Bratislava 7. februára (Teraz.sk) - Veľká radosť zavládla v Štefánikovie rodine v Košariskách, keď sa Milan Rastislav vrátil zo Sarvaša domov na prázdniny. Zmaturoval s vyznamenaním a v mešci si priniesol sedemdesiat zlatiek, čo bola jednorazová záverečná prémia z fondu grófky Tekeliovej, udeľovaná za vynikajúci prospech počas celého štúdia. Radosť mala aj „babenka“, čiže stará mama z maminej strany Zuzana Jurenková, a o tento radostný pocit sa veľmi rýchlo podelila s blízkymi i vzdialenejšími susedmi, takže Milanovi prišiel zablahoželať aj jeho prvý učiteľ Martin Kostelný, staručká babka Kubovíčka, čo sa oň starala, keď bol ešte batoľa, ba aj sváko Papánek, oddaný celoživotný povozník pána farára Štefánika a jeho rodiny.

Na jednej strane radosť, na druhej starosť. Pravdaže, starosť príjemná. Otázka znela – čo ďalej? Ani otec, ani syn nemuseli dlho premýšľať. Premyslené to mali už dávnejšie: ak Milan úspešne zmaturuje, pôjde do Prahy. Ale na akú fakultu sa prihlási? Otec Štefánik, ako to bývalo u neho zvykom, aj tu rozhodol nekompromisne. Milan pôjde študovať na stavebnú fakultu Cisársko-kráľovskej českej vysokej školy technickej, čo je dnes České vysoké učení technické. Priznajme, že Milana to už vtedy ťahalo troška inam, ale podvolil sa. Siedmeho októbra 1898 ho na tejto škole zapísali do prvého ročníka.

Milan Rastislav Štefánik geneticky patril medzi takých ľudí, ktorí – ako vraví slovenské úslovie, „musia byť všade tam, kde sa varia tri hrachy“. Obyčajne z nich vyrastú mimoriadne osobnosti, alebo končia tragicky. Niekedy je to oboje. No a Milan Rastislav sa v duchu tejto múdrosti správal od samého začiatku aj v Prahe. Prakticky z týždňa na týždeň nadviazal kontakty so všetkými slovenskými študentmi, ktorí, podobne ako, on dali prednosť Prahe pred Budapešťou. Medzi prvými sa zoznámil s ružomberským rodákom, medikom Vavrom Šrobárom, ktorý bol vtedy predsedom slovenského študentského spolku Detvan a ktorý mal za sebou už osemročnú kultúrno-osvetovú činnosť v prospech šírenia dobrého mena slovenského národa a jeho kultúry. Na jeho pôde po prvý raz zatrepotali krídelkami aj viacerí budúci spisovatelia, a – prečo to nepovedať – publicisticky často zabŕdali aj do politiky.

Po prvom semestri, v marci 1899, Milan Rastislav sa stal tajomníkom tohto študentského spolku. Z pozície tejto funkcie umocnil aktivity spolku do takej miery, že sa stávali plnohodnotnou súčasťou vtedajšej kultúrnej a umeleckej Prahy. Keď bolo treba, neváhal sa obliecť aj do kroja a tak propagovať naše ľudové umenie. Prirodzene, súčasťou takýchto slovenských národných večerov bol aj spev. Tu si Milan Rastislav najviac rozumel s hudobným skladateľom Mikulášom Schneiderom -Trnavským. Zamiloval si najmä jeho pieseň „Keby som bol vtáčkom...“, ktorá viac-menej zľudovela, ale aj autor textu je známy – Ferko Urbánek. Jej obsah i melódiu si Milan potom niesol po celom svete. No a samotný hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský si neskôr na Štefánika spomínal takto: „Milan hral medzi nami vždy hlavnú rolu bez toho, žeby sa bol toho dožadoval. Bol pravý „arbiter elegantiarum“, vždy jemný, delikátny, zdvorilý a elegantný. Štefánik bol naším indirektným učiteľom. Vo všetkom sme vypočuli v prvom rade jeho mienku.“

Aby toho nebolo dosť, čoskoro vstúpil aj do spolku evanjelických akademikov Jeroným i do podporného spolku Radhošť. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že hlavne v spolku Jeroným hľadal pôdu pre svoje budúce politické ambície. Bolo tam mnoho budúcich kňazov, no a tí už z povahy svojho poslania môžu najviac vplývať na veriaci pospolitý ľud. Dôležité však je, aby tak robili v mene oslobodenia svojho národa. Zdá sa, že Milan Rastislav už v tomto čase rozmýšľal o budúcnosti českého a slovenského národa.

A aby toho bolo ešte viac, do života vysokoškolského študenta vstupujú ľúbostné vzplanutia v podobe celkom konkrétnych žien. Prvou vraj bola Mária Hronová, dcéra drobného pražského podnikateľa. Mala pekné slovenské meno – Hronová, čo Milana tiež dosť zaujalo, no mala iba pätnásť rokov. Vývrtky mladosti mala ešte pred sebou. Fyzicky bola vyspelá, no vo vnútri ešte dieťa, a tak nemohla pochopiť Milanovo vážne a filozofujúce vyznanie. Nepriamo mu dala košom. Neskôr to však oľutovala, o čom svedčí najmä to, že Milanov posledný list zachovala aj pre nás.

Druhou Milanovou pražskou láskou bola Eva Vrchlická, dcéra uznávaného básnika a dnes klasika českej lyriky Jaroslava Vrchlického, vlastným menom Emila Frídu. Vstúpila mu do mladého života v prelomovom roku 1900. Tým nemáme na mysli len prechod zo storočia do storočia, ale aj prelom v rokoch štúdií Milana Rastislava Štefánika. V duši sa mu ozvala zahriakovaná túžba po hviezdach, preto prestúpil zo stavebnej fakulty na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Tam sa totiž študovala matematika i hvezdárstvo. A tam sa dostáva do častejšieho kontaktu s básnikom Vrchlickým. A keďže je veľmi rozhľadený a šarmantný, podľa vtedajšieho bontónu ich kontakty majú pokračovanie aj v tom, že je pozývaný na nedeľné obedy do básnikovej rodiny. Keď sa to vezme prakticky, tri dcéry treba aj zabaviť a on to vie, no nakoniec, čo keby...? Ako sa čoskoro ukázalo – láska k básnikovej dcére je vec zložitá.

Milanov prestup zo stavebnej fakulty na filozofickú sa otcovi neveľmi páčil. Ešte keby tak išlo o budúce pedagogické pôsobenie, keď už nie kňazské, ale hvezdárstvo? To je taká individualistická profesia, že človeka priklincúva k jednému miestu, ohrozuje rodinný život a vôbec – má blízko aj k neviere. Lenže už sa nedalo nič robiť. Milan bol spokojný a otec sa musel s tým zmieriť.