Bratislava 6. apríla (TASR) - Živá debata, ktorá sa vedie okolo slovenských koreňov Franza Liszta, sa netýka iba tohto hudobného génia a Slovákov, ale predstavuje širšie dimenzie v úvahách, týkajúcich sa dejín a hudby 19. storočia. V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, to poznamenal muzikológ a historik Miroslav Demko. Prezradil tiež, prečo ho fenomén pôvodu Franza Liszta začal zaujímať počas jeho pôsobenia vo Švajčiarsku a aký veľký je pre neho rozdiel medzi "švajčiarskou" a "slovenskou" morálkou.



-Predstavujú vás ako muzikológa a historika. Ktorá z týchto oblastí je tou základnou?-



Asi by som mal povedať, že muzikológia, no nie je to také jednoduché. Muzikológia a história sú v mojom profesionálnom živote skutočne prepletené a to nielen hlavnou témou mojich prác, teda životom a pôvodom Franza Liszta. Je ale pravda, že doktorát mám z  muzikológie.





-Vy ste sa ale k štúdiu muzikológie dostávali dosť komplikovane...-



Môj otec bol kňaz, čo v období komunistického totalitného režimu znamenalo problém pre celú rodinu. Dotklo sa to aj mňa už počas detstva, keď som musel trikrát meniť základnú školu. Na strednej som sa chcel dostať na konzervatórium, keďže som bol, myslím si, celkom nádejný klavirista. Napokon som ho robil popri gymnáziu, kde som sa boril s matematikou. Som ale rád, že som vôbec túto školu mohol ukončiť. Po strednej som pokračoval na Pedagogickej fakulte v Bratislave a tiež na Janáčkovej akadémii v Brne. Napokon som získal doktorát z muzikológie na Univerzite Komenského v Bratislave.





-Tým sa však vaše štúdiá neskončili...-



Nie, ale k ďalším študentským rokom prišlo už vo Švajčiarsku, kam som v 70. rokoch emigroval. Najprv som pôsobil v Zürichu a potom som sa presídlil do Lausanne. A keďže som chcel učiť, musel som zvládnuť maturitu vo francúzštine. Tú som si cibril počas štúdia na Teologickej fakulte v Lausanne. Po dvoch rokoch na tejto fakulte som prešiel na Lausannskú univerzitu, kde som získal diplomy, oprávňujúce vyučovať na stredných školách, štátnych i súkromných. Učil som dejiny náboženstva. Neskôr som začal prednášať aj na vysokých školách v Ženeve a vo francúzskom Aix en Provence, kde som sa zameriaval na kresťanské dejiny strednej Európy.





-Švajčiarsko je váš druhý domov. Zrejme je teda oprávnené hovoriť o vás ako o švajčiarskom Slovákovi...-



Nemám s tým problém. Prežil som tam takmer 30 rokov. A aj v súčasnosti žijem striedavo tu v Bratislave a v Lausanne. Mám slovenský i švajčiarsky pas.





-Prečo ste sa chceli vrátiť na Slovensko?-



Domov som sa vrátil preto, lebo som sa jednak chcel zoznámiť s tunajšími archívmi a knižnicami, ktoré som počas vedeckej práce potreboval, a chcel som tiež na Slovensku predstaviť problematiku Liszta. Táto téma bola najprv prijatá s pozitívnym prekvapením, postupne však nastali bariéry a prekážky a téma sa stala akýmsi tabu. To bolo pre mňa veľmi nepríjemné prekvapenie. S muzikológmi na Slovensku som sa o tejto téme doteraz nemohol porozprávať v skutočnom dialógu.





-Kým sa dotkneme vašich názorov na Liszta, povedzte...Je Švajčiarsko naozaj zasnúbenou krajinou, ako sa o nej hovorí? Je pravda, že Švajčiari sú ľudia, ktorí cez deň pracujú a večer počítajú, koľko peňazí zarobili?-



Musím povedať, že naozaj výraznou črtou Švajčiarov je vzťah k precíznosti a práci. Vplyvom prílevu imigrantov v posledných desaťročiach to možno už nie vždy a nie všade platí na 100 percent, ale táto charakteristika je stále pravdivá. Nemám rád reči o tom, že Švajčiari nemajú problém, lebo majú peniaze. Treba veci vidieť aj obrátene a vnímať to, že kultúra tohto národa je v tom, že si peniaze vedia nielen zarobiť, ale vedia si ich aj vážiť a vedia s nimi narábať. Aj v tomto sa prejavuje ich systematickosť a úcta k nadobudnutým hodnotám. Tak ako sa to napokon prejavuje pri úcte a rešpekte k životnému prostrediu, čím sú tiež známi.





-Nebol pre vás ten opätovný prechod na Slovensko šokom? Kultúrnym, spoločenským i osobným?-



Áno, takýto šok som naozaj zažil. Bol som síce pripravený na to, že na Slovensku je to iné ako vo Švajčiarsku... Ale som očakával, že aj tu sa ten vývoj posunul dopredu. Bol som ale príliš veľký optimista.





-Ak človek zažije takýto "šok", nezníži následne nároky aj voči osobnej a spoločenskej slušnosti? Nezačne napríklad ten odhodený ohorok na ulici brať ako to, čo jednoducho existovalo a existuje?-



Nie, môžem povedať, že aspoň v mojom prípade sa tak nestalo. Málo čo ma vie tak pobúriť ako práve takáto zdanlivá maličkosť. Na tomto detaile je totiž vidno vzťah k tejto krajine. A veľmi tým trpím, že je to tak. Pýtam sa, kde sa v nás stratila etika a morálka. Vo Švajčiarsku sa to jednoducho nestáva. Možno jedine v prípade, že to urobí prisťahovalec alebo cudzinec.





-Vedia vo Švajčiarsku, kde je Slovensko a že je rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom?-



Veľmi dobre to vedia. To len u nás si niekto myslí, že to nevedia. Švajčiari sú dobre informovaní prostredníctvom médií o slovanskom svete a o krajinách východnej Európy, teda aj o Slovensku.





-Hoci ste pôvodne nemčinár, napokon ste sa vo Švajčiarsku usadili vo frankofónnej oblasti. Bol to osud?-



Myslím, že áno. Je to určite spojené aj s Lisztom a s inými kultúrnymi dimenziami, ktoré ponúka francúzska a frankofónna civilizácia a kultúra. Znalosť francúzštiny je v tomto prípade bytostne dôležitá, keďže sám Liszt písal svoju korešpondenciu a knihy vo francúzštine. Je potrebné si tiež uvedomiť, že francúzsky jazyk je podmienkou pri porozumení nielen Liszta, ale aj romantizmu a literatúry 19. storočia. Myslím si, že francúzština je tiež mimoriadne dôležitá aj pre nás Slovákov. Je prostriedkom spoznania frankofónneho sveta, ktorého história a tradície majú spojitosť s našimi dejinami. Toto spoznanie umožňuje pochopiť kulturologické pozadie, dejiny a tradície Slovenska v celej šírke.





-Sám hovoríte, že bez Švajčiarska by ste sa ani nedostali k literatúre o Lisztovi. Ako ste sa dostali vlastne k tejto téme?-



Stalo sa to prostredníctvom môjho osobného štúdia a výskumu najstarších európskych piesní a tancov, kde sa prepojil etnologický a muzikologický pohľad k tejto téme. A keďže som sa zoznamoval s naozaj veľkým množstvom literatúry, narazil som aj na niekoľko prekvapení, ktoré sa týkali Liszta. Dostal som sa napríklad ku knihe korešpondencie medzi Lisztom a jeho prvou dlhoročnou družkou Marie d'Agoultovou. Tam Liszt prezentoval svoj vzťah k  Bratislave. Postupne som zistil, že jeho vzťah k Uhorsku je veľmi závažnou témou. A keď som prišiel na to, že Liszt nevedel po maďarsky, rozhodol som sa, že sa fenoménu Liszta začnem venovať.





-Tvrdíte, že Liszt bol slovenský skladateľ. Vo svojich názoroch uvádzate, že jeho rodičia boli pôvodom Slováci. A že jeho materčinou bola slovenčina. Samozrejme, muzikológovia s vami nesúhlasia. Váš výklad považujú za scestný, dokonca "cimmermanovský"...-



Tieto tvrdenia oficiálnej muzikologickej vedy na Slovensku sú len únikom z debaty, bez toho, aby boli dodané jasné argumenty, ktoré by moje názory vyvrátili. Som presvedčený, že oficiálna slovenská muzikológia iba prebrala maďarský princíp pohľadu na Liszta.





-Zrejme sa ten oficiálny názor odvíja od listu, ktorý mal Liszt v roku 1873 napísať barónovi Antalovi Auguszovi. V ňom sa mal priznať, že síce neovláda poriadne maďarský jazyk, ale mal sa vyznať k svojmu vzťahu k maďarskému národu. Liszt mal uviesť "je suis hongrois". Vo francúzskom jazyku by toto spojenie malo jednoznačne znamenať "Som Maďar". Nemyslíte?-



V súčasnom francúzskom jazyku to je tak. Ale Liszt vyslovil tieto slová v 19. storočí. Vtedy pojem "hongrois" označoval obyvateľa Uhorska. A v Uhorsku žili viaceré národy. Navyše, francúzština pozná okrem slova "hongrois" aj slovo "magyar" a Liszt tieto slová používal. Dôkazy prinášajú Lisztove literárne práce.





-Vy ale tvrdíte, že Liszt bol Slovák. No uhorský tiež nie je synonymom slova "slovenský"...-



Ja upozorňujem na rozdiel medzi slovami "hongrois" a "magyar", ktoré Liszt odlišoval a neprekladal. Práve kvôli týmto názorom mal Liszt veľké problémy. Táto otázka si vyžaduje kompletnejší výklad. Už som viackrát podčiarkol, že nemôžeme z Lisztových dokumentov svojvoľne vynechávať veci, ktoré niekomu snáď prekážajú. Príkladom môže byť napríklad moja kniha o cyrilo-metodských oslavách v Ríme v roku 1863, na ktorých sa zúčastnil Franz Liszt. Dodnes sú fakty v tejto knihe ignorované.





-Povedzte ale, nie je tento spor zbytočný? V súčasnosti, keď sa Európa snaží, aby národy hľadali to, čo ich spája, a nie to, čo ich rozdeľuje? Nebolo by lepšie, keby sa prijal názor, ktorý tiež exituje..., že Liszt bol internacionálny autor?-



Áno, tento názor existuje. Ale rovnako sa živo vedie diskusia o názoroch, ktoré tvrdia, že Liszt bol Nemec, alebo že mal rómsky pôvod. Pre mňa je zaujímavé, že takáto rôznorodosť názorov nikomu neprekáža, tvrdošijne sa ale odmieta názor, že Liszt bol Slovák. Bohužiaľ, o tom sa nevedie žiadny dialóg. A ja nevidím dôvod, prečo by takýto dialóg nemal mať priestor.





-Téma Liszt určite bude zrejme témou ďalších kníh...-



Áno, ale budem sa snažiť venovať aj obdobiu 18. storočia. Predsavzal som si, že sa začnem venovať aj osobnosti Johanna Nepomuka Hummela. Podľa môjho názoru Hummel patrí s Lisztom k najväčším hudobným géniom a velikánom klavírneho umenia, ktorí sú navyše spojení s históriou Bratislavy.


Rozhovor s Miroslavom Demkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.