Bratislava 12. februára (TASR) – Známa česká speváčka Ilona Csáková (*1.10.1970, Cheb) túžila odmala po speváckej dráhe. Začínala v detskom speváckom zbore, hrala v školskom orchestri. Svoju spevácku dráhu začala v roku 1985, keď vyhrala v Litvínove súťaž Mladá pieseň. So spolužiačkami vytvorili formáciu Alotrio a v roku 1987 s Mirkou Zajíčkovou nastúpili do skupiny Laura a její tygři.

V roku 1992 sa rozhodla pre sólovú dráhu, už rok nato vydala prvý sólový album Kosmopolis. V roku 1996 robila predskokanku na koncerte Tiny Turner v Prahe. Ešte v roku 1996 debutovala v českej verzii muzikálu Hair a v ankete Zlatý slávik získala druhé miesto za Luciou Bílou. Záver 90. rokov mala veľmi úspešný, za roky 1997 a 1998 bola v ankete Český slávik druhá, za rok 1999 tretia. Účinkovala v siedmich muzikáloch, tým najnovším je Sibyla, kráľovná zo Sáby, ktorý mal premiéru 17. marca 2016 v pražskom divadle Hybernia.

Na svojom konte má desať vydaných albumov a kompilácií, zatiaľ posledným je výberovka Noc kouzelná/Best Of z roku 2013. Tohto roku pribudne ďalší, ktorý práve nahráva.

Pár tvorí s manželom Radkom Vonešom, majú dvoch synov. Svoj čas delí Ilona medzi profesiu a rodinu.

Pri nedávnej návšteve Bratislavy si našla čas aj na rozhovor, ktorý prináša TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Vitajte v Bratislave, dlhší čas ste tu neboli. Ak dovolíte, začneme aktuálne. V pražskom divadle Hybernia mal 17. marca minulého roku premiéru muzikál Sibyla, kráľovná zo Sáby. Po necelom roku, 15. februára sa s ním predstavíte v bratislavskej Incheba aréne. V muzikáli účinkujete v postave Latify. Ako ste reagovali na ponuku účinkovať v tomto novom muzikáli?-


O mne sa vie, že som pred rokmi mala intenzívnu záľubu v ezoterike. To znamená, že do istej miery verím vo veci medzi nebom a zemou. Samozrejme sa táto téma tohto muzikálu veľmi dotýka, Sibyla, kráľovná zo Sáby, oplývala týmito vizionárskymi schopnosťami. Keď som bola oslovená producentom a autorom muzikálu Miroslavom Procházkom, táto téma ma veľmi zaujala. Vypočula som si hudbu, prečítala libreto a texty, zoznámila som sa s mojou postavou a usúdila som, prečo by som si po dlhej dobe nezahrala v muzikáli. Nie som muzikálovou divou, takže si muzikály vyberám. Samozrejme, ak ma niekto osloví pre nejakú úlohu. Po hudobnej stránke ma veľmi zaujali piesne, a hlavne moja pieseň Latify. Hrám pestúnku, pravú ruku aj mentálnu oporu, vlastne druhú matku Sibyly.


-Aké sú ohlasy na muzikál? V Bratislave bol 30. novembra minulého roku Daniel Hůlka, ktorý hrá kráľa Šalamúna. A Daniel ho veľmi chválil.-


Na to, že je to Procházkova prvotina v muzikálovej brandži, veľmi sa to podarilo. V Prahe je v ponuke pre divákov veľa muzikálov, hráme druhú sezónu a predstavenie je veľmi úspešné. Veľmi sa teším do Incheby. Pravdupovediac, so žiadnym muzikálom som mimo klasické divadlo zatiaľ neúčinkovala. Veľmi som zvedavá, ako bude to predstavenie uchopené v nedivadelnom priestore.


-Režisérom muzikálu je Radek Baleš. Aké bolo skúšobné obdobie?-


S režisérom Radkom Balešom bola veľmi dobrá spolupráca. My sme toho spolu veľmi veľa nenaskúšali. Už som povedala, že nie som muzikálovou divou a že si muzikály vyberám. S Radkom sa poznáme veľmi dlho, naša prvotina bol muzikál Hair, v ktorom som účinkovala. Bola to moja prvá muzikálová postava. A druhýkrát sme sa stretli po rokoch až na muzikáli Sibyla. Takže trvalo skoro dvadsať rokov, než sme sa opäť stretli pri spoločnej práci. Je to veľmi príjemný režisér, ktorý nemá vypestované móresy afektovaného režiséra, nechrlí oheň. Má za sebou viacero muzikálov aj činoherných inscenácií, takže má veľkú škálu skúseností z divadla. Z mojej strany môžem o ňom hovoriť iba samé ódy a superlatívy.


-Čo by sme ešte k muzikálu Sibyla dodali?-


Je to výpravné dielo, však Miro Procházka podľa neho samého pracoval na ňom skoro desať rokov, výpravná scéna, svetlá, efekty, viac ako 400 kostýmov. Úspech Sibyly potvrdzuje aj to, že pomerne rýchlo, 25. októbra vyšlo CD s piesňami z muzikálu. Cédečko uviedla do života známa skupina No Name.



-Ktorý je váš obľúbený muzikál?-


Dlho som hrala v muzikáli Michala Davida kráľovnú Kleopatru. To bol muzikál, ktorý som hrala snáď najdlhšie vo svojej muzikálovej kariére. Bola to hlavná a veľmi náročná úloha. Dodnes, keď vystupujem, tak si publikum žiada na záver pesničku práve z tohto muzikálu Teď královnou jsem já.



-To boli aktuality, prejdime teraz k vám a vašej umeleckej dráhe. Vraj ste chceli od mala byť speváčkou. Je to pravda?-


Je to svätá pravda. Po prvé, keď si to tak spätne uvedomujem, tento detský sen som zaregistrovala a pamätám si naň. V prvej triede základky sme od učiteľky dostali úlohu, aby sme sa nakreslili, čím by sme v dospelosti chceli byť. A ja som sa nakreslila na pódiu s mikrofónom v ruke. Na výkrese bol pohľad z hľadiska na javisko. Nakreslila som niekoľko radov pestrofarebných hlavičiek, ako by som bola divákom a pozerala som sa na speváčku. To som mala sedem rokov. Je podivné, že už dieťa môže byť takým vizionárom.


-Takže to vyšlo?-


Vydržala som napriek tomu, že mi hádzali polená pod nohy, rôzne prekážky, nevôľa mojich profesorov na strednej škole a podobne. Dobre som urobila, pretože táto profesia je úžasná, až na drobné veci, ako je bulvár či negatívne uchopenie neprávd okolo vašej osoby.


-Učili ste sa hru na gitaru, v školskom orchestri ste si sadli dokonca za bicie.-


Mojím prvým strunovým nástrojom bol krájač na vajíčka (úsmev), k tomu varešky ako paličky a hrnce ako bubny. Som ale samouk. Som taký gitarista, ktorému hovoríme kotlíkový. Viem niekoľko akordov, nie som však žiadny virtuóz. Zahrám občas pre svoju potrebu, to je všetko. A bicie? Je to nafúknuté. Bola som členkou detského školského súboru, kde som búchala do tympanov. Keď bola voľná gitara, tak som brnkla na gitare. A keď som nehrala na ničom, tak som sa postavila a spievala som so zborom. Bola som multifunkčná, ale žiadne veľké hranie.


-Pamätáte si na prvú pusu?-


V škole ešte v prvej A, bol to môj spolužiak, volal sa Radek. A prvý oficiálny - neoficiálny bol u nás doma cez presklené dvere, takže hygienický (úsmev).


-Boli ste to milé dievčatko, ktoré spievalo návštevám a kamarátom?-


Keď som študovala Strednú pedagogickú školu v Moste, tak som napísala pár pesničiek, dali sme sa dohromady s mojimi spolužiačkami a založili sme Alotrio, krátko nato sme však už boli iba duo, hovorili sme si iba Mirka a Ilona. Vedenie školy nás posielalo na vystúpenia, hrali sme napríklad na schôdzi Spoločnosti priateľov žehu, odmenou bola sódovka a majonézový chlebíček. Alebo nás poslali vystúpiť pri príležitosti ukončenia diaľkového štúdia. Boli sme kultúrnou vložkou pri rozdávaní vysvedčení.


-Kto boli vaši prví diváci a poslucháči?-


Prvým divákom bola moja mama a otec. Potom sa to rozrástlo na väčšie publikum, a to boli dievčatá na internáte v Moste, kde som študovala strednú školu. Potom som začala obchádzať rôzne súťaže – Politická pieseň, Porta, Mladá pieseň, takže väčším publikom boli moje spolužiačky. Medzi nimi aj dievčatá, ktoré ma do tých súťaží prihlasovali. Veľmi som nechcela, pretože som bola trémistka, skoro vždy ma však presvedčili.

Foto: TASR/Daniel Veselský

-Prvým úspechom na speváckej dráhe bolo prvé miesto na okresnom kole Mladá píseň. Bolo to v roku 1985, to ste mali 15. Bol to ten správny impulz k speváckej dráhe?-


To bola jedna z prvých veľkých súťaží. Myslím, že aj na ňu ma prihlásili baby z internátu. V Litvínove som vyhrala a cenu mi odovzdávala Petra Černocká, ktorá bola predsedníčkou poroty. Cenou bol malý maľovaný obrázok, ale nepamätám, kto bol autorom. Keď som to po rokoch, už ako profesionálna speváčka, pani Černockej povedala, tak sa už nepamätala. Bolo to úsmevné, keď sme na to spomínali.


-V roku 1986 ste spolu s Mirkou Zajíčkovou prišli do skupiny Laura a její tygři. To bol parádny skok v kariére.-


To bol môj prvý katapult do sveta šoubiznisu. Začala som s nimi v roku 1986, v podstate tá spolupráca začala vďaka tomu, že som so spolužiačkou Mirkou vystúpila v jednom hudobnom klube v Moste. Vystupovali tam ešte aj iní umelci a hrala tam aj Laura a její tygři.

Zakladateľ a kapelník Karel Šůcha nás oslovil a my sme sa stali vokalistkami skupiny.


-U Laury ste pobudli do roku 1992, chceli ste robiť niečo iné ako táto kapela?-


Mala som už istú dobu pocit stagnácie, chcelo to už zmeniť vody a nabrať nový vietor do plachiet. V tej dobe sa mi aj naskytla príležitosť vstúpiť do projektu, ktorý, žiaľ, nemal dlhé trvanie. Bol to projekt Rituál, na ktorom som spolupracovala s Martinom Kučajom, starším synom pani Marie Rottrovej. Z tohto projektu vznikol singel, dve pesničky a dva klipy. Na tú dobu to boli najdrahšie videoklipy v histórii tvorby klipov českej popmusic. No jednako, to bol zaujímavý pokus o sólovú kariéru. Rok nato som už vydala debutový album Kosmopolis.


-Aký to bol pocit, vidieť vo výklade s hudobnými nosičmi svoju prvú platňu?-


Už si to veľmi nepamätám, ale musela som sa to naučiť, predtým som bola vždy súčasťou kapely, rozhovory dával kapelník. Naraz som sa musela k tomu postaviť individuálne, odprezentovať všetko svojimi slovami a rozhovormi. Všetko bolo iba na mne a to som sa musela rýchlo naučiť. Viem ale, že som mala veľkú radosť, keď mi túto debutovú platňu pochválili aj Michael Kocáb s Michalom Pavlíčkom, že mala veľmi dobrý zvuk, bola veľmi dobre nahraná a zmixovaná. Nahrávala som ju v Kolíne nad Rýnom, v profesionálnom Whitehouse Studios. Bolo to vtedy jedno z prvých digitálnych štúdií.


-Aká bola vaša reakcia, keď ste sa počuli z rádia, či videli na televíznej obrazovke?-


Bol to rozporuplný pocit a rozpoloženie. Asi som to brala skôr ako výučbu. Ale dodnes sa na seba nie veľmi rada pozerám, ani spätne. Ani keď sú to live vystúpenia či live rozhovory, pretože vždy ešte o svojom výkone chvíľu pochybujem. Vždy si totiž myslím, že to nie je stopercentné. Čo zaspievate a čo poviete, to je už nevratné. Hovorím si, že s tým už aj tak nič neurobím, som totiž sama sebe najväčším kritikom. Tridsať rokov je tridsať rokov, ale postupne som si zvykla.


-Ako jediná česká speváčka môžete povedať, že ste boli predskokankou slávnej Tiny Turner na jej pražskom koncerte. Môže byť ešte niečo viac ako takáto pocta?-


Bol to rok 1996 a spomínam si na to veľmi dobre, pretože to vo mne zanechalo veľmi silný emocionálny zážitok. Myslela som v tej chvíli, že nedôjdem na pódium, že to nerozdýcham. Samozrejme, bola to veľmi zodpovedná úloha, byť predskokankou Tiny Turner. Bola som veľmi vystresovaná a strémovaná, no napokon sme to s mojou kapelou Amsterdam ustáli, dostali sme aj potlesk (úsmev). Jediné, čo ma mrzí, že som sa s Tinou Turner nestretla osobne, mala akési poranenie. Stretol sa s ňou prezident Václav Havel a pre mňa bolo veľkým zadosťučinením, že som si po našom predskokanskom vystúpení mohla prisadnúť do lóže k Václavovi Havlovi.


-V roku 1996 sa začala aj vaša muzikálová dráha účinkovaním v Hair. Ale záver 90. rokov ste mali elegantný, trikrát na druhom mieste v ankete Zlatý slávik v rokoch 1996, 1997 a 1998, tretia za rok 1999.-


Krása. Na prvú priečku sa mi nikdy nepodarilo poskočiť, ale o viac miest dozadu sa mi to podarilo veľmi ľahko (smiech). Boli to roky 1996, 97, do roku 2000, doba mne zvlášť pozitívne naklonená, držať sa tak vysoko. Som rada, že ma pozývajú na rôzne koncerty, vystúpenia či firemné večierky s kapelou alebo aj na half-playback. To znamená, že si ma ešte stále cenia, poznajú môj repertoár, chcú ma vidieť, počuť.


-Môžem vás trocha vyskúšať z hudobnej výchovy? Čo majú spoločné pesničky Natalie, Zavři oči, když se červenám a Nepočítej?-


Už som sa bála, čo všetko sa budete pýtať (úsmev). Odpoveď je jednoduchá, som autorkou alebo spoluautorskou týchto pesničiek.



-Čo vám hovorí dátum 22. február 2002?-


Premiéra muzikálu Kleopatra. Producent Oldřich Lichtenberg ma oslovil, či by som sa zhostila tejto úlohy. Viem, že niekoľkokrát som povedala nie, prišlo mi to veľmi náročné. Spevácke party tohto muzikálu písal Michal David pre soprán, ja som skôr mezzosoprán a skôr inklinujem k altu, teda skôr do nižších ako vyšších polôh. Argumentovala som tým, že to nedám, druhým argumentom bola nie veľmi dobre ukončená spolupráca na mojom prvom muzikáli Hair. Tam sme sa po pol roku nezhodli názorovo a aj keď bola pravda jednoznačne na mojej strane, z toho projektu som odišla. Vtedy som si povedala, že už do muzikálu nepôjdem. Bola som tým veľmi zasiahnutá, nespravodlivosťou voči mne. Napriek tejto zlej skúsenosti ma nakoniec do Kleopatry zlomil.


-Sibyla je váš siedmy muzikál?-


Prvým bol Hair, po ňom Kleopatra, Golem, Traja mušketieri, Prízrak Londýna, Kat Mydlář a teraz Sibyla. Áno, siedmy.


-Na svojom konte máte desať vydaných albumov, zatiaľ posledným je kompilácia Noc kouzelná/Best Of z roku 2013, radový album Ilona Csáková je z roku 2008, pribudne v dohľadnej dobe ďalší?-


Pribudne. Nahrávam ho od minulého roku s Golden Big Band Prague, je to big bandový orchester. Keď sa mi to podarí zvládnuť, vydali by sme ho pred prázdninami, alebo potom v septembri.


-Na hudobnej scéne účinkujete skoro 30 rokov. Čo si prajete do ďalšej dekády?-


Vždy hovorím, že mám tridsatiny, pekne to znie. Dopriala som si darček, bude ním cédečko, ktoré vydáme toto roku. Je to vlastne prierez mojou kariérou, repertoárom, ktorý som spievala. Vybrala som známe aj menej známe piesne, medzi nimi Proč mě nikdo nemá rád či Když zbýva pár slov, dokonca aj jednu skladbu od kapely Laura a její tygři. Pripravila som aj jeden duet, pieseň Pláč s Karlom Gottom. Nahrala som ju s Golden Big Band Prague, aranžmány piesní sú viac-menej big bandové a swingové a pridala som aj dve úplne nové skladby, aby to nevyzeralo ako best-ofka. Veľmi sa teším, že stále je záujem o moje koncerty, o moje pesničky. Chcem spievať ďalej, pretože ma teší moja profesia, baví a naplňuje ma. A celkom dobre sa to skladá aj s mojím rodinným životom. Celý svoj čas dnes delím medzi rodinu a spevácku profesiu.


-V roku 2006 ste boli jedným z porotcov 3. série Česko hľadá Superstar. Aký máte názor na tieto súťaže, môžu vychovať nových spevákov?-


Áno, dokážu vyprodukovať talenty, ktoré sú ďalej životaschopné, ale nie je ich veľa. Skôr ich tento druh reality šou viac zadusí, než posunie dopredu.


-Ako delíte čas medzi umelecké aktivity a rodinu, máte doma troch chlapov v chalupe. Stíhate všetko?-


Musím to stíhať. Našťastie, mám veľkú oporu v rodine môjho manžela. Takže mi veľmi pomáha babička s dedkom, respektíve svokor a svokra. Aj manžel mi vychádza veľmi v ústrety. Nemáme žiadne óperky ani pestúnky. Niekedy je to na hrane, na úkor rodinného času. Aj teraz, keď beží plesová sezóna. Môj diár má víkendy obsadené a pracujem. Vždy, opakujem, vždy im to však vynahradím.


-A tí traja chlapi v chalupe?-


Nádhera. Nemohla som si nič viac priať, než dvojmetrového manžela a dvoch chlapcov, ktorí rastú. Už sa teším na to, že budú mať všetci dva metre. Budem sa pri nich cítiť ako v spoločnosti troch bodyguardov (úsmev).


-Ostane vám popri tom všetkom aj chvíľa voľného času pre seba?-


Ostane. Vždy sa nájde kúsok času venovať sa svojim záľubám. Už štyri roky chodím dvakrát v týždni pravidelne na pilates. Urobím si čas aj na relaxovanie. Keď nepracujem, venujem sa domácim prácam, obyčajným prácam v domácnosti, ako navariť, upratať, vyprať. A celkom ma to aj baví, aj pri tom totiž relaxujem. Mám aj čas, len tak v pohode sa natiahnuť na gauč, veľa nerozmýšľať ani neplánovať. Úplne vypnúť. Začalo ma aj baviť čítanie detských audiokníh. Oslovilo ma jedno nakladateľstvo, či by som nemala záujem načítať knihy. Mám už za sebou niekoľko načítaných kníh, teším sa, keď budú vydané. Sama som na to veľmi zvedavá. Aj toto je veľmi príjemné. Predtým, než idem do štúdia, tak knihu prečítam mojim chlapcom a strávime spolu príjemné chvíle.

Spievať však pri nich nemôžem. Vždy mi povedia - mami nespievaj. Môj spev totiž vnímajú tak, že odchádzam z domu. Paradoxne, keď cestujeme po vystúpeniach, tak si nepúšťam v aute muziku. V aute mám ticho. Keď už, tak potom púšťam to, čo sa musím naučiť.


-Čo pre vás znamená hudba?-


Celý môj život sa odvíja od hudby. Môj manžel ma stretol tak, že nás zoznámil jeho kamarát a muzikant Roman Horký zo skupiny Kamelot. Takže vďaka hudbe sa mojím osudovým mužom stal práve môj manžel. Hudba je pre mňa radosť aj smútok, výslnie aj prepad, v podstate žijem v jednej hudobnej vibrácii. Od toho sa odvíjajú rôzne moje životné peripetie, pracovné úspechy aj neúspechy.


-Ak by ste sa ešte raz mali rozhodovať o profesii, chceli by ste opäť byť speváčkou?-


Určite by som sa opäť rozhodla pre spievanie, pretože by som musela veľmi špekulovať, čo iné by som mohla robiť. Neviem si veľmi predstaviť, ako inak by som viedla svoj život než tak ako dnes. O to viac, že mám rodinu. To mi veľmi spestrilo profesijný život. Keď som sa venovala materským povinnostiam, bolo to celkom osviežujúce, že som na chvíľu z toho malého českého šoubiznisu vypadla. A keby som veľmi-veľmi a s nadsádzkou rozmýšľala, možno by som mohla byť šéfkuchárkou v nejakej nóbl reštaurácii.


-Máte po ruke príslovie, porekadlo či životnú múdrosť, ktorou sa riadite, alebo ktorá vám pomôže?-


Milujem príslovia a porekadlá, pretože to sú najstručnejšie pravdy, doložené vekom. Jedno z nich mám veľmi rada a používam ho. Vyznáva ho aj moja skvelá svokra Marta – Ži a nechaj žiť.