Bratislava 4. septembra (TASR) - Herec František Dibarbora počas svojej kariéry stvárnil desiatky komických, tragikomických i dramatických postáv, ktoré majstrovsky charakterovo dotváral. V pondelok 4. septembra uplynie 30 rokov od jeho úmrtia.

Rodák z Bratislavy sa narodil 19. novembra 1916 ako najmladší z ôsmich detí. Dibarborovi predkovia boli praví Taliani z regiónu Benátsko. Okrem knižiek bola jeho veľkou láskou futbalová lopta, s ktorou to vďaka talentu dotiahol až do dorasteneckého tímu chýrneho Športového klubu Bratislava (dnes ŠK Slovan Bratislava). Pre kariéru herca sa rozhodol v roku 1934, keď ho prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu (dnes Konzervatórium) v Bratislave. Po jej ukončení v roku 1938 nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla (SND).

Na doskách SND vytvoril viac ako 200 rôznorodých hereckých kreácií. Zažiaril najmä v inscenáciách Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru a Kým kohút nezaspieva. Účinkoval aj v operetách od skladateľov Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka. Dibarbora v nich hrával a spieval s takými subretami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová. Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Nová scéna. Do SND opätovne vstúpil v roku 1951, keď sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch, Višňovom sade i Šašovskej komédii. K nezabudnuteľným javiskovým rolám Františka Dibarboru patrila napríklad aj postava Gejzu Galibu v Žobráckych dobrodružstvách, postava liftboja v Sóle pre bicie (hodiny) od Osvalda Zahradníka či kreácia v satirickej komédii bulharského dramatika Jordana Radičkova Pokus o lietanie.

Pred kamerou exceloval vo viacerých klenotoch slovenskej kinematografie vrátane filmov Varúj...! (1946), Vlčie diery (1948), Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Šťastie príde v nedeľu (1958), Skalní v ofsajde (1960), Jánošík I., II. (1962), Ivanov (1963), Majster kat (1966) alebo Smrť šitá na mieru (1979).

Televíznu filmografiu Františka Dibarboru dotvárajú známe snímky ako Sám vojak v poli (1964), Portrét Doriana Graya (1969), Bačova žena (1972), Louis Pasteur (1977), Zbojníci (1978), Chlap prezývaný Brumteles (1982) alebo Tá tajovská voda mútna (1987).

V rozhlase sa umelec stal známym a obľúbeným vďaka svojmu príjemnému charakteristickému hlasu a skvelému umeleckému prejavu.

Pôsobil tiež ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU).

Život Františka Dibarboru ukončila tragická autonehoda na novootvorenom Prístavnom moste, na následky ktorej zomrel 4. septembra 1987 v Bratislave vo veku 70 rokov.

Zaslúžilý umelec (1986) bol držiteľom Národnej filmovej ceny za herecký výkon vo filme Vlčie diery (1949). Pamiatka na vynikajúceho herca a komika sa nachádza aj v kremnickej Uličke slávnych nosov.

V roku 2002 vyšiel v edícii Veľké osobnosti slovenského divadla zborník venovaný tomuto hercovi noblesy, komédie i tragiky.

Pri príležitosti 100. výročia narodenia Františka Dibarboru, v novembri 2016, si ho naša prvá divadelná scéna s Divadelným ústavom uctili spomienkovou výstavou. Tá sa nachádzala v historickej budove Slovenského národného divadla (SND) pod názvom František Dibarbora - milovník múz.