Bratislava 9. októbra (TASR) – Ilustrátora robí dobrým to, že dokáže neustále premýšľať nad tým, čo tvorí a ako prostredníctvom svojich ilustrácií môže interpretovať dielo spisovateľa. "Podstatné je, aby bol schopný nielen prekresliť situačný dej či postavu, ale poskytnúť čitateľovi aj pocit, atmosféru knihy," uviedol v rozhovore pre TASR ilustrátor, grafik a maliar Dušan Kállay. Rozhovor s držiteľom viacerých prestížnych ocenení, vrátane Krištáľového krídla, ceny UNICEF a Ceny Hansa Christiana Andersena, je súčasťou multimediálneho seriálu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.



- Prvá otázka smeruje k inej, ktorú dostávate. Lebo predpokladám, že stále musíte vysvetľovať, či vás spája príbuzenský vzťah so zosnulým fotografom Karolom Kállayom...-



Áno, pýtajú sa ma to. Nie sme z jednej rodiny. Samozrejme, osobne sme sa poznali a ja som veľmi obdivoval jeho tvorbu, ale rodinné vzťahy nás nespájali. Moja rodina pochádza z Liptova, z Hybe. Pôvodne sme sa volali trochu inak, dnešná forma nášho priezviska sa sformovala za čias maďarizácie, prispelo k tomu aj to, že moji prarodičia žili v Budapešti. Môj otec sa aj s bratom vrátili späť na Liptov.



-Návrat do rodiska sa vlastne týka aj vás osobne. Lebo vy ste sa síce narodili v Bratislave, ale detstvo a čas dospievania ste prežili v Žiline. Odkedy ste sa stali naozaj Bratislavčanom?-



Od polovice 60. rokov. V roku 1965 som robil skúšky na Vysokú školu výtvarných umení a o rok neskôr som začal v Bratislave študovať.



-Bola to hneď ilustrácia a knižná grafika?-



Nie, sprvoti som chcel byť maliarom, s tým som išiel na školu. Študoval som u profesora Jána Želibského. V treťom ročníku som sa dostal ku grafike a ilustrácii, a to ma úplne dostalo. Od štvrtého ročníka som už začal navštevovať hodiny Vincenta Hložníka. Napokon som končil školu dvomi diplomovými prácami, jedna bola z odboru krajinomaľby a figurálnej kompozície, druhá z odboru knižnej ilustrácie a voľnej grafiky. A vidíte, po tom, čo som skončil školu a pôsobil neskôr na voľnej nohe, som sa na školu v roku 1990 vrátil. Albín Brunovský ma požiadal, aby som viedol oddelenie knižnej ilustrácie a voľnej grafiky. Najprv som váhal, no ponuku som napokon prijal.



-O Vincentovi Hložníkovi ste sa vyjadrili, že pre vás i ostatných študentov bol ako otec. Snažíte sa rovnako pristupovať k svojim študentom?-



Vincent Hložník bol fantastický profesor, aj v tých ťažkých časoch dokázal zadávať témy, ktoré rozvíjali našu dušu, naše myslenie, naše chápanie. Neviem, či sa mi darí tak pozitívne vplývať na študentov, ako to dokázal on, to by ste sa museli opýtať ich. To, čo som si ale od neho určite vzal, je jeho zvyk, ktorý mal. Keď sa mu páčil študentský obraz, urobil výkričníky na obrázok, neopravoval nič, iba urobil výkričník. Niekedy tam bol jeden, niekedy tri a my sme si takéto obrázky uchovávali. Tak toto robím rovnako ako on.



-V rámci vašej ilustrátorskej tvorby sa oficiálne uvádza, že ste ilustrovali 90 kníh, no vy sám hovoríte, že ich je oveľa viac. Všetky tie tituly si pamätáte, alebo ste už na nejaké diela aj zabudli?-



Áno, pamätám. Snáď s výnimkou jednej knihy mám všetky publikácie aj vo svojej knižnici. Zbierka je naozaj veľká, má približne 220 titulov. Tam, samozrejme, rátam aj druhé vydania a vydania knižiek v cudzích jazykoch. Napríklad kniha Andersenových rozprávok by mala vyjsť v čínštine, už vyšla aj v Japonsku, Francúzsku či Poľsku a všetko sú to nové vydania. Ja som rád, že v mojej knižnici mám knihy, ktoré zrejme vlastním ako jediný na Slovensku.

Foto: TASR/Miroslava

-Keď spomíname Andersena, vy ste za ilustrácie v knihe Alica v krajine zázrakov dostali Cenu Hansa Christiana Andersena, ktorá je označovaná ako ilustrátorský Oscar...-



Dostal som ju v roku 1988 a dobre si to pamätám, veď predsa to bol silný, nádherný zážitok. Cenu mi odovzdávala známa Astrid Lindgrenová. Aj keď už mala svoje roky, stále to bola krásna, pôvabná žena. Navyše sa to odohrávalo v Osle, kde sa odovzdáva Nobelova cena za mier, prítomní boli členovia kráľovskej rodiny... No, naozaj paráda. Viete ale, čo je zaujímavé? Táto cena sa odovzdáva za celoživotné dielo. A ja som sa stal vlastne jej najmladším laureátom. Možno by si niekto mohol povedať, že môže skončiť. Pre mňa to však neznamenalo uspokojenie, bol to, naopak, záväzok a impulz do budúcej práce.



-Napríklad pri na Andersenových rozprávkach...-



Tú príležitosť som dostal v roku 2001. Najprv som sa trochu zľakol, no potom som sa na to dal s tým, že sme na tom robili spolu s manželkou, ktorá je tiež ilustrátorkou. Veľmi si vážim, že sme mohli ilustrovať knihu, kde boli všetky Andersenove rozprávky, nie iba výber tých najznámejších. Je to vlastne jediná kompletná zbierka Andersenových príbehov, ktoré sú ilustrované. Andersen nám veľa dal, práve na tomto diele som mohol tak trochu vniknúť do jeho filozofie. Nebol to iba obyčajný rozprávkár, bol to človek so slabosťami i silnými stránkami. A práve tento svoj reálny život dokázal pretaviť aj do príbehov, ktoré napísal. Veľmi som si ho obľúbil ako spisovateľa. A že sme aj z úcty k jeho dielu na knihe naozaj svedomito pracovali, dokazuje fakt, že sme vytvorili 765 ilustrácií, tvorili sme celé štyri roky.



-Koľko obyčajne trvá ilustrovanie jednej knihy?-



Je to individuálne. Ale zvyčajne pracujem na jednej knihe minimálne jeden rok.



-Dá sa odhadnúť už na začiatku, že sa dielo podarí? Alebo to vlastne ukáže až tá posledné čiarka?-



Keď dostanem knižku na ilustrovanie, dosť dlho ju čítam, uvažujem a popritom si kreslím. Tá knižka má svoj koncept, je ako film. Tvrdím, že v knihe aj prázdna strana má svoj zmysel, ak je na mieste, kde má byť. To platí o obrázkoch, texte, veľkosti textu. Kniha je vždy kolektívne dielo, do ktorej vstupujú editori, tlačiari, každý, kto má do toho čo povedať. A v tom všetkom sa aj môj názor na knihu vyvíja.



-Môže sa teda stať, že začnete rozvíjať koncept a napokon sa ho vzdáte a začnete úplne nanovo?-



Aj to sa stáva. A dokonca sa mi stalo, že som už pripravené veci, s ktorými som bol spokojný, musel prerobiť.



-Na žiadosť autora či vydavateľa?-



V podstate áno, ale je to taký úsmevný príbeh. Robil som jednu knižku pre viedenské vydavateľstvo. Objavuje sa v nej slovo, ktoré nie je ťažké si v nemčine pomýliť – Kröte a Schildkröte – ropucha a korytnačka. Ja som si prečítal text a preložil som si to, že ide o korytnačku. Naznačoval mi to aj opis toho zvieraťa, že je pomalé, že sa váľa v piesku... A tak som urobil ilustrácie s korytnačkou. Išiel som pyšný do vydavateľstva a odovzdal som ukážky ilustrácií s veľkou spokojnosťou. O tri dni mi vydavateľka napísala, že aj spolu s autorkou tri dni nespali, či mi majú prezradiť môj omyl, že nejde o korytnačku, ale o ropuchu. Musel som všetko premaľovať, korytnačku nahradiť ropuchou. Ale to sa môže stať, to je život. Inak tá kniha potom dostala aj cenu v Rakúsku. A ja teraz často hovorím, že ilustrovaním sa dá učiť aj cudzí jazyk.



-Knižná grafika, ilustrácia, to je ale aj alchýmia farieb. Ozaj, už ste našli tú kráľovskú modrú, ktorú ste tak dlho hľadali?-



Ale áno, kráľovská modrá, ktorú som hľadal, bola neuveriteľne krásna. Kedysi ju vyrábala istá firma, ja som si ju kupoval v Nemecku, no potom ju prestali vyrábať. Hľadal som ju po celom svete, poslednú som našiel v Amsterdame. Už som nejakú náhradu našiel. Viete, s tými farbami je to úžasné aj preto, že napríklad tá istá farba, ktorá sa vyrába v Európe, má v Japonsku iný odtieň, hoci ju vyrába tá istá firma. Ja som do toho taký blázon, že keď som v zahraničí, prvé čo urobím je, že idem do obchodu s výtvarníckymi potrebami a nakúpim si farby.



-Skúšate teda aj nové farby, nové odtiene, nové značky?-



Skúšam a hlavne si dávam záležať na tom, aby som ich dobre poznal. Totiž, medzi tými farbičkami máte niekedy veľký rozdiel. Sú akvarelky, na ktoré stačí kvapnúť vodu a hneď sa rozpustia, potom sú také, ktoré obsahujú viac gleja a je potrebné s nimi viac pracovať, v ďalších je zas med a rýchlo sa rozpustia a dajú sa využiť na lazúrne priehľadné tóny. Naozaj je v tom chémia, ako tie farbičky používať, aby ste dosiahli to, čo chcete urobiť. To isté platí o papieri, je veľmi dôležité, koľko je tam gleja, akú má savosť. Ak tieto vlastnosti nepoznáte, môže sa vám stať, že maľujete niečo, čo sa vám na takom či onakom papieri nemôže nikdy podariť.



-Vy ste známy aj ako autor výtvarných návrhov poštových známok. Dokonca tá, ktorá bola vydaná k 400. výročiu žilinskej synody, sa stala najkrajšou rytou poštovou známkou Európskej únie...-



Snáď to nebudete mať za chválenkárstvo, ale sú aj ďalšie známky, ktoré dokonca vyhrali súťaž o najkrajšiu známku sveta. V jednom prípade to bola známka, ktorú som robil pre Českú republiku. Známky, to je moja srdcová záležitosť a zároveň tiež výzva. Lebo vy síce dostanete námet, no zmestiť sa doň a urobiť to tak, aby to navzájom korešpondovalo aj s pečiatkou a FDC – obálkou prvého vydania, je niekedy dosť ťažké.



-A čo výzvy do najbližšej budúcnosti, budú sa tiež spájať s poštovými známkami?-



Áno. Vlastne už sa tak trochu aj realizujú. Dokončil som výtvarný návrh k známke, ktorá vyjde na budúci rok, s námetom organu v drevenom kostolíku v Kežmarku. Ide o najväčší organ, ktorý sa nachádza v drevených kostolíkoch. Bola to moja veľká túžba také niečo robiť. A čo sa týka ilustrátorských vecí... Rád by som urobil bibliofíliu k Danteho Peklu a tiež Cervantesovho Dona Quijota. Ale to sú práve tie veľmi náročné záležitosti, na prácu i na čas. Uvidíme, čo vyjde.

Foto: TASR/Slovenská pošta