Rybany/Bratislava 25. novembra (TASR) – Herec Jozef Kramár bol dlhoročným členom hereckého súboru Slovenského komorného divadla (SKD) v Martine. Pôsobil v ňom od roku 1951 až do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Z rodiny Kramárovcov z Rybian však vzišlo niekoľko hercov: Alois Kramár (1916-1985) a Ján Kramár (1928, otec herca Maroša Kramára).

Jozef Kramár patril ku generácii hercov, pre ktorých bola dobrota, prajnosť, obetavosť, láskavosť a skromnosť základnou povahovou črtou. Kolegovia ho oslovovali iba Jožkom. Rodina zase apkom. Dnes uplynulo 85 rokov od narodenia herca Jozefa Kramára.

Hranie a včely

Okrem herectva Jozefovi Kramárovi učarovalo aj včelárstvo. Bývalí kolegovia naňho spomínajú ako na dvorného divadelného dodávateľa medu, "taký Pichanda z Tisícročnej včely". A zdobí ho ešte jeden prívlastok. Priatelia a známi hovoria, že má "pedagogické zásluhy u amatérov údenárov". Jozef Kramár bol vychýrený "klobáskár". Robiť a údiť klobásky učil aj súčasného martinského primátora Andreja Hrnčiara, ktorý kedysi pôsobil aj v martinskom divadle (1996-2003 člen súboru, 2003-2006 riaditeľ SKD). A klobásky od A. Hrnčiara sa dostávali aj na stôl popredných slovenských politikov. Napriek tomu, že Jozef Kramár nevaril, písal výborné recepty.

Ako dieťa bol u ochotníkov

Jozef Kramár sa narodil 25. novembra 1929 v Rybanoch, okres Topoľčany. Hrával v dedinskom ochotníckom krúžku, neskôr bol členom Dedinského divadla (1950-1951). Zaujal postavou Hrušku v hre Šarišské čudo (1951). V polovici štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia sa na Slovensku vytvárala profesionálna divadelná sieť. V novovzniknutých divadlách sa popri profesionálnych hercoch objavili aj členovia ochotníckych divadiel, ktorými boli súbory dopĺňané. K takýmto hercom patril aj Jozef Kramár.

Spolu s Jaroslavom Vrzalom a Ivanom Folkmanom narukoval ešte na vojnu do Trenčína. V lete 1951 však vtedajšie martinské Divadlo Slovenského národného povstania (dnes SKD) začlenili pod armádnu správu, premenovali na Armádne divadlo a hercov zo slovenských posádok prevelili do Martina. V martinskom divadle si odsluhovali povinnú základnú vojenskú službu napríklad aj Karol Machata, Štefan Kvietik, Ivan Letko, Vlado Müller a mnohí ďalší.

Celý život verný martinskému divadlu

Martinskému divadlu zostal Jozef Kramár verný celý život. Najsilnejšou stránkou jeho herectva boli postavy z ľudu, jednoduché, s jasnou životnou filozofiou, s ktorými sa dokázal priam stotožniť. K jeho najvýznamnejším postavám patrí Stašek v Surovom dreve (1954), Sedmík v Diablovej neveste (1954), Švanda v strakonickom gajdošovi (1958), Drotár v hre Drotár (1964), Peter v Husároch (1965), Janík v hre Všetko naopak (1966), či Bača v Krčme Pod Zeleným stromom (1977). V roku 1956 zahral v Optimistickej tragédii námorníka Vajnonena tak bravúrne, že si ho vyžiadali na hosťovačku do pražského Národného divadla, kde ju v tom čase takisto uvádzali. Za ďalší z jeho vrcholov hereckej tvorby je považovaný aj Martin v Ťapákovcoch (1975, réžia Ľ. Vajdička). Popri pár hlavných úlohách hrával prevažne tie menšie. Patril k poctivým robotníkom divadla, bez ktorých by to jednoducho nefungovalo. Sám seba nepovažoval za umelca, ale za remeselníka. Divadlu zostal verný aj po odchode do dôchodku. Aj vo vyššom veku ho SKD príležitostne obsadzovalo do nových inscenácií. Jeho výkon už však limitovala astma. Poslednou Kramárovou úlohou v martinskom divadle bola postava farára v hre Milan Hodža (Grandseňor v halene, 2005).

Šesť filmov

Jozef Kramár účinkoval aj v šiestich filmoch: Posledná bosorka (1956), Tam za lesom (1962), V stolnom meste Kyjeve (1972), Leť, ptáku, leť! (1978), Oco, mama a ja (tv seriál 1979) a Vzkriesenie (2001). Jeho "zastretý" hlas sa ozýval z dabingu a z rozhlasových hier. Za svoje herecké majstrovstvo získal v roku 2009 výročnú cenu Literárneho fondu.

Jozef Kramár zomrel 4. marca 2013 v Martine. Bol ženatý a mal dve dcéry.