Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ondrej Šoth má na svojom konte desiatky choreografií od klasických baletov, cez opery, až po tanečné dielne a tanečné divadlo.
Autor TASR/Ján Šmihula
Bardejov/Bratislava 23. januára (TASR) - Obsiahly a bohatý je zoznam rozmanitej i mnohostrannej umeleckej činnosti Ondreja Šotha, jednej z najvýraznejších osobností slovenského divadelníctva. So svojimi súbormi pripravil množstvo predstavení, s ktorými sa prezentoval na domácich i zahraničných scénach. Vo štvrtok, 23. januára sa dožíva choreograf, divadelník, režisér a bývalý generálny riaditeľ Slovenského národného divadla (SND) Ondrej Šoth 60 rokov.
Ondrej Šoth sa narodil v Bardejove 23. januára 1960 v rodine učiteľky a zubára. Obidvaja rodičia krásne spievali a od malička viedli svoje deti k hudbe, k umeniu. Preto, vlastne zákonite zamieril na Konzervatórium v Košiciach, kde vyštudoval klasický tanec.
“Mojimi učiteľmi boli manželia Halászovci. Až neskôr som si uvedomil, že som nemohol dostať lepšie vzdelanie. Pod vzdelaním nemyslím “len“ tanečnú techniku, či znalosť baletnej klasiky. Myslím tým úctu k profesii, lásku k divadlu, rešpekt voči všetkým, ktorí divadlo tvoria. Andrej Halász patril k najlepším pedagógom mužského tanca v Európe. Pani Marilena je studnicou poznania. Rozhovory s ňou sú pre mňa stále veľkou inšpiráciou. Bez nich by som sa v profesii nikdy nedostal tam, kde dnes som,“ uviedol pre TASR Ondrej Šoth.
Z metropoly východu zamieril do Bratislavy na Vysokú škole múzických umení (VŠMU), kde študoval v rokoch 1979 - 1983 choreografiu a réžiu tanca u profesora Štefana Nosáľa. VŠMU ukončil absolventskou inscenáciou Carmina Burana Carla Orffa v Štátnom divadle Košice. Vzápätí po škole získal v roku 1983 prvé angažmán v Pražskom komornom balete Pavla Šmoka. V Prahe pracoval aj v Laterne magike, ktorá bola v tom čase súčasťou tamojšieho Národného divadla.
Po piatich pražských sezónach prišla v januári 1989 ponuka na angažmán v Slovenskom národnom divadle. Hoci vyhral v apríli konkurz na šéfa baletu, menovaniu na tento post mu zabránila, ako hovorí, jeho “stranícka nepríslušnosť“ a tak do roku 1994 pôsobil na našej prvej divadelnej scéne na pozícii choreografa. Keď tento post v rámci organizačných zmien zrušili, odišiel do Mestského divadla v Ústí nad Labem.
V druhej polovici 90. rokov robil na tanečných projektoch v Mníchove, Salzburgu, Hamburgu, v Toronte, v Lisabone. Práve počas pôsobenia v hlavnom meste Portugalska prišlo v roku 2000 pozvanie zo Štátneho divadla v Košiciach. Bohatý umelecký život v zahraničí vymenil za pôsobenie na východe Slovenska v divadle, ktoré sa ocitlo v hlbokej kríze. “Je pravda, že keď som sa sem v roku 2000 vrátil, baletný súbor v divadle bol v rozklade. Lenže košické divadlo je nádherné. Na jeho javisku – ako na jedinom javisku na Slovensku – tancovala svetoznáma ruská primabalerína Anna Pavlova,“ spomína Ondrej Šoth, ktorému sa počas niekoľkých sezón podarilo dostať košický balet z priepasti až na výslnie slovenského divadelného neba.
Po vyhratom konkurze na generálneho riaditeľa SND sa ale opäť sťahoval do Bratislavy. Na čele našej prvej scény stál od 3. mája 2010 do 20. septembra 2011.
Hoci Ondrej Šoth precestoval mnoho krajín a svetadielov, spätý je najmä s Košicami. “Je to fascinujúce mesto. Tolerantné, kultúrne, jazykovo a nábožensky mnohoraké, s veľmi zaujímavou históriou. Vyžaruje úžasnú energiu, je centrom talentovaných ľudí. Tu je Európa reálne prítomná a dokáže sa inšpirovať širokou slovanskou dušou. Som v Košiciach šťastný. A chcel by som im i divadlu dať ešte viac, ako som mohol doteraz,“ vyznal sa umelec.
Na svojom konte má desiatky choreografií od klasických baletov, cez opery, až po tanečné dielne a tanečné divadlo. Na divadelných doskách spolupracoval s mnohými významnými režisérmi ako napríklad s Ľubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom, Jozefom Bednárikom a Mariánom Chudovským.
“Neviem, či mám nejaké krédo. Mám rád talentovaných ľudí, inšpirujú ma a umožňujú mi inšpirovať ich k mimoriadnym dielam. Divadlo je výsledkom spoločného úsilia. Stojí za ním vždy celý rad ľudí pred i za oponou. A v tanečnom divadle to platí možno dvojnásobne. Keď súbor “dýcha v rovnakom rytme“ dokáže strhnúť divákov. Možno je mojim mottom to, že sme povinní dať divákovi to, čo potrebuje. Nie to, čo “chce“, v takom tom komerčnom slova zmysle. Niekedy nie ste schopní pomenovať, čo presne by ste potrebovali, aby umenie komunikovalo s tým, čím v živote prechádzate. A – ako vraví Shakespeare – divadlo nastavuje dobe zrkadlo. Ak sa dokáže dostať do divákovho vnútra, osloviť ho a ak je vo svojej podstate, tak zanechá v duši diváka nezmazateľnú stopu,“ zauvažoval umelec.
Zaujímavé sú aj filmové spolupráce Ondreja Šotha s Jurajom Jakubiskom na Perinbabe (1984), Petrom Weiglom na filmovej opere Romeo a Julie na vsi (1987), ale v roku 1996 aj v Hollywoode, kde spolupracoval na snímke Open to hard, v ktorej hrali takí svetoznámi herci ako Ornella Muti, Robert de Niro a Catherine Deneuveová.
Tiež jeho pedagogická činnosť je bohatá. Ako pedagóg pôsobil napríklad na VŠMU v Bratislave, na Akadémii múzických umení v Prahe, ako aj na Vysokej škole hereckej v Krakove, na Kráľovskom konzervatóriu v belgickom Liége, na Akadémii umenia v Paríži, ale tiež v Číne, Indii a v Japonsku.
Za svoju rozmanitú tvorbu získal doma i v zahraničí viacero ocenení. Napríklad Cenu Slovenského literárneho fondu za predstavenia Zvláštna radosť žiť II. (2003), Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) a Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) - Choreografia (2005), dvakrát získal divadelné ocenenie DOSKY (2007 a 2017) a v roku 2010 sa stal Ondrej Šoth držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za multimediálny tanečný projekt M. R. Štefánik.
A nad čím pracuje v súčasnosti? “Ja nevnímam súčasnú spoločnosť racionálne, “politicky“. Ako umelec vnímam jej vnútorné vibrácie. Myslím pritom na Sándora Máraia - mimochodom Košičana, o ktorom sme spravili inscenáciu. Dokázal tak presne popísať ten plazivý príchod zla začiatkom päťdesiatych rokov, že sa mi to dnes často vynára v mysli. Dlho som rozmýšľal nad tým, že by som chcel spraviť inscenáciu o Milade Horákovej. O žene, ktorej morálnym postojom sa moc nastupujúca po “Víťaznom februári“ cítila tak ohrozená, že sa rozhodla zinscenovať s ňou proces a na výstrahu ju obesiť. Teraz na tému dozrel čas. Premiéra bude 14. februára,“ povedal pre TASR jubilujúci režisér a choreograf Ondrej Šoth.
Ondrej Šoth sa narodil v Bardejove 23. januára 1960 v rodine učiteľky a zubára. Obidvaja rodičia krásne spievali a od malička viedli svoje deti k hudbe, k umeniu. Preto, vlastne zákonite zamieril na Konzervatórium v Košiciach, kde vyštudoval klasický tanec.
“Mojimi učiteľmi boli manželia Halászovci. Až neskôr som si uvedomil, že som nemohol dostať lepšie vzdelanie. Pod vzdelaním nemyslím “len“ tanečnú techniku, či znalosť baletnej klasiky. Myslím tým úctu k profesii, lásku k divadlu, rešpekt voči všetkým, ktorí divadlo tvoria. Andrej Halász patril k najlepším pedagógom mužského tanca v Európe. Pani Marilena je studnicou poznania. Rozhovory s ňou sú pre mňa stále veľkou inšpiráciou. Bez nich by som sa v profesii nikdy nedostal tam, kde dnes som,“ uviedol pre TASR Ondrej Šoth.
Z metropoly východu zamieril do Bratislavy na Vysokú škole múzických umení (VŠMU), kde študoval v rokoch 1979 - 1983 choreografiu a réžiu tanca u profesora Štefana Nosáľa. VŠMU ukončil absolventskou inscenáciou Carmina Burana Carla Orffa v Štátnom divadle Košice. Vzápätí po škole získal v roku 1983 prvé angažmán v Pražskom komornom balete Pavla Šmoka. V Prahe pracoval aj v Laterne magike, ktorá bola v tom čase súčasťou tamojšieho Národného divadla.
Po piatich pražských sezónach prišla v januári 1989 ponuka na angažmán v Slovenskom národnom divadle. Hoci vyhral v apríli konkurz na šéfa baletu, menovaniu na tento post mu zabránila, ako hovorí, jeho “stranícka nepríslušnosť“ a tak do roku 1994 pôsobil na našej prvej divadelnej scéne na pozícii choreografa. Keď tento post v rámci organizačných zmien zrušili, odišiel do Mestského divadla v Ústí nad Labem.
V druhej polovici 90. rokov robil na tanečných projektoch v Mníchove, Salzburgu, Hamburgu, v Toronte, v Lisabone. Práve počas pôsobenia v hlavnom meste Portugalska prišlo v roku 2000 pozvanie zo Štátneho divadla v Košiciach. Bohatý umelecký život v zahraničí vymenil za pôsobenie na východe Slovenska v divadle, ktoré sa ocitlo v hlbokej kríze. “Je pravda, že keď som sa sem v roku 2000 vrátil, baletný súbor v divadle bol v rozklade. Lenže košické divadlo je nádherné. Na jeho javisku – ako na jedinom javisku na Slovensku – tancovala svetoznáma ruská primabalerína Anna Pavlova,“ spomína Ondrej Šoth, ktorému sa počas niekoľkých sezón podarilo dostať košický balet z priepasti až na výslnie slovenského divadelného neba.
Po vyhratom konkurze na generálneho riaditeľa SND sa ale opäť sťahoval do Bratislavy. Na čele našej prvej scény stál od 3. mája 2010 do 20. septembra 2011.
Hoci Ondrej Šoth precestoval mnoho krajín a svetadielov, spätý je najmä s Košicami. “Je to fascinujúce mesto. Tolerantné, kultúrne, jazykovo a nábožensky mnohoraké, s veľmi zaujímavou históriou. Vyžaruje úžasnú energiu, je centrom talentovaných ľudí. Tu je Európa reálne prítomná a dokáže sa inšpirovať širokou slovanskou dušou. Som v Košiciach šťastný. A chcel by som im i divadlu dať ešte viac, ako som mohol doteraz,“ vyznal sa umelec.
Na svojom konte má desiatky choreografií od klasických baletov, cez opery, až po tanečné dielne a tanečné divadlo. Na divadelných doskách spolupracoval s mnohými významnými režisérmi ako napríklad s Ľubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom, Jozefom Bednárikom a Mariánom Chudovským.
“Neviem, či mám nejaké krédo. Mám rád talentovaných ľudí, inšpirujú ma a umožňujú mi inšpirovať ich k mimoriadnym dielam. Divadlo je výsledkom spoločného úsilia. Stojí za ním vždy celý rad ľudí pred i za oponou. A v tanečnom divadle to platí možno dvojnásobne. Keď súbor “dýcha v rovnakom rytme“ dokáže strhnúť divákov. Možno je mojim mottom to, že sme povinní dať divákovi to, čo potrebuje. Nie to, čo “chce“, v takom tom komerčnom slova zmysle. Niekedy nie ste schopní pomenovať, čo presne by ste potrebovali, aby umenie komunikovalo s tým, čím v živote prechádzate. A – ako vraví Shakespeare – divadlo nastavuje dobe zrkadlo. Ak sa dokáže dostať do divákovho vnútra, osloviť ho a ak je vo svojej podstate, tak zanechá v duši diváka nezmazateľnú stopu,“ zauvažoval umelec.
Zaujímavé sú aj filmové spolupráce Ondreja Šotha s Jurajom Jakubiskom na Perinbabe (1984), Petrom Weiglom na filmovej opere Romeo a Julie na vsi (1987), ale v roku 1996 aj v Hollywoode, kde spolupracoval na snímke Open to hard, v ktorej hrali takí svetoznámi herci ako Ornella Muti, Robert de Niro a Catherine Deneuveová.
Tiež jeho pedagogická činnosť je bohatá. Ako pedagóg pôsobil napríklad na VŠMU v Bratislave, na Akadémii múzických umení v Prahe, ako aj na Vysokej škole hereckej v Krakove, na Kráľovskom konzervatóriu v belgickom Liége, na Akadémii umenia v Paríži, ale tiež v Číne, Indii a v Japonsku.
Za svoju rozmanitú tvorbu získal doma i v zahraničí viacero ocenení. Napríklad Cenu Slovenského literárneho fondu za predstavenia Zvláštna radosť žiť II. (2003), Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) a Cenu Hviezdy svetového baletu (World Ballet Stars) - Choreografia (2005), dvakrát získal divadelné ocenenie DOSKY (2007 a 2017) a v roku 2010 sa stal Ondrej Šoth držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie za multimediálny tanečný projekt M. R. Štefánik.
A nad čím pracuje v súčasnosti? “Ja nevnímam súčasnú spoločnosť racionálne, “politicky“. Ako umelec vnímam jej vnútorné vibrácie. Myslím pritom na Sándora Máraia - mimochodom Košičana, o ktorom sme spravili inscenáciu. Dokázal tak presne popísať ten plazivý príchod zla začiatkom päťdesiatych rokov, že sa mi to dnes často vynára v mysli. Dlho som rozmýšľal nad tým, že by som chcel spraviť inscenáciu o Milade Horákovej. O žene, ktorej morálnym postojom sa moc nastupujúca po “Víťaznom februári“ cítila tak ohrozená, že sa rozhodla zinscenovať s ňou proces a na výstrahu ju obesiť. Teraz na tému dozrel čas. Premiéra bude 14. februára,“ povedal pre TASR jubilujúci režisér a choreograf Ondrej Šoth.
