Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prečítajte si druhú časť zo série M. R. Štefánik.
Autor TASR
Skúsenejší a tvoriví ľudia vedia, že všetko si nesieme z detstva. Detstvo je naša východisková stanica so svojimi zastávkami prvých vnemov a zážitkov, slov i viet, prvých krokov i prvých odretých kolien. Najmä umelecky nadaní ľudia by o tom mohli hovoriť... Preto aj my ešte chvíľu zostaneme v krajine detstva Milana Rastislava Štefánika, kde je prvý, ešte len podvedomý uzlík na jeho túžbe prebiť sa.
Jeho rodina to nemala ustlané na vôni jarných snežienok. Sociálna situácia vtedajšej doby nevynechávala ani vzdelancov. Rovnako ju pociťovali aj kazatelia božieho slova alebo učitelia ako šíritelia prvej vzdelanosti. Okrem biedneho platu si museli prilepšovať aj ako roľníci. Dopestovať úrodu, pozbierať ju a časť z nej prípadne aj speňažiť. Milanova mama Albertína Štefániková, už ako vdova, nám o takejto situácii zanechala toto svedectvo:
„Bolo to vtedy, keď sme mali pred prvým septembrom vypraviť chlapcov do školy. Môj muž chodil smutný, zamyslený. Ma to bolelo a spytovala som sa ho, čo ho trápi. Nechcel sprvu povedať, ale potom hovoril, že chlapci majú ísť do školy a on že nemá peňazí a nemôže si ich ani vypožičať, kým sa niečo z úrody nepredá. Chcela som mu v starostiach pomôcť, ale ako? Sama som peňazí nemala. Vyšla som smutná k cintorínu a pristaví ma jedna naša dobrá duša a spýta sa ma, že čo sa mi stalo. Nerada som sa jej žalovala, ale na jej úprimnú otázku som odpovedala, že chlapcov treba poslať do školy a nieto groša. A tu žena vytiahla bez váhania v šatôčke zaviazané peniaze a tisla mi ich do ruky so slovami: ´Nech sa netrápia nič, pani matka naša drahá. Tu mám práve peniaze. Chcela som ich niekde dobre uložiť. Viem, že sú u nich v spoľahlivých rukách. Nech prijmú vďačne, kým budú môcť vrátiť´.“
Neuveriteľný príbeh! Ako z rozprávky o zázračnej víle. Nájdeme ho zaznamenaný v knihe Ludvíka Kűhna Buditelia v župe bratislavskej z roku 1928 na strane 142.
Zdá sa, že náhodným svedkom tejto udalosti bol aj Milan Rastislav. A keby aj nie, celkom určite sa to dozvedel z počutia v rodičovskom dome. A to znamená, že už v detstve, v rokoch povinnej školskej dochádzky, bol svedkom nielen sociálneho rozmeru spoločnosti, ale spoznal a uvedomil si aj silu spoločenskej solidarity.
Na duchovný a poznávací rozmer žiaka Milana Rastislava mali veľký vplyv aj dosť pravidelné návštevy Jozefa Miloslava Hurbana, všeobecne váženého národovca a v mladosti hlavného ideového, ale často i vojenského vodcu Slovenského povstania 1848-1849. Medzi Slovákmi bol všeobecne považovaný za hrdinu. Štefánikovcov často navštevoval aj s manželkou, ale niekedy aj sám, keď sa vracal do Hlbokého z nejakej cesty a išiel cez Košariská. Po otcovi Štefánikovi, ktorý bol jeho krstňaťom, bol vari prvý, čo postrehol Milanov nevšedný záujem o nočnú oblohu a jeho včasnú schopnosť abstrakcie. No hviezdy na oblohe možno pozorovať len večer alebo hlboko v noci, a tak sa občas stávalo, že Milan sa vrátil domov z Bradla až za tmy, čo sa, pravdaže, nepáčilo rodičom, najmä otcovi. Jednu takúto situáciu opísal spisovateľ Jaroslav Rezník v poviedkovej knihe Oči plné oblohy:
„Mama Štefániková už bola pri Milanovi a nežne ho objímajúc okolo útlych pliecok, zaviedla ho k prestretému stolu: - Navečeraj sa, ty tulák! – Naliala mu čaju do šálky a podstrčila fľašku s medom. Baťko Hurban sa medzitým zdvihol z kresla, vystrel si boľavé kríže a opatrne sa posadil na stoličku vedľa Milana. – A čo si tam robil? – spýtal sa ho. – Ale pravdu! Ako sa na chlapov patrí.- Milan sa s plnými ústami tvarohového koláča vďačne pozrel na baťka Hurbana a keď sa napil čaju, povedal: - Pozoroval som hviezdy. Z Bradla je k nim bližšie. – Baťko Hurban sa s veľavravným pohľadom obzrel na ešte stále namosúreného otca Štefánika a až potom sa obrátil na Milana. – A čo si zistil? – Milan už celkom zabudol na vážnosť predchádzajúcej situácie a stále prekvapenejšiemu Hurbanovi povedal: - Keď pospájame najjasnejšie hviezdy, vzniknú rôzne obrázky. – A čo to podľa teba znamená? – zdvihol obočie baťko Hurban. Milanovi radostne zažiarili oči. Konečne sa o to zaujíma aj niekto dospelý. – To znamená, že hviezdy na nebi sú pekne poukladané, a nie len tak rozhádzané...!“
A taký je aj názov celej poviedky z uvedenej knihy: Hviezdy na nebi sú pekne poukladané. Tento malý príbeh svedčí o tom, že Milan Rastislav Štefánik už v detstve prejavil záujem o astronómiu, ktorá sa v dospelosti stala predmetom jeho celoživotného vedeckého záujmu.
S nadpriemerným poznaním a s nevšednou genetickou výbavou zatiaľ skrytého talentu sa vybral do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky. Bez osvojenia si maďarčiny ďalšie štúdium v celom Uhorsku nebolo možné. Taká bola vtedy doba. Našťastie, nebolo to až tak ďaleko od domova, o Bratislave ani nehovoriac. V Šamoríne strávil školský rok 1889-1890.
Jeho rodina to nemala ustlané na vôni jarných snežienok. Sociálna situácia vtedajšej doby nevynechávala ani vzdelancov. Rovnako ju pociťovali aj kazatelia božieho slova alebo učitelia ako šíritelia prvej vzdelanosti. Okrem biedneho platu si museli prilepšovať aj ako roľníci. Dopestovať úrodu, pozbierať ju a časť z nej prípadne aj speňažiť. Milanova mama Albertína Štefániková, už ako vdova, nám o takejto situácii zanechala toto svedectvo:
„Bolo to vtedy, keď sme mali pred prvým septembrom vypraviť chlapcov do školy. Môj muž chodil smutný, zamyslený. Ma to bolelo a spytovala som sa ho, čo ho trápi. Nechcel sprvu povedať, ale potom hovoril, že chlapci majú ísť do školy a on že nemá peňazí a nemôže si ich ani vypožičať, kým sa niečo z úrody nepredá. Chcela som mu v starostiach pomôcť, ale ako? Sama som peňazí nemala. Vyšla som smutná k cintorínu a pristaví ma jedna naša dobrá duša a spýta sa ma, že čo sa mi stalo. Nerada som sa jej žalovala, ale na jej úprimnú otázku som odpovedala, že chlapcov treba poslať do školy a nieto groša. A tu žena vytiahla bez váhania v šatôčke zaviazané peniaze a tisla mi ich do ruky so slovami: ´Nech sa netrápia nič, pani matka naša drahá. Tu mám práve peniaze. Chcela som ich niekde dobre uložiť. Viem, že sú u nich v spoľahlivých rukách. Nech prijmú vďačne, kým budú môcť vrátiť´.“
Neuveriteľný príbeh! Ako z rozprávky o zázračnej víle. Nájdeme ho zaznamenaný v knihe Ludvíka Kűhna Buditelia v župe bratislavskej z roku 1928 na strane 142.
Zdá sa, že náhodným svedkom tejto udalosti bol aj Milan Rastislav. A keby aj nie, celkom určite sa to dozvedel z počutia v rodičovskom dome. A to znamená, že už v detstve, v rokoch povinnej školskej dochádzky, bol svedkom nielen sociálneho rozmeru spoločnosti, ale spoznal a uvedomil si aj silu spoločenskej solidarity.
Na duchovný a poznávací rozmer žiaka Milana Rastislava mali veľký vplyv aj dosť pravidelné návštevy Jozefa Miloslava Hurbana, všeobecne váženého národovca a v mladosti hlavného ideového, ale často i vojenského vodcu Slovenského povstania 1848-1849. Medzi Slovákmi bol všeobecne považovaný za hrdinu. Štefánikovcov často navštevoval aj s manželkou, ale niekedy aj sám, keď sa vracal do Hlbokého z nejakej cesty a išiel cez Košariská. Po otcovi Štefánikovi, ktorý bol jeho krstňaťom, bol vari prvý, čo postrehol Milanov nevšedný záujem o nočnú oblohu a jeho včasnú schopnosť abstrakcie. No hviezdy na oblohe možno pozorovať len večer alebo hlboko v noci, a tak sa občas stávalo, že Milan sa vrátil domov z Bradla až za tmy, čo sa, pravdaže, nepáčilo rodičom, najmä otcovi. Jednu takúto situáciu opísal spisovateľ Jaroslav Rezník v poviedkovej knihe Oči plné oblohy:
„Mama Štefániková už bola pri Milanovi a nežne ho objímajúc okolo útlych pliecok, zaviedla ho k prestretému stolu: - Navečeraj sa, ty tulák! – Naliala mu čaju do šálky a podstrčila fľašku s medom. Baťko Hurban sa medzitým zdvihol z kresla, vystrel si boľavé kríže a opatrne sa posadil na stoličku vedľa Milana. – A čo si tam robil? – spýtal sa ho. – Ale pravdu! Ako sa na chlapov patrí.- Milan sa s plnými ústami tvarohového koláča vďačne pozrel na baťka Hurbana a keď sa napil čaju, povedal: - Pozoroval som hviezdy. Z Bradla je k nim bližšie. – Baťko Hurban sa s veľavravným pohľadom obzrel na ešte stále namosúreného otca Štefánika a až potom sa obrátil na Milana. – A čo si zistil? – Milan už celkom zabudol na vážnosť predchádzajúcej situácie a stále prekvapenejšiemu Hurbanovi povedal: - Keď pospájame najjasnejšie hviezdy, vzniknú rôzne obrázky. – A čo to podľa teba znamená? – zdvihol obočie baťko Hurban. Milanovi radostne zažiarili oči. Konečne sa o to zaujíma aj niekto dospelý. – To znamená, že hviezdy na nebi sú pekne poukladané, a nie len tak rozhádzané...!“
A taký je aj názov celej poviedky z uvedenej knihy: Hviezdy na nebi sú pekne poukladané. Tento malý príbeh svedčí o tom, že Milan Rastislav Štefánik už v detstve prejavil záujem o astronómiu, ktorá sa v dospelosti stala predmetom jeho celoživotného vedeckého záujmu.
S nadpriemerným poznaním a s nevšednou genetickou výbavou zatiaľ skrytého talentu sa vybral do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky. Bez osvojenia si maďarčiny ďalšie štúdium v celom Uhorsku nebolo možné. Taká bola vtedy doba. Našťastie, nebolo to až tak ďaleko od domova, o Bratislave ani nehovoriac. V Šamoríne strávil školský rok 1889-1890.
