Bratislava 16. júna (Teraz.sk) - Byť nespornou osobnosťou svojho „remesla“ si vyžaduje talent, nadanie a aj trochu šťastia. Stať sa už počas života legendou – to si vyžaduje oveľa viac. V prípade Pavla Hammela, slovenskej hudobnej legendy, ktorá spolu s Mariánom Vargom a Dežom Ursínym položila základy modernej slovenskej populárnej hudby, to bola pokora k tomu čo robí a najmä to, že dokázal celý svoj doterajší osobný a aj umelecký život pevne stáť na nohách a byť pritom stále sám sebou. Tým Pavlom Hammelom, akého si všetci pamätáme – s jeho neodmysliteľnými okuliarmi a fúzmi, pesničkárom, milujúcim čisté tóny hudby a pestré farby plynúceho života.

V tomto symbolickom „osmičkovom“ roku oslavujete vašu 70-tku, 55 rokov od založenia skupiny Prúdy a polstoročie od nahratia legendárneho albumu Zvoňte zvonky. Ide o pomerne silnú trilógiu jubileí a preto by sme si mohli jednotlivé zlomové udalosti rozmeniť na drobné. Zamýšľali ste sa nad tým, že ste sa narodili v roku, ktorý z pohľadu histórie znamenal negatívny zlom v osude našej krajiny? Poznamenalo vás to nejakým spôsobom, či nejako inak formovalo?
- Zmena režimu sa odohrala vo februári a ja som sa narodil až v decembri, takže ma to len tak trochu „lízlo“. Zrejme však víťazne. (úsmev) Ale vážne – nejako som si to neuvedomoval. Skôr som ako dieťa vnímal to, že som sa nenarodil v nemocnici, ale v našom byte, neďaleko tejto kaviarne, v ktorej robíme rozhovor. Niekedy si hovorím, že by som na tej budove už mohol mať aj svoju tabuľu a na nej napísané: „V tomto dome sa narodila významná osobnosť slovenského kultúrneho života, spevák a zaslúžilý umelec - Pavol Hammel...“ (smiech). Z detstva si pamätám, ako sme sa hrávali na rozbombardovanej Továrenskej, ale že by ma to, že som sa narodil v roku 1948 akokoľvek poznačilo, to nemôžem povedať. Dokonca mi príde zvláštne, keď mám o sebe hovoriť, že som rodák z centra Bratislavy. Nemám takúto potrebu, pretože v opačnom prípade by som sa musel pripojiť k autorovi myšlienky, že „Tak dlho žijem v Bratislave, že som chytil východniarsky prízvuk...“. Koniec – koncov, srdcom aj niekedy som, nakoľko ich piesne a živelnosť mám veľmi rád...



Predsa len, aký máte pocit, keď sa povie, že ste dieťa generácie 48?
- Taký, že si spomeniem hneď na svoju mladosť. Mal som ju veľmi krásnu. Až pokiaľ som v roku 1968 ako dvadsaťročný nezažil tanky v uliciach. Poviem vám úprimne, v okamihu, keď vidíte hlavne diel a vojakov so samopalmi, keď počujete streľbu a bežíte sa ukryť do kina Slovan, vtedy sa na robenie akejkoľvek revolúcie začnete pozerať inak, než keď sa pozeráte na mikrofón, transparenty, či nanajvýš pár hliadkujúcich policajtov. A keď sme prišli z námestia do budovy rozhlasu, kde sme cvičili a mali tam aj celú svoju aparatúru, pred dverami už stál vojak so samopalom na pleci a nechcel nás pustiť ďalej... To sú okamihy života, počas ktorých sa „vyskakuje“ oveľa zložitejšie.

Spomínate aparatúru. Ako dieťa ste študovali hru na husle, dokonca ste boli aj členom Železničiarskeho umeleckého súboru. Ako zobral váš otec – sám huslista v SND – fakt a vaše rozhodnutie, že ste husle vymenili za gitaru a namiesto komornejšej hudbe ste sa venovali populárnej?
- Popravde - neviem úplne, ako to znášal. Nikdy sme sa o tom nejako hlbšie nerozprávali. Dokonca, nikdy nebol ani na mojich koncertoch, a to ani počar rokov mojej veľkej popularity. Bol však tolerantný a rešpektoval to.

Foto: Archív TASR

Je to zvláštne. Nikdy vám o tom, prečo nešiel na váš koncert, nepovedal?
- Nie. Žil si vo svojom svete. Bol spokojný, že som ukončil štúdium hry na husle, za čo som mu dnes vďačný. Ale viem, že zbieral výstrižky, v ktorých o mne písali – napr. v časopise Populár.

Nie každý spevák, či muzikant má hudobné vzdelanie. Dokonca si myslím, že to nie je podmienka kvality, či možného úspechu...
- Súhlasím s vami, ale napriek tomu si myslím, že keď spevák a hudobník má v rámci svojho remesla, ktoré môže skvelo ovládať, aj vzdelanie, je to niečo kvalitatívne úplne iné, než keď sa spolieha na to, či sa „trafí“ do tónu. V kapele to vždy cítiť. Napríklad, keď pri skúške niekto povie, aby sa to dalo o tón vyššie – nevzdelaný hudobník väčšinou kuká ako vrana, na rozdiel od normálneho muzikanta, ktorý okamžite vie, o čo ide. Mnohí speváci, vystupujúci s gitarou ju majú len ako dizajnový doplnok a nevedia si ani len predstaviť, že by si ju mali nedajbože naladiť. Ja som mal to šťastie, že som bol vždy obklopený hudobníkmi, z ktorých mnohí mali nielen sluch, hráčske zručnosti, ale aj potrebné hudobné vzdelanie.

V roku 1972 ste absolvovali Právnickú fakultu UK v Bratislave. Už predtým ste sa stali populárnym a verejnosti známym ako spevák s kapelou Prúdy, mali ste za sebou prvé úspešné albumy. Aj preto ma zaujíma, čo bolo dôvodom vášho rozhodnutia absolvovať vysokú školu? Túžili ste byť právnikom, alebo ste chceli mať len akési pomyselné „zadné dvierka“. Alebo to bolo kvôli rodičom? Nakoniec, pokiaľ ma pamäť neklame, nebol ste v tom osamotený a napr. aj speváčka Marcela Laiferová je vyštudovanou lekárkou...
- Išlo čisto o moje osobné rozhodnutie. Na strednej škole som bol dobrým žiakom, vždy vyznamenaným, so štúdiom som problémy nemal. Je pravdou, že som mal za sebou už album Zvoňte zvonky, či hit Medulienka, no človek stále nemal istotu, čo bude ďalej. Hoci sme v tom čase budovali základy slovenskej modernej populárnej hudby, nik z nás nemohol tušiť, či bude muzika to, čo nás v konečnom dôsledku v budúcnosti dokáže uživiť. U mňa teda išlo o akúsi formu prezieravosti. A hlavne, po počiatočných úspechoch som neprepadol sebaklamu, že som slávny. Pokiaľ takémuto sebaklamu ktokoľvek podľahne a uverí mu, je zle. Veď aj dnes, s odstupom rokov môžem síce konštatovať, že ma v Čechách, či na Slovensku ešte poznajú, ale za hranicami nášho bývalého spoločného štátu už vôbec. A tak to je aj so slávou. Je len dočasná a úzko ohraničená. Preto som sa vždy radšej „držal pri zemi“, urobil si vysokú školu – čo dodnes neľutujem.

Foto: TASR - Pavol Funtál

Čo bolo dôvodom, že ste sa rozhodli práve pre štúdium práva?
- Právo bolo výsledkom čistého pragmatizmu – išlo o odbor štúdia, v rámci ktorého som mohol stráviť čo najmenej času sedením na prednáškach. Aj keď niektorí pedagógovia nás študentov zase zaujímali natoľko, že mali počas svojich prednášok plnú učebňu. Koniec – koncov, vďaka štúdiu práva som vedel, čo je v rodinnom práve prvá, druhá a tretia domnienka otcovstva (úsmev), získal som všeobecné vzdelanie a prehľad.

Ako vás vnímali vaši pedagógovia? Ako študujúceho speváka, či spievajúceho študenta?
- Rôzne. Našiel sa aj jeden docent pracovného práva, ktorý mi dohováral, že načo študujem právo, keď ako spevák a hudobník zarábam viac, ako oni na fakulte...

Niekto verí na minulé životy, na život po živote. Vy ste v roku 1976 – po skočení vysokej školy a úspešnom rozbehnutí kariéry zažili situáciu, kedy ste mali letieť z Prahy do Bratislavy a len vďaka zhode okolností ste let, ktorý skončil katastrofou na Zlatých pieskoch neabsolvovali. Veríte po nej na osud?
- Budete sa čudovať, ale aj napriek rečiam, že som sa po druhý raz narodil, to ja takto neberiem. Ani tak, že by to mal byť akýsi zlom v mojom živote. Možno verím v akéhosi anjela strážneho, ale to je všetko. Dokonca nemám ani žiadne svoje trináste komnaty, pretože nemám prežité hraničné situácie, ktoré by môj život zmenili a nejako poznačili. Na takéto „osudové míľniky“ a rozprávanie nie som ideálny adept, pretože som svoj život prežil v pohode, bez osobných, či umeleckých výkyvov a excesov.

Predsa len, zažili ste okamihy, ktoré sa pre váš osobný, či profesionálny život stali zásadnými? Prípadne, aké najväčšie profesijné umelecké sklamanie, či „Pyrhovo víťazstvo“ ste zažili a kedy?
- V živote ma mrzela jediná vec – keď sme v druhej polovici sedemdesiatych rokov napísali veľmi úspešný muzikál „Cyrano z predmestia“, bola možnosť ho dostať aj do zahraničia. Mali o to záujem zahraniční producenti, ktorí boli unesení jeho modernosťou, kvalitou a univerzálnosťou. Snažili sa preto získať vydavateľské práva na jeho preloženie do nemčiny a uvedenie v „nesocialistickom“ zahraničí. A vtedy to niekto na ministerstve stopol. Zrejme za tým bola typická slovenská národná závisť. Mrzelo ma to, lebo pokiaľ by sa to podarilo, mohol sa môj ďalší hudobný život a kariéra odvíjať úplne inak. Netvrdím, že by som urobil dieru do sveta, ale človek nikdy nevie...

Foto: TASR - V. Přibyl

Ešte o pár rokov skôr, než vám stopli túto zahraničnú aktivitu, vám nevydali platňu Pokoj vám. Prečo bola zakázaná?
- Bolo to v roku 1969, po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a nešlo ani tak o zákaz ako o preventívne nevydanie. Išlo o veľmi intímny album, vydarené dielo, ktorého predslov bol jasnou kritikou udalostí, ktoré sa udiali. A to bol zrejme aj kameň úrazu. Na jeseň, keď mal vyjsť vo vydavateľstve Panton a mal už aj pridelené číslo vydania, sa kvôli údajne temným textom a depresívnej hudbe nevydal... Našťastie, v roku 1998 sa album „Pokoj vám“ dočkal uvedenia „do života“ vo vydavateľstve Bonton. Ja osobne som to nebral ako niečo, na základe čoho by som mal nariekať a tvrdiť, ako som bol utláčaný disident a preto som nemohol dokázať, čo vo mne je. Nebol som ako mnoho iných, ktorí sa po zmene režimu stavali do úlohy disidentov, pretože im režim nedovolil byť úspešnými, lebo museli tvoriť do „šuplíkov“. Realita vo väčšine prípadov ukázala, že žiadne ich šuplíky plné úspešných a výnimočných hitov neexistujú a že išlo skôr o závisť, výhovorky a autorský umelecký alibizmus. A to aj napriek tomu, že mnohí z týchto neskorších „disidentov“ – na rozdiel od nás - hrávali aj na základe súhlasu predstaviteľov režimu na „západe“ v baroch, či na výletných lodiach...

To sú žiaľ, paradoxy života a doby, v ktorej sa žilo a žije...
- To áno. Presne ako aj to, že v časoch najväčšej normalizácie, v rokoch 1970 až 1971 vznikli podľa mňa tie najlepšie slovenské hudobné veci - Collegium musicum vydalo platne Collegium Musicum a Konvergencie, a v rámci nich hudobné kusy ako „Hommage à J.S.Bach“, „Ulica plná plášťov do dažďa“ a skladby Deža Ursíniho, ktoré sú podľa mňa v našej hudbe doposiaľ neprekonanými. Áno, každý, kto v tom čase chcel tvoriť, pociťoval tlak, ale aj napriek nemu vznikli skvelé veci...

Ste nespochybniteľnou legendou slovenskej populárnej hudby, nahrali ste vyše 25 hudobných nosičov, mnohé vaše piesne zľudoveli. Napriek tomu – máte nejaký, doposiaľ nesplnený hudobnícky sen?
- Pokiaľ myslíte na nejaké presadenie sa v zahraničí, tak to nie. Nežijem v oblakoch a preto si reálne uvedomujem svoje možnosti. Podobne nemám ani nikoho vysnívaného, s kým by som si chcel zahrať. Som šťastný a je mi cťou, že som mohol a môžem spolupracovať so skvelými hudobníkmi. Verím, že aj im so mnou.

Po tom, ako ste urobili album „Pokoj vám“, ktorý – ako sme už spomínali - v tom období nakoniec nevyšiel, odišiel zo skupiny Marián Varga. Bolo dôvodom jeho odchodu umelecké napätie medzi vami dvoma – oboma silnými osobnosťami?
- To nie. Ani v najmenšom. Marián chcel robiť trochu iné veci, ako sme robili v Prúdoch. To, že Marián odišiel, bolo veľmi rozumné. Dokonca si myslím, že bolo najlepšie riešenie pre ďalší vývoj slovenskej muziky. Vďaka tomu založil svoje Collegium musicum, mne ostali Prúdy a práve týmto rozdelením sme sa udržiavali vo výbornej tvorivej pohode a vzájomnej spolupráci. Umelecky sme sa nikdy nerozišli, pretože sme vzájomne spolupracovali aj naďalej - na jednotlivých projektoch. Či to bol Cyrano z predmestia, moja spevácka účasť v jeho Collegium musicum, ale aj ukážkové albumy Zelená pošta, Na druhom programe sna, Všetko je inak a Labutie piesne. Vždy nastali situácie, že sme sa k sebe vracali...

Foto: TASR - Pavel Neubauer

Oblasť umenia sa všeobecne vyznačuje pomerne silným a neprekonateľným egom jednotlivých umelcov. Predsa len - koho ste počas vašej kariéry rešpektovali a považovali viac, než ostatných - a prečo...
- Na začiatku som si myslel, že sa budem pomocou hudby a textu ľuďom prihovárať, že im budem hovoriť múdre veci. Niečo podobné, ako bol Bob Dylan. Našťastie ma z tohto sna hneď na začiatku vyviedol môj priateľ, básnik, prekladateľ a skvelý textár Rudolf Skukálek. Vďaka nemu som pochopil, že umenie vytvoriť text, ktorý má aj hlavu, aj pätu a aj myšlienku, prenechám radšej iným. Nakoniec, práve on bol autorom aj textu mojej prvej vlastnej piesne „Spievam si pieseň“... Aj vďaka nemu som pochopil, že je lepšie sa vybrať vlastnou cestou – s vlastnými vecami, s pôvodnou tvorbou. Napriek tomu, že v tom čase bolo moderné spievať prebraté a preložené piesne už známych a zabehnutých zahraničných kapiel a spevákov. My s chlapcami v Prúdoch sme aj napriek tomu vydali album „Zvoňte zvonky“, vďaka čomu sme aj našu kariéru začali hneď od jej počiatku prelomovo.

Z hľadiska viacerých znalcov umeleckej produkcie skupiny Prúdy je na piedestál kladený nie legendárny album „Zvoňte zvonky“, ale širokej verejnosti menej známy štvrtý radový album z roku 1973 „Šľahačková princezná“...
- Mne sa tiež javí ako náš najlepší a najsilnejší album. Som rád, že dnes z neho urobil Jano Ďurovčík vo svojom divadle Tower Stage a neskôr to prebralo bratislavské Divadlo Nová scéna - skvelý rozprávkový muzikál pre vekovú kategóriu od piatich do deväťdesiatich deviatich rokov.

Ktorý album, okrem už spomínaných „Zvoňte zvonky“, „Sľahačková princezná“, či „Zelená pošta“, je pre vás z albumov na ktorých ste participovali ako spevák a aj ako kapela Prúdy taký, ktorý považujete za „jeden z najlepších“?
- Je ich viac. V prvom rade je to album „Stretnutie s tichom“, nahrávania ktorého sa s nami v štúdiu zúčastnila celá zostava kapely Fermáta. Ďalším je album „Hráč“ – s množstvom hitov. Z posledných môžem spomenúť aj najnovší album „Z pekla šťastie“.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

Počas tých 55 rokov existencie vašej kapely sa v rámci Prúdov okrem Mariána Vargu stali vašimi hudobnými súputníkmi Fero Griglák, Fedor Frešo, Radim Hladík, Juraj Burian, ale aj Andrej Šeban, Jaro Filip, Laco Lučenič, Pavol Kozma a ďalší skvelí muzikanti. Zámerne ste si takých k sebe vyberali, alebo išlo len o akúsi zhodu náhod?
- Významný český hudobný kritik Jirko Černý raz povedal, že v Prúdoch hral každý okrem Deža Ursíniho. A ani to nie je celkom pravda... Vždy som sa rád obklopoval mladými, talentovanými a umelecky ambicióznymi muzikantami. Nakoniec, v čase, keď nahrával Fero Griglák gitarové sólo k pesničke Medulienka, mal len 15 rokov... Všetci, ktorí prešli cez Prúdy, v nich zanechali svoju stopu. Dá sa povedať, že sa naša kapela stala akýmsi „ochranným hudobným združením“, či „hudobnou známkou kvality“ na Slovensku. A tak, kým ostatné, častokrát aj populárne a legendárne kapely vznikali a zanikali, Prúdy tu boli, stále sú a ešte nejaký čas aj budú...

Ktorých slovenských, či českých spevákov rád počúvate a uznávate?
- Uznávam každého, kto robí umenie dobre a s láskou. Nemám s tým najmenší problém. Preto uznávam aj sám seba (smiech). Nesnažím sa kolegov škatuľkovať. Som hudobný ľudomil, ktorý drží palce každému, kto vie, chce a má chuť hrať a spievať. Veď to, že robíte niekomu svojim umením radosť, je úžasná vec.

Súčasná doba praje comebackom, nielen veľmi úspešným, ale často aj briskným návratom kedysi, pred desaťročiami populárnych hudobných zoskupení. Ako si vysvetľujete, že najmä v hudobnej brandži zažívame akési oživené retro časy? Nostalgiou za minulosťou, hudobnou kvalitou, možnosťou si na „staré kolená“ ešte čosi privyrobiť, či len bežným ľudským sentimentom?
- Určité percento túži po návrate starých dobrých kapiel zo sentimentu. Menšie percento túži opätovne počuť hudbu, ktorá do jej vývoja priniesla vo svojej dobe čosi nové, ktorá mala svoj zmysel a umeleckú kvalitu. Mnohí ľudia, ktorí boli priaznivcami kapiel a spevákov v šesťdesiatych, sedemdesiatych, či osemdesiatych rokoch, dokázali svoj hudobný vkus premiesť na svoje deti a vnukov a preto je dopyt po takejto hudbe prirodzený. Je to vec výchovy, uvedomovania si kultivovanosti, kultúrnosti, a tiež je to do značnej miery ovplyvnené tým, čo sa dnes v rámci hudby ponúka a deje. Ja pritom súčasnú hudbu, jej rôzne žánrové variácie neodsudzujem. Nakoniec, v časoch, keď sme začínali my, bola pre mnohých podozrivým nástrojom napr. elektronická gitara. Umenie - a o hudbe to platí dvojnásobne - je atraktívne tým, že si v rámci jeho širokospektrálnosti dokáže každý nájsť to svoje – čo ho osloví, prípadne to, z čoho dokáže byť patrične zhnusený. A úplne najlepšie je na tom to, že ani ja a ani kapela Prúdy sa nemusíme vracať, či reinkarnovať. My žiadny comeback nepotrebujeme. Jednoducho - kontinuálne tu už polstoročie, na radosť verejnosti - sme.

Ste slovenskou hudobnou legendou – nebudeme si nahovárať, že nie. Aj preto som zvedavý, či máte hviezde maniere. Aké sú? Neobávate sa, že o pár mesiacov – keď budete mať „na krku“ sedemdesiatku, ich nahradia starecké maniere?
- Nemyslím si, že by som mal kedykoľvek hviezdne maniere. Teda, ak nepovažujete za hviezdne maniere to, keď chcem mať v šatni počas koncertu normálnu minerálku. Netrpím „nadstavbou“ mnohých hviezd, či len hviezdičiek. Žijem normálny život, nevolám do médií, aby som ich informoval o tom akú som mal stolicu – a potom sa následne rozčuľoval, aké sú hrozne bulvárne; doma vynášam smeti, chodím nakupovať a mám svoje zamestnanie, o ktorom – na rozdiel od iných ľudí, väčšina vie.

Foto: TASR/Tomáš Halász

V súčasnej dobe je čoraz populárnejšie, keď sa umelci paralelne, resp. po ukončení kariéry začnú venovať aj inej profesii. Karel Gott, František Ringo Čech, či Daniel Hevier maľujú, Peter Nagy fotí. Vy ste sa na maliarsku dráhu vydali tiež. Prečo? Pociťovali ste nejaký umelecký pretlak, máte veľa voľného času alebo jednoducho – lebo to je v kurze?
- Lebo som najlepší maliar zo všetkých (smiech) a aj preto sú moje obrazy veľmi žiadané. Ale vážne – maľovanie pre mňa znamená obrovský relax. Akýsi očistný rituál, pri ktorom som sám so sebou. Na rozdiel od hudby a spievania tak môžem vyjadriť svoje pocity v úplnom tichu. Maľujem v prítmí kotolne, kde nesvieti denné svetlo. Vlastne, až teraz som si uvedomil, že každý, kto niečo dosiahol, začínal v našich končinách v kotolni. Či to bol Pištánkov Rácz z Rivers of Babylon, alebo Jano Budaj. Len ja idem proti prúdu a v kotolni končím... No nie je to úžasné?



Prečo práve maľba a nie iný druh umenia?
- Ako som už povedal – na písanie nie som. Nemám ani ambíciu napísať o sebe knihu, pretože na to, aby bola veselá a dala sa čítať, by som v nej musel uviesť veci, pre ktoré by sa mnohé manželky na mojich kamarátov dodatočne poriadne naštvali... Nebudete mi veriť, ale nemám ani denno-dennú potrebu a nutkanie informovať o svojom momentálnom živote a pocitoch anonymnú facebookovú, či instagramovú komunitu. Neviem, buď teda starnem, alebo si udržiavam stále zdravý rozum... a ten mi hovorí, že maľovanie je to, čo sa mi darí a čo je pre mňa najlepším mimopracovným relaxom a sebavyjadrením.

V podstate ste ako spevák a aj maliar veľmi efektívny: pri vernisážach vašich obrazov nielen vystavujete, ale si rovno „zadara“ urobíte aj kultúrny program...
- Priznám sa, že keď to odo mňa kurátor výstavy chce, tak aj zahrám a zaspievam. Dokonca som „tri v jednom“ – ešte si aj pagáče donesiem (smiech). My umelci sme tu pre radosť ľudí. Zrejme preto majú moje obrazy tak radi aj majitelia galérií.

Foto: TASR/Martin Baumann

Takmer do klenotnice ľudovej hudby patria vaše piesne Učiteľka tanca a Medulienka. Dokonca by som k nim priradil aj „kapurkovú“ ZRPŠ, a „maturitnú“ Mladosť. Vyjadrili ste sa, že ich máte „ ... rovnako rád ako ostatné a ste na ne patrične hrdý,“ no myslím si, že vždy, keď si ich na koncertoch či firemných vystúpeniach hostia želajú donekonečna zaspievať, máte z nich po toľkých rokoch už husiu kožu...
- To, že nejakú pieseň hráte a spievate po stotisíci raz, až také zlé nie je. Úlohou každého speváka a umelca je ľudí baviť a robiť ich šťastnými. Horšie je pre mňa poznanie, že drvivá väčšina z tých ľudí pozná len uvedené tri, či štyri piesne a ani len netušia, že ich mám ďalších dvesto, ktoré sú možno porovnateľné ak nie lepšie. Napriek tomu sa za ne nehanbím a som na ne patrične hrdý. Každému zo svojich kolegov v hudobnej brandži, dokonca aj mojim najväčším kritikom by som rád doprial, aby aj oni mali, po rokoch pôsobenia na hudobnej scéne, aspoň jeden takýto nestarnúci hit, ktorý si s vami spoločne spievajú aj ľudia o dve generácie mladší.

Každý umelec má svoj „majsterštik“ – niečo, čo je jeho výkladnou skriňou. Ktorú svoju pieseň zaň považujete?
- Určite je ich viac, ale ak mám byť konkrétnejší, tak potom piesne: Dnes už viem, Cez plece, Kreditka srdca, Ešte si neprišla, Staré kone nahej jazdkyne, či Keď pavúk svoje siete dotká...



Piesne vašich textov mali pod palcom textári zvučného mena. Oslovoval ste ich cielene?
- Základy textov mojich piesní položil už spomínaný Rudolf Skukálek. Mojimi výnimočnými textármi boli aj Boris Filan a Kamil Peteraj. A tiež aj Vlado Slivka, ktorý so mnou robil balet Everest pre Slovenské národné divadlo a tiež sa podieľal na albumoch Vianočná galéria a Z pekla šťastie. Ja som na texty týchto skvelých autorov následne urobil hudbu, pretože opačne to podľa mňa veľmi nejde. Aspoň u mňa nie.

Spomínali ste Everest a aj Cyrano z predmestia. Boli to veľmi zaujímavé a aj úspešné projekty. Neplánujete nejaký podobne väčší projekt do budúcnosti?
- V súčasnosti to je v našom odvetví j nastavené tak, že človek môže mať plán a projekt, najskôr oň musí mať niekto, kto má dostatok financií, záujem. Pri Evereste prejavil o libreto záujem vtedajší šéf baletu Mário Radačovský, choreograf a skvelý tanečník. Podobne aj Jano Ďurovčík začal robiť Šľahačkovú princeznú až vtedy, keď sa na ňu našli peniaze. Pretože uvedenie akéhokoľvek umenia a kultúry do reálnej podoby, je dnes v prvom rade otázka peňazí...

Za vašu umeleckú činnosť vám bol udelený titul Zaslúžilý umelec, ale aj ocenenie – Krištáľové krídlo za rok 2017 v kategórii Mimoriadne ocenenie. V rokoch 1980 a 1981 ste ako interpret získali dvakrát bronzovú Bratislavskú lýru. Ktoré z uvedených ocenení si považujete najviac?
- Cením si každé získané ocenenie. Nie som pokrytec a aj preto som po zmene režimu po roku 1989 nevrátil ocenenie Zaslúžilý umelec. Vrátiť niečo len preto, že sa udeje zmena režimu, čo ste raz pri plnom vedomí, nezbavený svojprávnosti prijali, je podľa mňa totálna hlúposť. Buď som to nemal vtedy prijať, ale robiť hrdinu po boji je viac trápne, ako hrdinské. Mimoriadne si však cením ocenenie Krištáľové krídlo. Jeho udelenie garantuje odborná, nepolitická a spoločensky rešpektovaná porota.



Má byť spevák, umelec, či muzikant politicky angažovaný, resp. aktívny? Kedysi na to boli festivaly politickej piesne. Dnes priamo také nie sú , hoci niektoré na uvedený titul ašpirujú. Kto je tým generátorom, ktorý určí, že umelec spieva pre dobrého politika a nie pre zlého? Kedysi boli na to stranícke komisie. Nehrozí nám čierno-biele videnie sveta, v ktorom jedni umelci, ktorí počas kampaní hrajú a spievajú sú tí dobrí, lebo sú „naši“ a iní sú zlí, lebo spievajú pre „nie našich“?
- Mám už čosi odžité a tak mi popravde niekedy ostáva rozum stáť nad tým, keď vidím ako nedemokraticky vnímajú demokraciu tí, čo sa najhlasnejšie prezentujú ako jediní praví demokrati. Je mi smiešne, ako sa do role sudcov stávajú tí, ktorým súdiť vôbec neprináleží, pretože mnohí z nich by mohli byť častokrát sami súdení. Nie je nič nezvyčajné keď vidíte, ako tí, čo demokraticky pripúšťajú slobodu názorov, sú tolerantní jedine k tomu svojmu. Komunisti mali heslo, podľa ktorého ten, „kto nie je s nami – ide proti nám“. Nechcem byť zlým prorokom, ale dnes – takmer tridsať rokov po zmene režimu sa síce režim zmenil, ale rozdelená spoločnosť, vnútorní nepriatelia, heslá a ich presadzovanie – to všetko ostalo nezmenené. Nerešpektovanie názoru iných, jeho degradovanie, čiernobiele videnie sveta, škatuľkovanie ľudí na dobrých a zlých, uzurpovať si právo kádrovať umelcov na politicky vhodných a politicky nevhodných, má pre spoločnosť len ťažko nahraditeľné, degradačné a devastačné následky.

Dokedy plánujete spievať? Pretože v mnohých prípadoch by malo byť signálom na ukončenie kariéry udelenie titulu Vyslúžilý umelec – čo samozrejme, nie je váš prípad...
- Pokiaľ bude fungovať odozva publika na moje piesne. Zatiaľ to „šľape“ tak, ako má. Zrejme aj preto, lebo ma to, čo robím, stále baví a napĺňa. Môžem vás však ubezpečiť, že akonáhle pocítim čo len sebamenší signál, že moja vzájomná chémia s publikom vyprcháva, určite s tým v tom okamihu skončím. So cťou.