Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Jeden z najväčších európskych románopiscov zomrel 29. septembra 1902 vo veku 62 rokov na otravu plynom vo svojom byte v Paríži.
Autor TASR
Paríž/Bratislava 2. apríla (TASR) - Francúzsky prozaik, realistický spisovateľ, sociálny kritik, teoretik naturalizmu Émile Zola je významný predstaviteľ francúzskej literatúry 19. storočia. Vo štvrtok 2. apríla uplynie od jeho narodenia 175 rokov. Rodený Parížan, autor románov ako napríklad Brucho Paríža, Nana, Peniaze alebo Zabijak, prišiel na svet 2. apríla 1840.
Stredoškolské štúdiá Zola nedokončil a po dvoch rokoch biedy, keď sa nemohol zamestnať a podľa legendy sa živil aj vtáčikmi lapenými na arkierovom okne, začal pracovať v nakladateľstve Hachatte, kde mu vyšli jeho prvé poviedky. Prvý Zolov román Tereza Raquinová (1867), ktorým sa Zola stal známym, je tragickým príbehom ženy, ktorá sa spojila so svojím milencom proti manželovi a neváhala ho zavraždiť. Kruté výčitky svedomia a neutešené prostredie, v ktorom žili, im však zo života urobili peklo, takže obaja nakoniec spáchali samovraždu. Po vydaní tohto románu si Zola písaním zaistil spočiatku skromné živobytie pre seba a svoju matku a mohol skončiť so zamestnaním vo vydavateľstve.
Pod vplyvom pozitivistického determinizmu a biologických teórií o dedičnosti a prostredí vypracoval Zola teóriu románu, ktorú v roku 1880 vydal pod názvom Experimentálny román. Podľa tejto teórie je spisovateľ len nestranným pozorovateľom, registrátorom faktov a určujúcimi faktormi pre vývoj postáv sú dedičnosť a prostredie.
Svojimi názormi mal Zola veľký vplyv na politický život vo Francúzsku. Otvoreným listom uverejneným v tlači pod názvom Žalujem obhajoval nevinu kapitána francúzskej armády Alfreda Dreyfusa, neprávom odsúdeného za špionáž. Za tento list Zolu odsúdili a aby sa vyhol väzeniu, strávil rok v exile v Londýne (Veľká Británia). Do vlasti sa vrátil, keď sa aj na základe jeho otvoreného listu konal nový proces, v ktorom sa dokázala Dreyfusova nevina. Nekompromisný obhajca pravdy a spravodlivosti si takto vytváral mnohých nepriateľov a žil v obavách o svoj život.
Próza Pravda (patriaca do cyklu románov Štyri evanjeliá a vydaná posmrtne) je románovo poňatou kritikou režimu na základe Dreyfusovej aféry. Cyklus románov Štyri evanjeliá, z ktorých posledný diel Zola nedokončil, je ovplyvnený ideami utopického socializmu.
Zola žil v bezdetnom manželstve. Z dlhoročného vzťahu, ktorý udržiaval s gazdinou svojej domácnosti a ktorá bola o 27 rokov mladšia ako on, mal dve deti, syna a dcéru. Jeho manželka tento vzťah neochotne tolerovala.
Napriek nepopierateľnému prínosu tvorby sa Zola nestal členom francúzskej akadémie, hoci ho nominovali 19-krát.
Jeden z najväčších európskych románopiscov, obhajca pravdy a spravodlivosti a zástanca chudobných a perzekvovaných, zomrel 29. septembra 1902 vo veku 62 rokov na otravu plynom vo svojom byte v Paríži. O príčine nešťastia sa rozsiahlo diskutovalo – podľa niektorých názorov nešlo o nešťastnú náhodu, ale o pomstu. Jeho vystavenému telu sa prišiel pokloniť Dreyfus a Zolove dve deti vtedy po prvýkrát navštívili jeho dom. Z cintorína na Montmartri v Paríži boli v roku 1908 prenesené ostatky Émile Zolu do parížskeho Pantheonu, kde spočívajú pri ďalších francúzskych velikánov.
Stredoškolské štúdiá Zola nedokončil a po dvoch rokoch biedy, keď sa nemohol zamestnať a podľa legendy sa živil aj vtáčikmi lapenými na arkierovom okne, začal pracovať v nakladateľstve Hachatte, kde mu vyšli jeho prvé poviedky. Prvý Zolov román Tereza Raquinová (1867), ktorým sa Zola stal známym, je tragickým príbehom ženy, ktorá sa spojila so svojím milencom proti manželovi a neváhala ho zavraždiť. Kruté výčitky svedomia a neutešené prostredie, v ktorom žili, im však zo života urobili peklo, takže obaja nakoniec spáchali samovraždu. Po vydaní tohto románu si Zola písaním zaistil spočiatku skromné živobytie pre seba a svoju matku a mohol skončiť so zamestnaním vo vydavateľstve.
Pod vplyvom pozitivistického determinizmu a biologických teórií o dedičnosti a prostredí vypracoval Zola teóriu románu, ktorú v roku 1880 vydal pod názvom Experimentálny román. Podľa tejto teórie je spisovateľ len nestranným pozorovateľom, registrátorom faktov a určujúcimi faktormi pre vývoj postáv sú dedičnosť a prostredie.
Svojimi názormi mal Zola veľký vplyv na politický život vo Francúzsku. Otvoreným listom uverejneným v tlači pod názvom Žalujem obhajoval nevinu kapitána francúzskej armády Alfreda Dreyfusa, neprávom odsúdeného za špionáž. Za tento list Zolu odsúdili a aby sa vyhol väzeniu, strávil rok v exile v Londýne (Veľká Británia). Do vlasti sa vrátil, keď sa aj na základe jeho otvoreného listu konal nový proces, v ktorom sa dokázala Dreyfusova nevina. Nekompromisný obhajca pravdy a spravodlivosti si takto vytváral mnohých nepriateľov a žil v obavách o svoj život.
Próza Pravda (patriaca do cyklu románov Štyri evanjeliá a vydaná posmrtne) je románovo poňatou kritikou režimu na základe Dreyfusovej aféry. Cyklus románov Štyri evanjeliá, z ktorých posledný diel Zola nedokončil, je ovplyvnený ideami utopického socializmu.
Zola žil v bezdetnom manželstve. Z dlhoročného vzťahu, ktorý udržiaval s gazdinou svojej domácnosti a ktorá bola o 27 rokov mladšia ako on, mal dve deti, syna a dcéru. Jeho manželka tento vzťah neochotne tolerovala.
Napriek nepopierateľnému prínosu tvorby sa Zola nestal členom francúzskej akadémie, hoci ho nominovali 19-krát.
Jeden z najväčších európskych románopiscov, obhajca pravdy a spravodlivosti a zástanca chudobných a perzekvovaných, zomrel 29. septembra 1902 vo veku 62 rokov na otravu plynom vo svojom byte v Paríži. O príčine nešťastia sa rozsiahlo diskutovalo – podľa niektorých názorov nešlo o nešťastnú náhodu, ale o pomstu. Jeho vystavenému telu sa prišiel pokloniť Dreyfus a Zolove dve deti vtedy po prvýkrát navštívili jeho dom. Z cintorína na Montmartri v Paríži boli v roku 1908 prenesené ostatky Émile Zolu do parížskeho Pantheonu, kde spočívajú pri ďalších francúzskych velikánov.
