Košice 3. októbra (TASR) – Ochotníci divadla v košickom Lorinčíku plánujú osláviť 75. výročie svojho založenia hrou Tri vrecia zemiakov od Jozefa Korbačku. S touto hrou aj začínali. Napriek tomu, že mali vyše 20-ročnú prestávku, ochotnícku činnosť v roku 1995 obnovil Rudolf Dučai, ktorý ho vedie dodnes. Za svojho režírovania sa stretol s odchodom hercov za prácou aj s ich nedostatkom. Doteraz toto divadlo považuje za rodinu generácií a teší sa, že sa do neho zapájajú aj mladí. Trápi ho však, že nemajú chološne.

Divadlo založil v roku 1945 vtedajší učiteľ Michal Macák. V čase normalizácie sa stiahol do úzadia, viedol ho do roku 1972. Za posledných 25 rokov predstavili ochotníci okolo 20 hier, medzi nimi napríklad aj Ženský zákon. Podľa Dučaia prišlo na vlaňajšiu premiéru do kultúrneho domu v Lorinčíku – niekdajšej samostatnej obce, ktorá je dnes mestskou časťou (MČ) Košíc, toľko ľudí, že sa nezmestili.

Podľa jeho slov pred každým predstavením panuje nervozita. „Keď prišiel deň premiéry, išli ako z partesu – žiadny zádrhel. Ten potlesk, čo si kolektív zaslúžil, to sa nedá zobrať, to treba zažiť,“ povedal. Premiéru Tri vrecia zemiakov by chceli uviesť na Silvestra a následne na budúcoročné fašiangy.

Súčasťou súboru je 60 ľudí, z toho je aktívna asi polovica. „Väčšinou sú to naši rodáci, ale boli roky, že som mal problém s preobsadením hlavných mužských postáv,“ povedal s tým, že súčasťou kolektívu sú dnes aj osem – či desaťroční chlapci a dievčatá. Ochotníčenie je podľa neho nádherná vec, ktorá sa však neubráni odchodom ľudí za rodinou, štúdiom či prácou.

„Našu činnosť by som prirovnal k rastu ovocného stromu – korene sú naši predchodcovia, pevný kmeň sme dali my a mladí sú nové vety prinášajúce ovocie v podobe hier, ktoré naštudujeme. Tí starší ochotníci sa vedia skĺbiť s mladšími a vytvárajú jeden krásny celok,“ uviedol Dučai.

Mária Samešová pôsobí v ochotníckom divadle v Lorinčíku od jeho obnovenia. Spolu s partiou sa k nemu pridala, keď mala 14 rokov.

„Keď som začínala, hrala som Aničky, Zuzky a Katky. Teraz už hrám Dory a Mary,“ povedala s tým, že stále je to jej záľubou aj psychohygienou po pracovnom týždni. Ochotníčeniu sa venovali aj jej rodičia. Zo štyroch súrodencov sa na javisku stretli traja.

„Teraz sú tu moji synovci, neter a dokonca aj moja 12-ročná dcéra. V poslednej hre sme si zahrali spolu,“ dodala. Skúsenosti z divadla využila aj počas maturitnej skúšky. „Vytiahla som si Statky – zmätky. Ešte som si aj odrecitovala svoju úlohu. Komisia na mňa pozerala, či som si to naozaj tak naštudovala. So spolužiakmi na to doteraz spomíname,“ povedala.

Ochotníčkou je už 25 rokov aj Marcela Mitrová, v divadle tiež pôsobili niektorí členovia jej rodiny. Ako pre TASR povedala, každé predstavenie je iné, aj keď hrajú rovnakú hru. „Každý pridá nejaký svoj text, nedá sa to len odverklikovať. Musíme reagovať na publikum a počúvať jeden druhého, bez toho to nejde,“ vysvetlila s tým, že v rámci komunity už aj pri bežnej komunikácii používajú niektoré výroky z jednotlivých hier.

S divadlom sú spojené rodiny nielen samotných hercov. V časoch, keď ho viedol Macák, sa o kulisy a scénu staral umelecký maliar Jozef Volner. Dnes ich zabezpečuje jeho syn Stanislav Volner. Kostymérkou je Dučaiova manželka Jolana.

„Podarilo sa nám vytvoriť skromný šatník, máme svoju krojovňu. Pozbierali sme staré veci a prerobili. Čo ma trápi je, že nemáme mužské chološne – biele nohavice, vpredu vyšívané. Keby sa toto podarilo doplniť do šatníka, bol by som nesmierne šťastný. Teraz to riešime tak, že chlapi si dajú staré čižmy a čierne nohavice,“ povedal Dučai.

Podľa starostu MČ Damiána Exnera je povinnosťou podporovať snaženie ochotníkov. „Trávia voľný čas v kolektíve a vytvárajú tak niečo, čo sa odovzdáva iným ľuďom – čo sa im páči a je po tom dopyt,“ uviedol.