Plevník-Drienové/Bratislava 14. marca (TASR) - Významný predstaviteľ slovenskej kultúry 20. storočia, prozaik, autor výtvarných, kultúrnych a spoločenských esejí Dominik Tatarka by sa vo štvrtok dožil svojich stých narodenín. Bol výraznou spisovateľskou a neskôr aj disidentskou osobnosťou na Slovensku, respektíve v Československu. Narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom.

Pod vplyvom parížskeho študijného pobytu, kde sa stretol so surrealizmom a existencializmom vznikla jeho významná novela Panna zázračnica, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná. Parížskeho pobytu sa týka aj existenciálne ladená próza Prútené kreslá. Po 2. svetovej vojne vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ) a svoj príklon k socialistickému realizmu vyjadril v románe Farská republika.

Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky. Od roku 1970 bol pomocným robotníkom v lesnom závode, potom žil ako dôchodca. Bol signatárom Charty 77.

Absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1934-1938), potom (1938-1939) študoval na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po vojne bol redaktorom periodík Národnej obrody a Pravdy. Viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov, od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.

Foto: FOTO TASR/Magda Borodáčová

Prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupu do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disidenciu. Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení dochádza Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.

Slovenská pošta vydá poštovu známku s portrétom

Do literárnej tvorby vstúpil v roku 1933, keď vyšli jeho prvotiny - poviedka Cesta a novela Záchvevy duše. Po nich nasledovali knižné vydania V úzkosti hľadania (1942), Panna zázračnica (1944), Farská republika (1948), Družné letá (1954), Rozhovory bez konca (1959), Démon súhlasu a Prútené kreslá (1963). Tatarka sa zaoberal aj moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Jeho úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka majú v slovenskej kultúre kľúčový význam. Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka.

Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave.

V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garrique Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.

Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena za dielo, ktoré vyšlo v predchádzajúcom roku. Ocenenie sa udeľuje za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. V roku stého výročia jeho narodenia vydáva Slovenská pošta poštovú známku s jeho portrétom a Literárne informačné centrum (LIC) vydáva jeho Písačky pre milovanú Lutéciu.