý žiak na základnej škole (úsmev). Bol som skôr zabávač triedy, zameriaval som sa na to, ako zaujať po tejto stránke, a nie na študijné výsledky. Hudobná výchova nebol môj najobľúbenejší predmet. Nespomínam si, že by som mal nejaký obľúbený predmet. Skôr som rád športoval. A športujem veľmi rád dodnes. Bol som typ dieťaťa, kde sa potvrdilo, že aj proti jeho vôli je vhodné určité dovednosti či typ štúdia rozvíjať. Pritom to dieťa k tomu nemusí jasne inklinovať, alebo nemusí to byť z jeho vlastného rozhodnutia. V konečnom dôsledku bolo pre mňa veľmi užitočné, že ma otec do toho nútil. Som mu za to vďačný.

Bol ste ten milý chlapček, ktorý v nedeľu hral a spieval rodine a návštevám?
Ale áno, vždy som hral svojim starým rodičom a návštevám na klavíri. Na každej oslave, keď sa stretla rodina, otec chcel, aby som spieval druhý hlas. Keď som sa nechytal, cítil sa urazený.

Ale na Konzervatóriu už záujem o hudbu bol prvoradý, alebo nie?
Na Konzervatóriu sa udiala taká zaujímavá záležitosť. Ja som nevedel až tak virtuózne hrať na klavíri, preto som nemal šancu dostať sa tam v predmete klavír. V ten rok sa otváralo orchestrálne dirigovanie, bol to kompromis, ale veľmi šťastné riešenie pre mňa. Bol som skôr neporiadny žiak a snažil som sa vykľučkovať z rôznych povinností. Ale pri štúdiu orchestrálneho dirigovania sa to nedalo, kládli sa tam najvyššie nároky, či už štúdium hudobnej teórie, alebo v iných predmetoch. A boli sme na každej hodine iba dvaja, tam sa nedalo unikať. Mali sme najlepších pedagógov, takže to štúdium bolo veľmi kvalitné. Pre mňa veľmi šťastné obdobie.

Na vysokej škole potom bolo jasné, či budete za dirigentským pultom v opere alebo symfonickom orchestri?
Nie, to všetko bolo počas štúdia aj po ňom veľmi otvorené. Cesta dirigenta vždy mohla ísť cez nejaké telesá či spevácke zbory alebo orchestre. Viaceré z nich už dnes nejestvujú a preto postup mladého dirigenta je ďaleko komplikovanejší. Dnes sú už len vrcholové špičkové telesá a medzi tým študentským orchestrom a napríklad Slovenskou filharmóniou nie je žiadny medzičlánok, majú to mladí dirigenti veľmi ťažké.

Bol to aj váš prípad?
Ja som si vytváral vo veľkej miere príležitosti v oblasti dirigovania speváckych zborov, preto ten môj kontakt s vokálom ako takým bol veľmi aktívny. Mal som svoj zbor Musica vocalis v Trnave, s ktorým sme nahrali veľa barokovej muziky, či s Musica aeterna alebo orchestrom Solamente naturali. To bolo veľmi krásne obdobie. Ale stále som koketoval s takým a cappellovým modernejším žánrom, ktorému som sa pred desiatimi rokmi upísal. Na plný úväzok som teda manažérom, umeleckým vedúcim aj samotným interpretom v skupine Fragile.

Dirigentská dráha sa začala už na Vysokej škole múzických umení?
Už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení som sa snažil veľa praxovať. Veľmi skoro som pochopil, že hlavná miera práce dirigenta spočíva v tom, čo je neviditeľné. Ľudia vnímajú dirigenta ako človeka, ktorý rukami koordinuje tok hudby počas samotnej interpretácie, samotného koncertu. Ale ďaleko dôležitejšia časť práce dirigenta sa skrýva v študijnom procese, keď sa snaží naštudovať dané skladby s telesom a tam je podstatná časť práce. Veľmi dôležitá je prirodzená autorita dirigenta, musí objasniť a obhájiť koncepciu, musí vedieť pracovať s orchestrom. Potrebuje presvedčiť teleso, a tak je dôležitá psychológia, diplomacia a vedieť pracovať s ľuďmi.

Dávala vysoká škola dostatok príležitostí na rozvíjanie budúcej profesie?
Áno, už počas školy som veľa pracoval, či v speváckych zboroch, alebo orchestroch. Mal som možnosť prísť do kontaktu so žánrom muzikál, veľa som korepetoval a dirigoval na Novej scéne, čo bola vtedy veľmi forsírovaná muzikálová scéna, aj úspešná. To boli zdroje praxe.

Bola teda možnosť privyrobiť si aj nejaké peniaze?
Počas štúdia som bol pomerne bohatý. Ráno som o deviatej začínal v škole, o desiatej večer končil v divadle alebo na skúške v zbore alebo orchestri.

Kde bol ten prvý impulz založiť skupinu žánru a capella, čo bol v tej dobe ešte málo známy hudobný štýl?
Na Konzervatóriu sme spievali v speváckom zbore, čo sme veľmi milovali. Tam sme pochopili, aké úžasné je spievať v takom telese, kde sa dajú hlasy dohromady a dokážu vytvoriť fantastický a životaschopný celok. Ľudia, ktorí nemuseli byť sólisticky zdatní, uplatnili sa v rámci zboru ako platní členovia. V rámci fungovania v zbore sme pár ľudí pocítili potrebu spievať nejakú modernejšiu, džezovejšiu muziku. Snažili sme sa na Konzervatóriu zakladať podobné kapelky ako Fragile. Po škole alebo v prestávkach sme si sadli ku klavíru a spievali partitúry, ktoré sa nám podarilo buď vytvoriť, alebo zohnať. Boli od takých skupín ako Take Six, Manhattan Transfer či Singers Unlimited. To boli moje prvé dotyky s týmto žánrom, kde sa vlastne rozhodlo, že ma to baví a napĺňa.

Kde ste hľadali členov do kapely Fragile?
Kryštalizácia obsadenia sa odohrala hneď v prvom roku fungovania skupiny. Bolo to pred desiatimi rokmi, od tej doby fungujeme vo veľmi stabilnej zostave. Počas turné Hlasy sme rozšírili počet alternantov, prijali sme medzi seba dvoch mladých spevákov. Ale na začiatku bolo jasné, koho mám osloviť. Museli to byť ľudia, ktorí sa chceli venovať tomuto žánru a vedeli to aj robiť. A takých bolo málo. Jedni mali skúsenosti so spievaním vo vokálnych formáciách, ako napríklad Soňa Norisová či Helena Krajčiová, alebo v speváckych zboroch ako Kamil Mikulčík, alebo podobných skupinách, ktoré v rámci amerického štúdia navštevovala Jana Golisová. Viliam Csontos bol spevák so skúsenosťami v plzenskom muzikálovom divadle, Slavo Košecký spieval v podobnej skupine už asi dvanásť rokov predtým. Boli to ľudia, ktorých nebolo potrebné veľa učiť.

Do leta minulého roku sme poznali Fragile predovšetkým so zahraničným koncertným repertoárom. Keď sa však začala hrať pieseň Po schodoch v a cappella úprave, mnohí spozorneli. A v septembri sme poznali projekt Hlasy, rovnomenný album aj koncertné turné. Vybrali ste si piesne Richarda Müllera. Nepripadali v úvahu napríklad aj piesne Mekyho Žbirku, však ten má desiatky známych hitov.
Áno, ale dovolím si tvrdiť, že Richardove piesne sú na to možno viac predurčené. Počas tohto projektu som si uvedomoval, že to bola veľmi šťastná voľba a veľmi šťastná kombinácia, čo nám potvrdili nielen naši fanúšikovia a ľudia, ktorí prejavili okamžitý záujem o koncerty. Aj ja som si uvedomoval, že kombinácia bola veľmi šťastná, lebo tie piesne boli predurčené na vokálne spracovanie. Robilo sa nám to veľmi prirodzene, nemuseli sme žiadnu pieseň akosi neprirodzene naťahovať na škripec, aranžmány vychádzali vždy z podstaty každej piesne. Nebol problém vystihnúť esenciu tej-ktorej skladby, aj vo vokálnej podobe.

Takže Richardova idea?
Bol to nápad Richarda a ja som veľmi rád, že nám dôveroval. Som veľmi rád, že sme sa dali dokopy, vznikla nielen chladná spolupráca, ale vzniklo priateľstvo s celým jeho tímom. Absolvovali sme skutočne krásne obdobie, to turné bolo veľmi harmonické. Rok predtým sme sa obávali rôznych rizík, ktoré sa vôbec nenaplnili. Aj preto, že sme si na príprave dali veľmi záležať. Obe strany. A teším sa, že sme album nahrali ešte pred turné, takže aj tento moment nás nepriamo donútil k stopercentnej príprave. Som presvedčený, že so žiadnym iným interpretom slovenskej hudby by to nebolo tak prirodzené a tak optimálne.

Už ste v jednom z rozhovorov povedali, že nahrávanie CD trvalo deväť mesiacov.
Áno, deväť mesiacov. S niektorými skladbami bolo viac, s niektorými menej roboty. Napríklad najmenej so skladbou Naša láska letí, a možno najviac s piesňou Čo s tým. Ale to vyplýva zo samotnej štruktúry piesne. Zložitosť vyplýva zo spôsobu uchopenia skladby, napríklad pri polyfónnejšom prístupe.

Je rozdiel medzi štúdiovou a koncertnou verziou tej–ktorej piesne?
Veľmi prácne je v štúdiu nahrávať každý hlas. My musíme nahrať každú notu, záznam upraviť, je tam veľa nádychov, náfukov, tak to musíme očistiť. Za každou skladbou, za každým cédečkom je veľmi veľa práce, máme ich za tých desať rokov sedem. Ale je to z našej strany vedomá koncepcia. Chcem, aby CD ponúklo našim fanúšikom ďalší rozmer tohto žánru. Aby tam bola čo najširšia zvukovosť, aby to bolo najbohatšie, aby sme ponúkli ďalšiu alternatívu. Pri live verzii je tu aj vizuálny dojem, je tu sila tej živosti, tej hudby. Osem ľudí sa nadýchne a spustí niečo, čo je životaschopné, čo má sound, čo má plný zvuk. Je to fascinujúce pre ľudí a som rád, že to obdivujú a uznávajú nielen odborníci, ktorí si uvedomujú náročnosť tohto žánru, ale aj laici, ktorí cítia, že to nie je všedné a je za tým veľa práce. Pri každom koncerte sa tešíme veľkému rešpektu zo strany publika.

Vo vašej koncertnej ponuke prevláda anglický repertoár.
Z jednej strany sa to dá aj tak povedať. Ale nechceme byť iba kapela, ktorá sa venuje anglickým coverom. Síce sa objektívne môžu na nás ľudia takto pozerať, lebo ten klasický koncertný repertoár je hlavne v angličtine. No doteraz sme sa aktívne snažili venovať aj slovenskému repertoáru. Hlavne sme to realizovali v našich dvoch vianočných cédečkách, kde sme spracovali slovenské koledy. Tie sme veľmi významne posunuli do modernejšieho štýlu, čo nie je u nás bežné. V neposlednom rade je to detské cédečko, kde som zložil vlastné skladby a kde moja partnerka Zdenka Studenková narozprávala príhody o zvieratkách, čo sa jej v živote reálne stali. Vznikol veľmi zaujímavý projekt, z ktorého sa o to viac teším, že sme ho vytvorili spolu so Zdenkou, ktorá ho iniciovala a vymyslela.

Oh Happy Day, The Lion Sleeps Tonight, Don't Worry, Be Happy či Only You sú typickými piesňami pre vokálne skupiny. Ale superhit Bohemian Rhapsody od Queen, nebola to trúfalosť?
To určite, je to veľmi náročná skladba, je veľmi členitá, rozsiahla. Nie je v štýle verzia, refrén, verzia, refrén. Bolo to veľké dobrodružstvo naštudovať ju. Najprv sme dostali ponuku realizovať ju v rámci veľkého programu so symfonický orchestrom. Už vtedy som koketoval s myšlienkou, že keď si dáme tú prácu, tak budem rátať s tým, aby sme to zaspievali aj bez orchestra. Podarilo sa a dnes ju máme v repertoári. Jej náročnosť je aj v tom, že originál je veľmi dokonalý. Freddie Mercury bol obrovský talent, nenahraditeľný interpret s jedinečným hlasom. Ale mal aj kompozičné schopnosti, skladal fantastickú muziku a skvele ju cítil. Akákoľvek interpretácia jeho skladby je veľmi zaväzujúca, žiada si dokonalé naštudovanie.

Otázka laika - dá sa každá pieseň prearanžovať do a cappella podoby?
V zásade sa dá každá skladba, len či sa v tej vokálnej podobe podarí vystihnúť podstata piesne. Niektoré majú dôraz na samotnej inštrumentácii, kde sú zaujímavé farby inštrumentov. Pri piesňach z dance repertoáru je zasa dôležitý rytmus. To, či človek vokálnou podobou naplní podstatu skladby, to je otázne. Preto je pre nás kľúčový samotný výber skladieb.

Ste lídrom, šéfom, venujete sa beatboxu, resp. vokálnym perkusiam, udávate rytmus. Ako sa ostatní zachovajú, keď vy vypadnete? Stalo sa to už?
Všeličo sa stáva. Ale nie je to problém. My spievame už dlho, sme dobre zospievaní. Nerobíme koncerty, kde sú zosynchronizované laserové efekty, svetlá, pyrotechnika, projekcia a neviem, čo ešte, takže prípadný hudobný omyl či zaváhanie nenaštartuje nejaký fatálny proces. Naše koncerty sú veľmi uvoľnené, veľmi improvizované, kde sa snažíme hlavne zabaviť ľudí, snažíme sa s nimi komunikovať. To je formát, ktorý veľmi konvenuje tomuto žánru. Je postavený na live prejave, pri bezprostrednom kontakte s publikom, takže keď sa aj niečo stane, tak to ľudia vnímajú, ako milý, jedinečný okamih, na ktorom sa i my spravidla pobavíme.

Absolvovali ste na jeseň minulého roku 44 koncertov v Českej republike a na Slovensku. Stretli sa s veľkým ohlasom. Môžete porovnať české a slovenské publikum?
V zásade sa hovorí o tom, že slovenské publikum je temperamentnejšie. Išli sme do Čiech s tým, že napríklad českí diváci sa nezvyknú postaviť po koncerte. Ale pravdu povediac, vždy sa postavili, takže tie rozdiely boli dosť zotreté. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že české publikum je veľmi divadelné. Každý, kto sa ocitne na koncerte, má veľmi bohatú skúsenosť s divadlom, s javiskom ako takým. Takže ten formát, ktorý uvádzame my, že veľa moderujeme, veľa komunikujeme - sa stretáva s úspechom, s porozumením a veľkou rezonanciou, ľudia sú veľmi citliví a vnímaví na túto stránku našej produkcie. Čo Čech, to muzikant, to môže byť niekedy pritiahnuté za vlasy, ale objektívne platí to, že Česi ako národ majú veľmi radi muziku. Potvrdzuje to aj história, veľký počet slávnych autorov v oblasti klasickej hudby. No na našich slovenských Fragile fanúšikov nedáme dopustiť. Máme z nich už jednu veľkú slovenskú rodinu.

Krištáľové krídlo za rok 2013, cena Zväzu autorov a interpretov (ZAI) 2013 za album Hlasy. Nenamaškrtilo vás to?
Určite nie. Prišli síce v koncentrovanej forme, ale je to len akési zadosťučinenie alebo radosť z toho, že tá práca, ktorá zákonite musí byť sprevádzaná veľkým úsilím, veľkou časovou investíciou a značnou odbornosťou, neostáva nepovšimnutá. To ma veľmi teší, ten rešpekt voči takémuto umeniu a tomu, čo sa nám podarilo za desať rokov veľmi tvrdej práce v kapele urobiť. Je to skôr motivujúce ako pocit, že teraz sa niečo skončilo, niečo sa zavŕšilo. Dáva to jasný impulz, že aj takýto žáner sa vie presadiť aj bez pomoci médií, mám na mysli rádiá, ktoré hudbu a cappella vôbec nehrajú. Ani naše, ani svetové. Snáď sa to v budúcnosti máličko pozmení.

Bude mať projekt Hlasy pokračovanie?
Môžem s radosťou povedať, že áno. S radosťou preto, lebo chceme nadviazať na úspech turné, kde sa veľa ľudí na koncert nedostalo, veľa ľudí by ho chcelo vidieť ešte raz. S radosťou aj preto, že tá veľmi príjemná cesta priateľstva, ktoré nastalo medzi skupinou Fragile a tímom Richarda Müllera i samotným Richardom, môže pokračovať. Turné Hlasy II, ktoré bude na jeseň, ponúkne aj nové piesne.

Dnes máte koncert. Ako vyzerá príprava na koncert, klasické rozospievanie?
Snažíme sa urobiť veľkorysú zvukovú skúšku, ktorá vlastne pokrýva samotné rozospievanie, technické nastavenie aparatúry a pokrýva aj prípadné doštudovanie nových skladieb. A samozrejme aj test akustiky sály, v ktorej koncertujeme, a akési nasiaknutie atmosféry.

Bavíte sa s pani Zdenkou doma o práci?
Určite. My máme to šťastie, že fungujeme v jednej brandži, máme si čo povedať, ale zároveň každý robí niečo iné a tie témy nie sú rovnaké. Veľmi radi sa bavíme o práci, je to pre nás veľmi prirodzené, snažíme sa vzájomne inšpirovať či pomôcť si. Je to príjemné, keď vám vlastný partner fandí, keď pomáha v práci, keď za vami stojí. Zo strany Zdenky si to veľmi vážim.

Máte nejaké životné porekadlo, životnú múdrosť, ktorou sa riadite?
Stará mama mi hovorila – nikdy nelíž žltý sneh (smiech). Ale vážne. Mám. Šťastný život sa môže poskladať jedine zo šťastných dní. A šťastné dni budeme mať vtedy, keď pochopíme, že naše šťastie závisí od nášho rozhodnutia byť šťastnými.

Aké je vaše želanie do ďalších dní?
Aby sme mali čo najväčší nadhľad, aby sme si uvedomovali v tej rýchlosti dnešného života, čo je pre nás podstatné, čo je pre nás vzácne. Či už v práci alebo osobnom živote. Za všetkých vo Fragile verím, že budeme mať veľa chvíľ, kedy si uvedomíme, aké je to úžasné, že sme sa spolu stretli a robíme niečo, čo sa páči nám i našim fanúšikom.

Rozhovor s dirigentom, skladateľom, aranžérom a lídrom Branislavom Kostkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.