Bratislava 4. mája (TASR) - V Liptovskom Mikuláši je dodnes živou budova kultúrneho a reštauračného zariadenia Čierny orol. Vznikla v polovici 18. storočia ako zájazdový hostinec, no postupnou prístavbou sa stala vyhľadávaným miestom na organizovanie kultúrnych podujatí a neskôr i politických mítingov. Do našej kultúrnej histórie vstúpila, keď tam Gašpar Fejerpataky-Belopotocký organizačne i režijne pripravil s mikulášskymi ochotníkmi divadelné predstavenie frašky Jána Chalupku Kocúrkovo. Predstavenie, ktoré sa uskutočnilo 22. augusta 1830, malo veľký úspech, preto tam postupne mali premiéru i ďalšie kocúrkovské komédie Jána Chalupku, právom nazývaného slovenský Moliére.

Toto kultúrne zariadenie v dňoch ustanovujúceho zasadnutia spolku Tatrín, kde bola oficiálne uzákonená konečná podoba spisovnej slovenčiny (26.-28. 8.), navštívili v rámci spoločenského posedenia aj viacerí účastníci stretnutia. Medzi nimi aj Ľudovít Štúr. Bol zvedavý, kde sa to tak aktívne oživuje slovenský duch a dvíha slovenská kultúra. V tomto zmysle vyslovil veľké uznanie vydavateľovi a zakladateľovi ochotníckeho divadelného hnutia Gašparovi Fejerpataky-Belopotockému.

A bol to Ľudovít Štúr, čo sa zdanlivo nenápadne pozastavil nad nemeckým názvom tohto zariadenia - „Schwarzer Adler“. Nemusel veľmi argumentovať. Veď tu, v tomto meste, sa práve dohodli na spisovnom, literárnom tvare slovenčiny, no hneď za rohom, oproti do histórie práve vstupujúcej budovy evanjelickej fary, je reštaurácia s nemeckým názvom.

Zmena Schwarzer Adlera na Čierneho orla nenastala hneď, no vytrvalo sa usadila v hlavách slovensky cítiacich občanov mesta. A po národnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 12. februára 1849, na ktorom „v palotách stoličných“ vystúpil Jozef Miloslav Hurban, už to bol väčšinou Čierny orol a po stavebnej úprave v roku 1880 mu zostal už len ten slovenský.

Dnes je (po úpravách) v bývalých spoločenských miestnostiach Čierneho orla poľovnícke múzeum, ktoré je organizačnou súčasťou Liptovského múzea v Ružomberku. V časti  expozície však sprístupňuje aj históriu budovy a jej miesto v centre horného Liptova. A tak aj tu sa môžeme dozvedieť, že spolok Tatrín - tak ako to navrhol Ľudovít Štúr, pri jazykovednej normotvorbe sa bude zásadne držať strednej slovenčiny, čiže tak, ako sa rozpráva v Liptove, „lebo je táto gramatikálne za najodchodnejšiu, najčistejšiu a najráznejšiu slovenčinu uznaná.“