Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Bola manželkou jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla Jána Borodáča.
Autor TASR
Martin/Bratislava 16. decembra (TASR) – Oľga Borodáčová-Országhová bola prvou slovenskou profesionálnou herečkou. Väčšinu svojej kariéry prežila na doskách Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Patrila aj medzi prvé slovenské rozhlasové herečky. Jej monológ Salome z Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias stojí na počiatku dejín umeleckého vysielania slovenského rozhlasu v roku 1926. V utorok si pripomíname 115. výročie jej narodenia.
Bola manželkou jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla Jána Borodáča (1892-1964, herec, divadelný režisér, dramaturg, dramatik, riaditeľ Východoslovenského národného divadla, spisovateľ, pedagóg, prekladateľ, organizátor ochotníckeho divadelníctva). Režisér a pedagóg Juraj Svoboda o nej hovoril, že nebola každodenným zjavom. "Vstúpila Ona, sťa kráľovná Tamar! Vzpriamená a hrdá, v jednoduchom elegantnom kostýme s belostnou blúzkou... Kráľovnou bola v divadle". Keďže spolu s Borodáčom nemali deti, sústredila sa na svojho manžela, ktorého hýčkala a obskakovala.
Oľga Borodáčová, rodená Országhová sa narodila 16. decembra 1899 v Záturčí pri Martine. Bola členkou ochotníckeho divadelného súboru vo Vrútkach. V rokoch 1920-1921 vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v českej Prahe. Tu sa zoznámila aj so svojim budúcim manželom Jánom Borodáčom, ktorý bol prvým Slovákom študujúcim herectvo v Prahe. Spolu prijali angažmán v Propagačnom súbore SND, tzv. Marška (1921-1922, bol to zájazdový súbor, ktorý propagoval vznik slovenského profesionálneho divadla, po prvej sezóne sa rozpadol).
Po zániku Maršky sa obaja vrátili do Bratislavy, ale SND nemalo peniaze na platy hercov. Mladá Országhová sa teda vrátila domov do Záturčia a Borodáč sa načas vrátil k povolaniu učiteľa v Sabinove. Boli však do seba zaľúbení, a tak sa ešte v roku 1922 zosobášili vo Vrútkach. Spolu odišli do Sabinova, kde založili Dramatický krúžok J. Palárika (za dva roky naštudoval sedemnásť hier). V roku 1924 zavolal riaditeľ SND Oskar Nedbal Borodáčovcov naspäť do Bratislavy. V rokoch 1928-1942 vyučovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Jej manžel sa stal dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry SND (1929).
Postupne sa Oľga Borodáčová-Országhová vypracovala na výraznú hereckú osobnosť 30. a 40. rokov 20. storočia. V tomto období dosiahla najhodnotnejšie tvorivé výsledky. Jej Miluša v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (1933) vzbudila veľkú pozornosť pražskej divadelnej kritiky, ktorá oceňovala herečkinu harmóniu vizuálnej pôsobivosti a vynikajúci hlasový prejav. Hlavné úlohy sa obsadzovali u nich doma a ona si vyberala... Najväčšou konkurentkou bola pre ňu Hana Meličková.
S menom Borodáčovej-Országhovej sa spája úctyhodná séria postáv slovenskej klasickej drámy, napríklad: Madlena v Chalupkovom Kocúrkove (1925), Slivková v Stodolovom Čaji u pána senátora (1929), Málika v Stodolovej Márii Havranovej (1941, 1945), Matka v Barč-Ivanovej Matke (1944) a mnoho iných. Jej legendárnou postavou bola Mara v Tajovského Ženskom zákone, ktorú vo viacerých inscenáciách hrávala tri desaťročia. V postave Alžbety v dráme Alžbeta Anglická hosťovala v roku 1932 v pražskom Národnom divadle a úspešne priviedla na slovenské javisko celý rad veľkých ženských postáv svetovej drámy: bola Lady Macduffovou v Shakespearovom Macbethovi (1933), Violou vo Večeri trojkráľovom (1928, 1936), Nasťou v Gorkého hre Na dne (1932), Varjou v Čechovovom Višňovom sade (1934), Sofoklovou Antigonou (1940) aj Iokastou (1941).
V roku 1945 zbavil nový intendant a riaditeľ SND Andrej Bagar Borodáča funkcie v divadle a poslal ho do Košíc budovať Východoslovenské národné divadlo. Oľga Borodáčová-Országhová odišla s ním. V Košiciach pôsobila spolu s manželom osem rokov (1945-1953). Po návrate do SND v Bratislave dostala viacero príležitostí. Z milovníčok a hrdinských úloh sa postupne prehrala k postavám matiek a starien, hrala napríklad Perošku v Králikovej Svätej Barbore (1953), Matku v Stodolovej Bačovej žene (1963), Sáru Goodovú v Millerových Salemských bosorkách (1966), Eugéniu v Mrožkovom Tangu (1967), Fioklušu v Ostrovského Búrke (1972). Jej herecká biografia zahŕňa asi 320 postáv v divadelných inscenáciách. Do dôchodku odišla v roku 1978.
Borodáčová-Országhová hrala aj vo filme. Debutovala v roku 1935 zásluhou českých režisérov v snímke Milan Rastislav Štefánik. V roku 1938 ju opäť oslovili českí filmári a obsadili ju do filmu Neporažená armáda. Do slovenskej kinematografie vstúpila filmom v réžii J. Kadnára Katka (1949). Hrala vo filme Paľa Bielika Priehrada (1950), Kozie mlieko (1950), Nástup (1952), Rohy (1955), Rok na dedine (1967). Objavila sa v televíznom filme Bačova žena (1972) a naposledy sa na filmovom plátne objavila vo vojnovej dráme Život na úteku (1975).
V roku 1955 získala Oľga Borodáčová-Országhová titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1961 titul Národná umelkyňa. Dvakrát získala Štátnu cenu (1942, 1950) a v roku 1953 Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V roku 1957 vyšla o nej a jej manželovi monografia. Zomrela 13. septembra 1986 v Bratislave.
Bola manželkou jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla Jána Borodáča (1892-1964, herec, divadelný režisér, dramaturg, dramatik, riaditeľ Východoslovenského národného divadla, spisovateľ, pedagóg, prekladateľ, organizátor ochotníckeho divadelníctva). Režisér a pedagóg Juraj Svoboda o nej hovoril, že nebola každodenným zjavom. "Vstúpila Ona, sťa kráľovná Tamar! Vzpriamená a hrdá, v jednoduchom elegantnom kostýme s belostnou blúzkou... Kráľovnou bola v divadle". Keďže spolu s Borodáčom nemali deti, sústredila sa na svojho manžela, ktorého hýčkala a obskakovala.
Oľga Borodáčová, rodená Országhová sa narodila 16. decembra 1899 v Záturčí pri Martine. Bola členkou ochotníckeho divadelného súboru vo Vrútkach. V rokoch 1920-1921 vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v českej Prahe. Tu sa zoznámila aj so svojim budúcim manželom Jánom Borodáčom, ktorý bol prvým Slovákom študujúcim herectvo v Prahe. Spolu prijali angažmán v Propagačnom súbore SND, tzv. Marška (1921-1922, bol to zájazdový súbor, ktorý propagoval vznik slovenského profesionálneho divadla, po prvej sezóne sa rozpadol).
Po zániku Maršky sa obaja vrátili do Bratislavy, ale SND nemalo peniaze na platy hercov. Mladá Országhová sa teda vrátila domov do Záturčia a Borodáč sa načas vrátil k povolaniu učiteľa v Sabinove. Boli však do seba zaľúbení, a tak sa ešte v roku 1922 zosobášili vo Vrútkach. Spolu odišli do Sabinova, kde založili Dramatický krúžok J. Palárika (za dva roky naštudoval sedemnásť hier). V roku 1924 zavolal riaditeľ SND Oskar Nedbal Borodáčovcov naspäť do Bratislavy. V rokoch 1928-1942 vyučovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Jej manžel sa stal dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry SND (1929).
Postupne sa Oľga Borodáčová-Országhová vypracovala na výraznú hereckú osobnosť 30. a 40. rokov 20. storočia. V tomto období dosiahla najhodnotnejšie tvorivé výsledky. Jej Miluša v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (1933) vzbudila veľkú pozornosť pražskej divadelnej kritiky, ktorá oceňovala herečkinu harmóniu vizuálnej pôsobivosti a vynikajúci hlasový prejav. Hlavné úlohy sa obsadzovali u nich doma a ona si vyberala... Najväčšou konkurentkou bola pre ňu Hana Meličková.
S menom Borodáčovej-Országhovej sa spája úctyhodná séria postáv slovenskej klasickej drámy, napríklad: Madlena v Chalupkovom Kocúrkove (1925), Slivková v Stodolovom Čaji u pána senátora (1929), Málika v Stodolovej Márii Havranovej (1941, 1945), Matka v Barč-Ivanovej Matke (1944) a mnoho iných. Jej legendárnou postavou bola Mara v Tajovského Ženskom zákone, ktorú vo viacerých inscenáciách hrávala tri desaťročia. V postave Alžbety v dráme Alžbeta Anglická hosťovala v roku 1932 v pražskom Národnom divadle a úspešne priviedla na slovenské javisko celý rad veľkých ženských postáv svetovej drámy: bola Lady Macduffovou v Shakespearovom Macbethovi (1933), Violou vo Večeri trojkráľovom (1928, 1936), Nasťou v Gorkého hre Na dne (1932), Varjou v Čechovovom Višňovom sade (1934), Sofoklovou Antigonou (1940) aj Iokastou (1941).
V roku 1945 zbavil nový intendant a riaditeľ SND Andrej Bagar Borodáča funkcie v divadle a poslal ho do Košíc budovať Východoslovenské národné divadlo. Oľga Borodáčová-Országhová odišla s ním. V Košiciach pôsobila spolu s manželom osem rokov (1945-1953). Po návrate do SND v Bratislave dostala viacero príležitostí. Z milovníčok a hrdinských úloh sa postupne prehrala k postavám matiek a starien, hrala napríklad Perošku v Králikovej Svätej Barbore (1953), Matku v Stodolovej Bačovej žene (1963), Sáru Goodovú v Millerových Salemských bosorkách (1966), Eugéniu v Mrožkovom Tangu (1967), Fioklušu v Ostrovského Búrke (1972). Jej herecká biografia zahŕňa asi 320 postáv v divadelných inscenáciách. Do dôchodku odišla v roku 1978.
Borodáčová-Országhová hrala aj vo filme. Debutovala v roku 1935 zásluhou českých režisérov v snímke Milan Rastislav Štefánik. V roku 1938 ju opäť oslovili českí filmári a obsadili ju do filmu Neporažená armáda. Do slovenskej kinematografie vstúpila filmom v réžii J. Kadnára Katka (1949). Hrala vo filme Paľa Bielika Priehrada (1950), Kozie mlieko (1950), Nástup (1952), Rohy (1955), Rok na dedine (1967). Objavila sa v televíznom filme Bačova žena (1972) a naposledy sa na filmovom plátne objavila vo vojnovej dráme Život na úteku (1975).
V roku 1955 získala Oľga Borodáčová-Országhová titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1961 titul Národná umelkyňa. Dvakrát získala Štátnu cenu (1942, 1950) a v roku 1953 Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V roku 1957 vyšla o nej a jej manželovi monografia. Zomrela 13. septembra 1986 v Bratislave.
