Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V prvej polovici roka 1847 Miestodržiteľská rada zakázala tlačiť Slovenské pohľady. Na jeseň toho istého roku odcestoval do Viedne a vybavil povolenie na vydávanie časopisu.
Autor TASR
Bratislava 15. júna (TASR) - V roku 1847 to už začínalo vrieť v celej Európe. Sykot pary spod pokrievky revolučného hrnca bolo počuť aj v rakúsko-uhorskej monarchii. Národno-oslobodzovacie hnutie sa začalo aktivizovať, mocenské elity dostávali strach.
Nabudený bol aj Jozef Miloslav Hurban. Už vedel, že Ľudovít Štúr vstúpil naplno do politiky a ako poslanec uhorského snemu sa pripravuje na prvé vystúpenia. No a okrem toho - rediguje a vydáva Slovenské národné noviny. Jozef Miloslav a niektorí iní by obsah novín formulovali nástojčivejšie a energickejšie, no zdá sa, že Ľudovít Štúr ako prvý z nich pochopil slučky a uzlíky skutočnej politiky i nevyhnutnosť kompromisov. Úloha brániť z plných síl spisovnú slovenčinu, ktorá len pred necelými štyrmi rokmi vybehla len tak naľahko do slovenských chotárov, pripadla Hurbanovi. A on sa jej zhostil so cťou.
V recenzii Kollárovho nechutného spisu Hlasové o potřebě..., ktorá vyšla v samom 1. čísle 1. ročníka Slovenských pohľadov, napísal okrem iného aj toto: „...a verejne sa radilo a riadilo, karhalo a hundralo, požehnávalo a rozpaľovalo, až sme prišli na tento stupeň, na ktorom vieme preukázať už dosť hojných spisov a ešte viac praktických skutkov lásky, posvätenia a oddania sa národným lósom a osudom. A toto všetko rástlo a konalo sa
uprostred najväčších posmechov, hrozieb a prosieb, útokov a fanatického prenasledovania, a to tak zo strany cudzích, ako aj najviac zo strany našich vlastných. Tak bratov slovenských, ako aj najviac bratov českých.“ Zdá sa, že tento národný masochizmus má svoje výhonky aj dnes.
Ale v tom čase boli aj požehnané chvíle v Hurbanovej rodine. Uprostred treskúcich mrazov 16. januára 1847 sa Hurbanovcom narodilo prvé dieťa. Bol to syn Svetozár. Kto vtedy mohol tušiť, že to bude syn hoden mena svojho otca. Otca nesmierne pracovitého, neúnavného, zapáleného pre pozdvihnutie duchovného i hmotného blahobytu slovenského národa. Otcovstvo ho nepribrzdilo, skôr nadchlo a pobádalo k ďalším činom. Koncom augusta vychádza už 4. ročník Nitry. Hurban sa v almanachu autorsky prezentoval ako básnik i ako prozaik. Ako básnik uverejnil tu niekoľko lyrických spevov, no ako prozaik upozornil na seba publikovaním cyklu humoristicko-satirických poviedok
Korytnické poháriky i noveletkou Od Silvestra do troch kráľov. Obe prózy vysoko hodnotili prakticky všetky nasledujúce generácie literárnych kritikov a literárnych historikov. Stanislav Šmatlák ich charakterizoval takto: „Vonkajší rámec poskytol Hurbanovi jeho liečebný pobyt v korytnických kúpeľoch (1845), no vlastným obsahovým zámerom tu bolo kritické, polemické a ironické komentovanie rozličných aktuálnych otázok národného života. (...)"
Azda aby zvýšil ´literárnosť´ tohto svojho zámeru, pripája Hurban k poslednej prozaickej časti Korytnických pohárikov veršovanú dramatickú scénu, nazvanú Divadlo duchov nad Tatrami, v ktorej formou alegórie odsudzuje slabosť, lenivosť, bruchopasnícku prízemnosť ´starých duchov ´ a vyslovuje odhodlanie ´mladých duchov ´ Slovenska ´slúžiť len Tatrám´.“ No a o ´noveletke´ sa vyjadril takto: „Keby sme mali čo najstručnejšie charakterizovať význam tejto prózy, povedali by sme, že Hurban tu vytvoril vývinovo nový pendant ku kocúrkovskému útvaru chalupkovskému. (...) „Už toľko neútočí na smiešnosť feudálnych prežitkov v psychike malomeštiakov, ale skôr odhaľuje ľudskú anomalitu v ich premene na ´kapitalistov´, celkom zaslepených nízkym pudom zhŕňania a rozmnožovania nie majetku, ale - peňazí.“
Menej sa vie o tom, že ešte v prvej polovici roka 1847 Miestodržiteľská rada zakázala cenzurovať a tlačiť Slovenské pohľady. No Hurban sa nedal odradiť. Na jeseň toho istého roku odcestoval do Viedne a vybavil povolenie na vydávanie časopisu. O neuveriteľne širokom spektre Hurbanovej činnosti v tomto predrevolučnom roku svedčí aj skutočnosť, že spolu s katolíckym farárom Jozefom Karolom Viktorinom odchádza na niekoľkodňovú cestu na Moravu zisťovať, ako vnímajú slovenčinu moravskí vzdelanci.
S trochou zveličenia by sme mohli povedať, že išlo o prvú slovenskú výskumnú agentúru, ktorá však neskúmala preferencie politických strán, ale vec ďaleko významnejšiu. Dôležitá bola aj skutočnosť, že cestu absolvoval s rímskokatolíckym kazateľom zo Senice, čo svedčí o tom, že obe naše hlavné konfesie boli už vtedy uzrozumené o potrebe a obraze spisovnej slovenčiny.
Z tejto jednoty mal úprimnú radosť aj Ľudovít Štúr, ktorý sa v tom čase pripravoval na svoje poslanecké vystúpenia na uhorskom sneme. Snem sa začal 7. novembra a Štúra prišli do Bratislavy povzbudiť mnohí jeho žiaci, priatelia a spolubojovníci. Medzi nimi aj Jozef Miloslav Hurban.
Nabudený bol aj Jozef Miloslav Hurban. Už vedel, že Ľudovít Štúr vstúpil naplno do politiky a ako poslanec uhorského snemu sa pripravuje na prvé vystúpenia. No a okrem toho - rediguje a vydáva Slovenské národné noviny. Jozef Miloslav a niektorí iní by obsah novín formulovali nástojčivejšie a energickejšie, no zdá sa, že Ľudovít Štúr ako prvý z nich pochopil slučky a uzlíky skutočnej politiky i nevyhnutnosť kompromisov. Úloha brániť z plných síl spisovnú slovenčinu, ktorá len pred necelými štyrmi rokmi vybehla len tak naľahko do slovenských chotárov, pripadla Hurbanovi. A on sa jej zhostil so cťou.
V recenzii Kollárovho nechutného spisu Hlasové o potřebě..., ktorá vyšla v samom 1. čísle 1. ročníka Slovenských pohľadov, napísal okrem iného aj toto: „...a verejne sa radilo a riadilo, karhalo a hundralo, požehnávalo a rozpaľovalo, až sme prišli na tento stupeň, na ktorom vieme preukázať už dosť hojných spisov a ešte viac praktických skutkov lásky, posvätenia a oddania sa národným lósom a osudom. A toto všetko rástlo a konalo sa
uprostred najväčších posmechov, hrozieb a prosieb, útokov a fanatického prenasledovania, a to tak zo strany cudzích, ako aj najviac zo strany našich vlastných. Tak bratov slovenských, ako aj najviac bratov českých.“ Zdá sa, že tento národný masochizmus má svoje výhonky aj dnes.
Ale v tom čase boli aj požehnané chvíle v Hurbanovej rodine. Uprostred treskúcich mrazov 16. januára 1847 sa Hurbanovcom narodilo prvé dieťa. Bol to syn Svetozár. Kto vtedy mohol tušiť, že to bude syn hoden mena svojho otca. Otca nesmierne pracovitého, neúnavného, zapáleného pre pozdvihnutie duchovného i hmotného blahobytu slovenského národa. Otcovstvo ho nepribrzdilo, skôr nadchlo a pobádalo k ďalším činom. Koncom augusta vychádza už 4. ročník Nitry. Hurban sa v almanachu autorsky prezentoval ako básnik i ako prozaik. Ako básnik uverejnil tu niekoľko lyrických spevov, no ako prozaik upozornil na seba publikovaním cyklu humoristicko-satirických poviedok
Korytnické poháriky i noveletkou Od Silvestra do troch kráľov. Obe prózy vysoko hodnotili prakticky všetky nasledujúce generácie literárnych kritikov a literárnych historikov. Stanislav Šmatlák ich charakterizoval takto: „Vonkajší rámec poskytol Hurbanovi jeho liečebný pobyt v korytnických kúpeľoch (1845), no vlastným obsahovým zámerom tu bolo kritické, polemické a ironické komentovanie rozličných aktuálnych otázok národného života. (...)"
Azda aby zvýšil ´literárnosť´ tohto svojho zámeru, pripája Hurban k poslednej prozaickej časti Korytnických pohárikov veršovanú dramatickú scénu, nazvanú Divadlo duchov nad Tatrami, v ktorej formou alegórie odsudzuje slabosť, lenivosť, bruchopasnícku prízemnosť ´starých duchov ´ a vyslovuje odhodlanie ´mladých duchov ´ Slovenska ´slúžiť len Tatrám´.“ No a o ´noveletke´ sa vyjadril takto: „Keby sme mali čo najstručnejšie charakterizovať význam tejto prózy, povedali by sme, že Hurban tu vytvoril vývinovo nový pendant ku kocúrkovskému útvaru chalupkovskému. (...) „Už toľko neútočí na smiešnosť feudálnych prežitkov v psychike malomeštiakov, ale skôr odhaľuje ľudskú anomalitu v ich premene na ´kapitalistov´, celkom zaslepených nízkym pudom zhŕňania a rozmnožovania nie majetku, ale - peňazí.“
Menej sa vie o tom, že ešte v prvej polovici roka 1847 Miestodržiteľská rada zakázala cenzurovať a tlačiť Slovenské pohľady. No Hurban sa nedal odradiť. Na jeseň toho istého roku odcestoval do Viedne a vybavil povolenie na vydávanie časopisu. O neuveriteľne širokom spektre Hurbanovej činnosti v tomto predrevolučnom roku svedčí aj skutočnosť, že spolu s katolíckym farárom Jozefom Karolom Viktorinom odchádza na niekoľkodňovú cestu na Moravu zisťovať, ako vnímajú slovenčinu moravskí vzdelanci.
S trochou zveličenia by sme mohli povedať, že išlo o prvú slovenskú výskumnú agentúru, ktorá však neskúmala preferencie politických strán, ale vec ďaleko významnejšiu. Dôležitá bola aj skutočnosť, že cestu absolvoval s rímskokatolíckym kazateľom zo Senice, čo svedčí o tom, že obe naše hlavné konfesie boli už vtedy uzrozumené o potrebe a obraze spisovnej slovenčiny.
Z tejto jednoty mal úprimnú radosť aj Ľudovít Štúr, ktorý sa v tom čase pripravoval na svoje poslanecké vystúpenia na uhorskom sneme. Snem sa začal 7. novembra a Štúra prišli do Bratislavy povzbudiť mnohí jeho žiaci, priatelia a spolubojovníci. Medzi nimi aj Jozef Miloslav Hurban.
