Bratislava 17. apríla (TASR) - Meno Dado Nagy je na Slovensku synonymom pre knihy a literatúru. Jej popularizácii sa venuje od začiatku 90. rokov. Na svojich prvých verejných literárnych stretnutiach dokázal dať dohromady autorov ako Vincent Šikula, Dušan Mitana, Rudo Sloboda. Ďalší jeho "pamätný" večer o knihách bol v bratislavskom Véčku s Michalom Vieweghom, Jáchymom Topolom, Petrom Pišťankom a Jožom Urbanom.

"Veľká väčšina slovenskej literatúry je sebastredná, autori píšu sami o sebe, alebo píšu o svete okolo seba, ale nemajú ambíciu vyjadriť sa k naozaj silnej téme," uviedol v rozhovore pre TASR moderátor a publicista, literárny znalec a vášnivý čitateľ Dado Nagy.


-Len málo ľudí má to šťastie, že ich povolanie je zároveň ich vášňou. Vám to vyšlo, ešte stále ste vo fáze milovníka kníh, alebo je to už manželstvo, v ktorom občas príde kríza?-
Čítanie je pre mňa stále tým najväčším pôžitkom, ale ak mám týždenne obsiahnuť aspoň päť kníh, dá to dosť zabrať a navyše okolo prezentovania kníh je veľa vybavovania, telefonovania a všelijakej administratívy.

-Ale popularizovanie literatúry vás stále baví, nemáte ku knihám jemnú averziu? Ešte nepadli slová - mám toho dosť?-
To určite nie. Len musím robiť množstvo vecí omnoho rýchlejšie, ako je môjmu vnútornému tempu prirodzené. A to ma dosť unavuje. A veľmi rád by som sa pustil aj do iných projektov. Chcel by som robiť sériu videoprezentácií venovaných osobných knižniciam.

-Inak vašu knižnicu by chcelo vidieť asi veľa knihomoľov. Určite s ňou aj nejakým spôsobom pracujete. Zvyknete knihy vyraďovať?-
Vždy som chcel mať veľa kníh, je v tom aj istá zberateľská vášeň. Zrazu sa mi však doma začalo hromadiť obrovské množstvo kníh a neprekážalo mi to, až do osudovej návštevy bytu Kornela Földváriho, kde som videl, že keď to prerastie istú mieru, knihy strácajú význam. Človek už nevie, čo kde má, len tuší, v ktorej hromade to asi je. To som nechcel, a tak som dva roky strávil precíznym triedením a katalogizovaním. Teraz to nevyzerá až tak romanticky ako predtým, ale mám prehľad, kde sa v mojej knižnici, ktorá kniha nachádza. Pravidelne ich triedim, niektorých sa aj zbavujem. Daniel Hevier má opačný modus, on nevyhodí nikdy nič. Prenajal si radšej sklad, kde si odkladá tie, ktoré aktívne nevyužíva. Knihy v jeho knižnici cirkulujú. Občas je niektorá odsunutá do zadnejších priestorov, potom sa zase vráti naspäť.

-Niektorí čitatelia to vyriešili tak, že nakupujú e-knihy...-
To si vôbec neviem predstaviť. Niežeby som to nevyužíval, je to praktické, dobre sa s tým pracuje, ale ak sa mi nejaká kniha páči, chcem ju mať v klasickej knižnej podobe.

-Aké knihy má rád Dado Nagy?-
Od knihy vždy čakám prekvapenie, že to bude niečo, čo ma vtiahne, pohltí... ako keď človek ide na lov. Musí v tom byť aj niečo, čo ma dráždi, provokuje... Najnovšie som napríklad čítal skvelú trilógiu Agoty Kristof. Jej Veľký zošit vyšiel už v 90. rokoch v českom preklade, Artforum teraz vydalo aj ďalšie dve pokračovania v jednom zväzku. Strhlo ma to rovnako ako pred rokmi a možno ešte viac. Takéto knihy mám rád, keď sa vďaka nim môžem úplne odstrihnúť od okolitého sveta.

-Sú aj knihy, ktoré ste nedočítali do úplného konca?-
Veľkú väčšinu sa mi, bohužiaľ, nepodarí dočítať do konca (smiech), častokrát aj dobré knihy, lebo pracovné tempo je, bohužiaľ, také. Ak do relácie vyberiem z knihy nejakú ukážku, už musím prejsť na ďalšiu, a tak to ide často dookola. Ale sú knihy, ktoré si čítam aj viackrát za sebou.

-Poslucháči vás môžu každú druhú sobotu počuť v Literárnej revue, ktorú uvádzate na Rádiu Slovensko. Okrem informácií o knihách, čítania známych hercov v nej vždy počuť veľmi zaujímavý hudobný obsah. Ste ten, kto hudbu do relácie vyberá?-
Vyberám si ju sám a som za túto možnosť veľmi vďačný. Mám tak možnosť ponúknuť poslucháčom to, čo mám sám rád, a to je veľmi príjemné. Niekedy sa na hudbu, ktorú zahrám, teším dokonca viac ako na ukážky. Na druhej strane som veľmi rád, keď mi nejakú dobrú hudbu niekto odporučí.

-Kedysi ste o knihách informovali aj z televíznych obrazoviek, dnes asi neexistuje televízny program venovaný literatúre, mýlim sa?-
Už je len súčasť relácie Umenie, aj to mám pocit, že to televízia robí len ako povinnosť. Nerozumiem, prečo televízna dramaturgia odmieta všetko, čo súvisí s knihami. Keď si chcem pozrieť niečo o nových knihách, zapnem si Českú televíziu, kde nie je týchto programov relatívne dosť a je sa na čo pozerať. Informujú dokonca o knižnom dianí na Slovensku. Alebo hľadám literárne relácie na internete.

-Ako vnímate audioknihy?-
Na vysokej škole nám naši anglickí lektori začali nosiť rôzne nahrávky v angličtine - cvičenia na intonáciu, fonetiku, ukážky z britských zábavných programov, až po rôzne načítané príbehy. Už vtedy ma to neuveriteľne fascinovalo. Autorské čítanie niektorých tvorcov, napríklad Garrisona Keillora - ma nadchlo natoľko, že som ho počúval stále dokola, ako sme kedysi počúvali Lasicu a Satinského. Dokonca som uvažoval o založení vydavateľstva, ktoré by sa venovalo špeciálne audioknihám. Bolo to začiatkom 90. rokov, začal som malým prieskumom a zistil som, že väčšina kníhkupcov netuší, o čo ide. A keď som im to vysvetlil, mali pocit, že je to niečo zlé, čo ľudí odháňa od čítania.

-Predstihli ste dobu. Ale nejaké audioknihy sa podarilo nahovoriť aj vám, ktoré to boli?-
Pred rokmi som vydal u Daniela Heviera audioknihu načítaných Čechovových poviedok. Vtedy ešte na kazete. A pred asi štyrmi rokmi mi môj priateľ, hudobný skladateľ Juraj Dobrakov navrhol, aby sme spolu začali nahrávať audioknihy, že na tom dobre zarobíme. Bolo mi jasné, že je to naivná predstava, lebo trh s audioknihami tvorí všade na svete iba 4 % z celkového obratu tlačenej knihy. Ten slovenský trh je maličký. Vydavateľ audioknihy na Slovensku môže byť šťastný, ak sa mu vrátia náklady. Ak na titule trocha zarobí, je to skôr veľká výnimka. Ľudia si tieto nahrávky sťahujú načierno z internetu a ak sa z audioknihy predá do tisíc kusov, je to veľký úspech, väčšinou to nie je ani toľko.

-Audioknižku s Jurajom Dobrakovom ste však úspešne zrealizovali...-
Vydali sme príbehy ruského spisovateľa Daniila Charmsa, ktoré mali na moje prekvapenie veľký úspech. No, veľký - tých tisíc kusov odišlo dosť rýchlo. A táto audiokniha mala aj dosť veľký ohlas. Potom sme vydali druhú audioknihu - Dve lásky od Ivana A. Bunina. Pracovali sme na nej hádam ešte viac ako na tej prvej a v tomto prípade to skončilo absolútnou komerčnou katastrofou. Mali sme ambíciu vydať ešte tretiu, moju obľúbenú detskú knižku od britského autora Andyho Stantona Ste zlý človek, pán Gum! Tá však zostala roznahrávaná.

-Už z toho nič nebude?-
Je to už niekoľko rokov, dosť pochybujem, že by sme sa k tomu ešte niekedy vrátili. Vtedy to bolo nádherné obdobie, mali sme na to kopu času a skoro žiadne povinnosti - ani jeden sme ešte nemali deti. Voľne som k Jurajovi mohol odísť domov na deň, dva, niečo sme urobili, o týždeň som sa vrátil, zavrel sa do jeho nahrávacej kúpeľne a pokračovali sme ďalej. Nebol to len "projekt", ale pekný koníček, niečo, čím sa napĺňalo naše vzájomné priateľstvo. Takéto veci mám asi najradšej - keď sa tá práca urobí akoby pomimo rôznych veľmi príjemných aktivít s ľuďmi, ktorých mám rád. Obálky robil náš ďalší kamarát... Dalo sa o tom donekonečna diskutovať, hádať...

-Vaše meno je na Slovensku synonymom pre knihy a vôbec literatúru. Spomeniete si ešte na svoje prvé verejné rozprávanie o knihách? Bolo to v čase rádia Twist?-
Áno, prvé verejné literárne stretnutie bolo v UNIC klube, mal som vtedy veľké oči a pozval som tam asi sedem autorov. Hrali Soňa Horňáková, Jaro Filip, prišlo veľa hostí. Bol to prvý program vo veľkom. Druhú takúto verejnú "čítačku" spojenú s besedou si cením asi najviac. Šlo o stretnutie s Vincentom Šikulom, Dušanom Mitanom a Rudom Slobodom. Tešil som sa, že môžem dať takúto trojicu dohromady. Bolo to v Stoke a hralo tam Jednofázové kvasenie. Tretie - najpamätnejšie stretnutie bolo vo Véčku a jeho hosťami boli Michal Viewegh, Jáchym Topol, Peter Pišťanek a Jožo Urban. Ako hudobník mal vystúpiť Robo Grigorov, s ktorým sme sa vtedy kamarátili. Ale na poslednú chvíľu mi oznámil, že nepríde, lebo som na plagát neuviedol jeho nové meno Shaba Robo Grigorov a ani som nespomenul jeho dve vokalistky, o ktorých sme tiež nehovorili. Mal som pocit, že sa mi to sníva. Ale prišla Lucia Piussi a začínajúce Živé kvety. A boli skvelí.

-Je škoda, že z takého výnimočného večera neexistuje televízny záznam?-
Spoločnosť Monarch, ktorá to spolu s Twistom čiastočne sponzorsky vykrývala, od toho tiež odskočila na poslednú chvíľu. Povedali, že si to nemôžu prísť natočiť, lebo nemajú voľnú ani jednu kameru. Inak vo Véčku v tom čase bola aj výstava grafík, počas predstavenia sa uvoľnil jeden sklenený panel a spadol medzi divákov. Po skončení akcie som sa cítil strašne. Potom som si v organizovaní podobných akcií dal dlhú prestávku.

-Stretli ste obrovské množstvo spisovateľov, básnikov, autorov, na koho sa nedá zabudnúť?-
Teraz mi napadol Erik Jakub Groch, ktorého som síce už dlho nevidel, ale mám ho veľmi rád. Rudo Sloboda, Vincent Šikula... to boli úžasní ľudia. A zabudnúť sa nedá ani na stretnutie s básnikom Jánom Ondrušom. Bolo toho viac.

-Na dnešnej knižnej prezentácii ste tiež rozprávali o zvláštnom osobnom zoznámení sa s fotografom Martinom Martinčekom, s ktorým ste sa stretli pri príležitosti nahrávania písomne vopred dohodnutého rozhovoru u neho doma v Liptovskom Mikuláši...-
Musel som mu napísať list. Odpísal mi, že by bol rád, keby som mu poslal otázky korešpondenčne, aby sa na ne pripravil. Potom sme si telefonovali, kedy prídem. Stanovil mi presný harmonogram návštevy - prvý deň si pozriem v Mikuláši galérie, múzeum, až potom sa privítame a na druhý deň urobíme rozhovor. Do Mikuláša som išiel aj s kamarátom Petrom Krištúfkom vlakom, ktorý mal asi hodinové meškanie. Neprišli sme preto v dohodnutom čase a pán Martinček bol dosť nevrlý. Vravel, že mu v noci bolo veľmi zle. Odpovede na moje otázky si pripravil písomne, a že mi ich prečíta. Mal som pocit, že sa až trošku vyžíva v tom, keď vidí moje zúfalstvo. Bolo asi sedem hodín večer, začalo strašne pršať, keď povedal, že oni už idú s Ester (manželka M. Martinčeka - pozn. TASR) spať. Vystrčil nás na ulicu a dal nám pršiplášť a dáždnik.

-Na druhý deň ráno ste sa však vrátili...-
To už bol krásny slnečný deň. Pán Martinček nás uvítal vymódený so širokým úsmevom s tým, že urobíme celý rozhovor, lebo musí povedať takým amatérom, ako som ja, "ako sa správne fotografuje". A bol výborný, veľmi vtipný, zaujímavý, aj veľmi osobný. Asi o dva dni mi prišiel od neho list. Navrhovali sme mu, či by sme o ňom mohli nakrútiť televízny dokument. Odmietol s tým, že jeho fotografie, vtedy to bol cyklus Chvála slnka, nie sú vhodné do televízie, stručne povedané.

Foto: TASR – Štefan Puškáš

-Stalo sa aj také, že ste sa veľmi tešili na niektorého spisovateľa a stretnutie sa zrazu pokazilo?-
Na rozhovory s tými autormi, ktorých si veľmi vážim, sa ani neteším, skôr sa ich strašne bojím. Čím viac mám niekoho rád, tým mám potom väčšiu trému. Pamätám si, že keď som v Prahe narazil na svojho obľúbeného básnika Karla Šiktanca a bol som spočiatku úplne odrovnaný, nevedel som ani otvoriť ústa. Alebo keď bol v Prahe môj obľúbený spisovateľ Paul Auster. Mal som dohodnutý rozhovor, už zostávalo len urobiť pár krokov, stál som pri stene a mal som taký strašný strach, aký nemám hádam ani keď idem k zubárovi. Musel som sa prekonávať, nadával som si do zbabelcov! Dohodnutý rozhovor bol aj s Lawrencom Ferlinghettim. Nejakí pražskí známi mi dali vedieť, že k nim príde domov. Mali sme hodinu na rozhovor. Ferlinghetti sa ošíval, že dnes sa mu veľmi nechce, či si radšej nedáme kávu. Súhlasil som s tým, že rozhovor môžeme urobiť aj neskôr. Na druhý deň sa to zopakovalo, a takto som s ním chodil tri dni po Prahe, po všetkých jeho "štáciách" aj s jeho známymi. Až prišiel čas, keď som musel odcestovať a z rozhovoru nič nebolo. Nie som veľmi akčný typ.

-Mysleli ste niekedy na to, že by to mohlo byť aj opačne, že by nejaký spisovateľ mohol spovedať vás? Koho by ste si vybrali v prípade obráteného garde?-
Neviem, či by to niekoho zaujímalo. Ale Paul Auster by bol super.

-Odpustili by ste mu aj klišé otázky?-
On by sa určite nepýtal na hlúposti (úsmev). Ak by sa vôbec niečo pýtal... Nedávno som zaregistroval, že vydali knihu vzájomných listov Austera s Johnom Maxwellom Coetzeem, nositeľom Nobelovej ceny. Myslím, že napísal Austerovi prvý, že ho číta a má ho rád. Tie ich listy sú v podstate prosté, rozprávajú sa o veľmi zaujímavých všedných veciach.

-Pôsobíte veľmi pokojným, pohodovým dojmom. Už sa vám stalo, že ste museli zvládnuť aj "arogantného" autora? Sú vôbec takí?-
Neviem, je to skôr výnimka. Jevgenij Jevtušenko bol zaujímavý (úsmev). Veľká väčšina spisovateľov má veľké egá. Pán Milan Lasica mi spomínal, že Jevtušenko má prísť do Trenčianskych Teplíc, bude v porote Artfilmu a keby som chcel, môžeme s ním urobiť program. Dal mi jeho e-mail, napísal som mu. Jevtušenko odpísal, že súhlasí, ale musí byť jasné, že to nie je môj, ale jeho program. Hneď si chcel vyjasniť, že on je hlavná hviezda. Bol prekvapený, že akcia bude v kníhkupectve a nie v divadle. Do Trenčianskych Teplíc si vzal aj svojho osobného tajomníka, ktorý zaznamenával každé jeho slovo. Pridelili mu aj auto a asistentku, ktorá zariadila všetko, čo potreboval. Naše stretnutie, kde sme sa mali dohodnúť o priebehu bratislavskej akcie, trvalo asi päť hodín a bolo by trvalo aj dlhšie, ale bolo už po polnoci a šofér ma musel odviezť domov. Na úvod rozprával o rusko-slovenských vzťahoch, o svojich knihách, z ktorých som musel čítať nahlas preklady jeho diel, a do ktorých mi potom osobne vpisoval verše, ktoré z nich kvôli cenzúre vypadli. Keď sa okolo mihla pekná žena, okamžite nasledovala polhodinová digresia o ženách. A jeho záverečnou požiadavkou bola operná speváčka, s ktorou si chce zaspievať áriu Lary z Doktora Živaga.

-Mali ste výhodu, že ste študovali ruštinu. Väčšinou však mali študenti pred rokom 1989 averziu k ruskému jazyku. U vás to bolo ako?-
Ja som miloval ruštinu, mal som skvelých učiteľov. Už na základnej škole sme chodili na výmenné pobyty do Kyjeva a Moskvy. Keď som počul Okudžavu alebo Vysockého, úplne ma to podmanilo. Bol som recitátor, aj som vyhrával Puškinove pamätníky. Ruský jazyk sa mi veľmi páčil, neskôr aj literatúra - Čechov, Turgenev, Dostojevskij... Čiže štúdium ruštiny bola jasná voľba. Na strednej k ruštine pribudla angličtina, do ktorej som sa tiež zamiloval.

-Moderujete nielen knižné podujatia, nedávno ste sprevádzali hostí večerom Ligy za duševné zdravie. Je veľa akcií, ktoré odmietate?-
(Smiech) Tých ponúk mimo literatúry tak veľa nedostávam. Odmietnutia by som mohol spočítať na prstoch jednej ruky. Sú to väčšinou veci, ktoré sa týkajú politiky, alebo súvisia s voľbami.

-Vašu podobizeň som videla na výstave Petra Procházku Literárny život na Slovensku. Aj na bulletine k výstave je fotka, ktorú autor nazval Traja svalnáči. Ste na nej vy, Ľubo Dobrovoda a Ľuboš Dojčan. Štylizovaný záber z roku 2003 zachytáva "začínajúcich autorov". Ako je to s vašou literárnou tvorbou?-
Je dosť marginálna a vždy vznikne skôr náhodne. Raz som dostal od vydavateľstva Sofa ponuku, či by som nechcel načítať poviedky z knihy Slepačie polievky pre dušu. Keďže sa mi nepáčili, povedal som nie, ale zo znechutenia z tých optimisticky ladených blábolov som napísal paródie na kuchárske recepty. Súčasne je to paródia na ten šťastne americko-dojímavý, emotívny, gýčovitý prístup. Neviem, či sa brožúrka Slepačie polievky pre otrlých vôbec dá považovať za knihu. Potom sme si roky s Petrom Krištúfkom písali dialógy do predstavenia, ktoré sme robili v divadle. To obdobie sme uzavreli knižkou Rota pomalého nasadenia. Je to záznam vystrihnutých scén zo siedmich filmov, ktoré sme spolu akože nakrútili. Bol tam aj predslov Martina Ciela, ktorý zhodnotil náš prínos do svetovej filmografie. Najmä filmov, ktoré uvádzali iba v Spojených štátoch a jeden získal dokonca aj Oscara.

-Až mi je ľúto, že som to nečítala...-
To zasa nemusíte až tak ľutovať. Je to dosť veľká "blbosť" (smiech). Ale mám ju veľmi rád a považujem to za jednu z najkrajších vecí, akým som sa kedy venoval. Opäť to bolo najmä o príjemnej spolupráci a priateľstve.

-Za rozprávaním o knihách cestujete po celom Slovensku, máte aktivity v Nitrianskej galérii, v Trnave, boli ste na Žilinskom literárnom festivale, v Prešove. Aj sa vám stane, že vás na cestách ľudia oslovujú s tým, aby ste poradili, čo si majú prečítať?-
Stáva sa mi to celkom pravidelne, ale rovnako sa aj ja pýtam iných, čo si mám prečítať.

-Čitatelia slovenskej literatúry a jej autori by nám asi neodpustili, keby sme sa nepristavili aj pri téme slovenská literatúra a jej vývoj, ak teda nejaký vývoj zaznamenáva. V akej je podľa vás kondícii?-
Osobne som z toho vývoja trochu rozpačitý. Rozvíjajú sa rôzne žánre, ktoré tu predtým fungovali iba minimálne - historické romány, fantasy, detektívky, romance..., ale že by sa v rámci slovenskej umeleckej prózy v poslednom čase objavilo niečo, čo by mnou veľmi silne otriaslo... To ani nie. V minulom ročníku finalistov súťaže Anasoft litera sa mi asi ako jediná páčila knižka Vtedy v Lošonci od veľmi talentovaného autora Petra Balka. Mám pocit, že veľká väčšina slovenskej literatúry je dosť sebastredná a introspektívna, autori píšu sami o sebe, ale nemajú ambíciu vyjadriť sa k naozaj silnej téme, ktorá by čitateľa strhla. Výnimkou bola napríklad kniha Ireny Brežnej - Nevďačná cudzinka. Ale nemusia to byť utečenci, nebodaj politika... Nespomínam si, kedy ma z našej prózy zaujalo niečo naozaj pálčivé, mrazivé. Nevďačná cudzinka Ireny Brežnej je kniha so silnou témou, len asi nie je pre široké publikum.

-Prezradíte, ktorí zahraniční autori sa chystajú na Slovensko?-
Posledný aprílový týždeň príde Michal Viewegh, od jeho zdravotných problémov sme sa nevideli. A v máji má prísť aj ruský autor Dmitry Glukhovsky, autor postapokalyptickej série Metro.

-Ktorého spisovateľa by ste si najradšej pozvali vy?-
Mojím top snom bol Umberto Eco. Stretnúť sa s ním, a som spokojný! Bolo mi veľmi ľúto, keď som sa nedávno dozvedel, že sa to už nepodarí. Ale Silvester Lavrík pred niekoľkými rokmi za Ecom bol a nahral s ním hodinový rozhovor, z ktorého použil asi päť minút na Rádiu Devín. A poslal mi ho. Práve ho prekladám a teším sa, že ho budem môcť zaradiť do Literárnej revue.

-Na záver vás poprosím o aktuálne knižné tipy, o ktorých by ľudia mali vedieť, v prípade voľného času by mohli po nich aj siahnuť.-
Spomínal som už Agotu Kristof, tá mi urobila vyslovene radosť. David Duchovny - Krava nebeská je vtipná knižka, ktorá sa aj veľmi dobre číta. Zaujal ma aj titul Keď Hitler bral kokaín..., obidve knihy Harper Lee sú celkom fajn. Čítal som práve Marishu Pessl - Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm, ale aby som to dokázal dočítať dokonca, musel by som asi na dlhšie niekam odcestovať (úsmev).