Bratislava 21. novembra (Teraz.sk) - Vo svojej novej knihe sa Gustáv Murín venuje príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. "Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. augusta 1999 pre Teraz.sk Murín.
Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. V záverečnej ukážke, ktorá nadväzuje na ukážku č.1, nahliadneme do zákulisných ťahov pri odpočúvaní mafiánov a prežijeme so Žaluďom jeho poslednú jazdu.

Volajú ma Žaluď
...a ešte ma nedostali
Príbeh jedného mafiána

Foto: TASR

21. kapitola

„JITKO, zlatko, je skoro polnoc, niečo nové?“
„No, já nevím.“
„Ježiš, holka, nepovedz, že si niečo prešvihla. Volal Žaluď niekomu?“
„Právě, že ne...“
„No tak potom, aký problém?“
„Volali jemu z kanceláře Úradu vlády...“
„Skoro o polnoci?“
„Co já vim, co tam ještě tak pozdě dělaj?“
„A kto volal?“
„Nějakej Ďuro..., nebo Ďuri...“
„Ďuríčko? Predseda slovenskej vlády?!“
„Copak já vím... Já se vo politiku nezajímám.“
„Ježiš, nemuč ma. Čo chcel ten akože neznámy.“
„Probírali něco o nějakých zahraničních kontech, lítali v tom dost velké sumy... ale nebylo
dobře rozumět. Ten tvůj Žalud jel v autě, hučelo to...“
„Nahrala si to?“
„No ne, nemám na to složku. Úrad vlády přece neodposloucháváme...“
„Jitko, s ničím nehýb, hneď som tam!“
Z Ružovej kancelárie do sály odposluchu sú to tri poschodia. Ruža ich takmer naraz preskočí. Dobre si pamätá, ako sa mu Žaluď chválil, že je teraz už nepriestrelný, pretože práve v týchto dňoch prepiera veľké peniaze (miliardu?!) momentálne vládnucej strane.
Vrazí do sály, kde beží súčasne celá kopa monitorov a točí sa zástup nahrávacích pások. Stačí pohľad na Jitku a vie, že niečo nie je v poriadku.
„Čo je?“
„Sakra, nevím. Nemůžu to najít.“
„Ježiš, dievča, nežartuj. Predsa vieš, kedy asi volali, a na ktorej stope to máš.“
„No, právě, tady to je... poslouchej.“
Ruža márne napína uši. Z reproduktorov je počuť len krátke zvonenie a potom šum. Končí to zložením telefónu.
„Někdo to vymazal... Chceš kafe?“
Jitka sa ho snaží utešiť, ale toto je vážnejšie. Už si on a kolegovia zvykli na niekoľkohodinové výpadky odposluchu kvôli údajnému upgradovaniu systému dodávateľskou zahraničnou firmou. Vtedy obvykle určité nahrávky mizli. Ale toto je po prvýkrát, čo zmizla konkrétna nahrávka v plnej prevádzke. Veľké ucho nespí.
Jitka zloží slúchadlá a pozerá súcitne na zamysleného Ružu, čo sa usadil na najbližšiu stoličku a nechce sa mu zdvihnúť. Vtom začnú kontrolky zúrivo blikať, a hneď niekoľko diskov sa vzápätí roztočí. Ruža sa preberie zo zamyslenia.
„Čo sa deje?“
Jitka si rýchlo nasadí slúchadlá a prepne odposluch na reproduktory v sále. Počuť zmätené hlasy, ale jeden Ruža poznáva hneď. Je to hlas zástupcu bossa klanu Sýkorovcov, prezývaného Čongi. Bavia sa vzrušene o Žaluďovi. Niečo sa stalo!


22. kapitola

ZVUK Ferrari Diablo v plnej rýchlosti sa nedá prepočuť. Saša si rýchlo rozcvičí prsty a čakaním stuhnuté telo. Len jemný strečing v ľahu, plné sústredenie. Čaká ho majstrovský kúsok, asi najnáročnejší v jeho živote. Jeho terč sa odkryje len na krátku chvíľu, a práve v nej je tá zrada. Žaluď vchádza vždy garážovou bránou. Tá je vľavo od rampy. Pancierovaný mercedes stojí hneď za rohom vo dvore vpravo od rampy. Rampa medzi nimi takto v noci pôsobí ako javisko života a smrti. Je to vjazd do priečelia vstupnej budovy s vrátnicou, vysoký viac ako štyri a široký do piatich metrov. Aby sa Žaluď dostal od svojho Ferrari Diablo k mercedesu, potrebuje prejsť krížom cez toto jasne vysvietené priestranstvo. Vtedy bude v plnom svetle a zraniteľný. Je to sedem krokov. Saša bude mať na muške Žaluďa z boku, čo eliminuje nepriestrelnú vestu, lebo tá tam nesiaha. Ale problémom je ruka kmitajúca v rytme chôdze. Výhoda strely dum-dum je v tom, že nepreletí telom, ale blúdi v ňom. Nevýhoda je v tom, že ju tým pádom odkloní hocičo. Prinajhoršom Žaluďove luxusné hodinky, čo by bola v jeho prípade tentokrát tá najmenšia škoda. Saša musí teda odhadnúť nielen krok svojej obete, ale aj vychýlenie ruky tak, aby strele nezavadzala. Takúto úlohu ešte neriešil.
Široká cesta pozdĺž Mraziarní až ku vchodu je dlhá viac ako kilometer. Ferrari Diablo počuť už keď sa zjaví spoza rohu a trvá dosť dlho, kým dosiahne vchod Mraziarní. Dosť, aby sa Saša stihol stabilizovať v streleckej polohe. Žaluď ako obvykle zatrúbi pred garážovou bránou a vrátnik vybehne, aby ju otvoril. Kým otvára, VW Golf s ochrankármi prejde cez rampu a zahne doprava. Ochrankári zaparkujú pri pancierovanom mercedese za rohom.
Saša sa v duchu modlí, aby sa vrátnik nezamotal do rany. Ale ten je zamestnaný zatváraním garáže, takže scéna rampy je voľná. Sú to sekundy, ale pekne dlhé. Konečne sa Žaluď vynorí vo svetle lámp. Kráča zľava rýchlo, nie je veľa času.
Prvý krok, druhý, tretí...
Saša zatají dych a zľahka stlačí spúšť. Do nosa mu udrie známy zápach rozpálenej nábojnice, ktorá odletí nabok. Opustenou budovou sa rozľahne výstrel.
Saša cíti, že zasiahol. Odloží pušku a ďalekohľadom skontroluje scénu. Nad zrútenou postavou zmätene poskakujú ochrankári. Vrátnik to všetko celý stuhnutý pozoruje od garážovej brány. Jeden z ochrankárov zaostruje smerom k Sašovmu úkrytu. Je čas ísť.
Saša sa opatrne, tíško zdvihne, opráši, zroluje celtu, čo mal pod sebou, a v tichosti sa rozlúči s puškou. Škoda, že si ju nemôže vziať na pamiatku. Vražedná zbraň sa vždy necháva na mieste, alebo pohadzuje poblízku. Je to nebezpečný usvedčujúci predmet pre každého, kto by urobil tú chybu a chcel by ju niekedy znova použiť.
Ešte sa obzrie na scénu smrti, ale v tom zmätku vidí zo svojho terča už len nohy. Toto je tá smola strelcov zo zálohy, že sa nemôžu za svoj výkon ísť pokloniť. Otočí sa a zmizne v tme...


23. kapitola

„JITUŠ, zlato, našpicuj uši. Kam mi ho vezú?“
„Nějakej Ružinov... To zní jako by to pojmenovali po tobě, že? Maj tam nejbližší pohotovost... někdo říká.“
„To je v pohode, Jituš, nahrávaj mi to. Idem!“

POSLEDNÉ slová Goetheho boli: „Viac svetla.“
Posledné slová režiséra filmových hororov Alfreda Hitchcocka vraj zneli: „Nikto nevie, aký je koniec. Niekto musí zomrieť, aby sme presne vedeli, čo sa stane po smrti, aj keď katolíci majú svoje nádeje.“
Podľa očitých svedkov posledné slová mafiána Žaluďa boli: „Hovoril som vám, že máte stáť blízko pri mne, kokoti!“

KEĎ RUŽA dorazí do ružinovskej nemocnice pol hodinu po polnoci, je tam podozrivé ticho. Len na chodbe k operačným sálam nerozhodne postáva zopár ochrankárov so samopalmi. Tak zbytočnými, ako sú odrazu zbytoční aj oni sami. Keď vidia rýchlo kráčajúceho Ružu snažia sa tváriť, že tam nie sú. Smiešne a smutné zároveň.
A široko-ďaleko žiadny policajt.
Pekný bordel.
Ruža ide tvrdo po jednej veci. Po každom zastrelenom mafiánovi ostáva kopec užitočných vecičiek pre operatívu. Ruža vie, že Žaluď mal vždy pri sebe najnovší elektronický diár. Bol naň náležite hrdý, a aj na to, koľko tam mal užitočných informácií a hlavne telefónnych čísel. To je spoločne s mobilom pre každého operatívca zlatá baňa. Dá sa z nej vydolovať celá sieť kontaktov v podsvetí, niekedy aj pozoruhodné spojenia na najvyššie miesta polície, súdov, politikov. Má to len jeden háčik. K mŕtvolám mafiánskych bossov sa dostanú obvykle skôr „vraždári“. Čiže, kriminálka na vraždy. A skoro vždy, Ruža sa zháči pri pomyslení, či vôbec niekedy zaznamenal výnimku, je po „vraždároch“ mafiánska mŕtvola holá ako bábätko. Žiadne zápisníčky, poznámky, adresáre, malé telefónne zoznamy, prvé mobily a žiadne elektronické diáre. „Vraždárom“ je to pri tom všetko na prd a ešte na jednu vec. Ruža by prisahal, že niektorí z nich tieto poklady predávajú za mastné sumy podsvetiu. Ale tu a teraz nevidí žiadneho supa tohto typu, zdá sa, že bude pri mŕtvole naozaj prvý.
„Úprimná sústrasť, nedalo sa nič robiť...“ Doktor nahadzuje profesionálne smutný výraz a už sa nadychuje, aby vysvetlil, že „stav pacienta bol nezlučiteľný so životom“.
Ruža ho netrpezlivo preruší: „Chápem, len by som potreboval... Osobné veci, poško...“ Zarazí sa. Skoro vytresol, čo by ho prezradilo. V policajnej hantírke je aj mŕtvola „poškodený“. Hneď sa opraví: „Či nie sú poškodené, tie veci...“
Doktor je zarazený: „Nechcete sa naňho najskôr pozrieť?“
Ruža by sa za svoju blbosť hneď najradšej strelil do nohy. Sestričke na príjme sa predstavil služobným preukazom, ale doktorovi ako rodinný priateľ. Pri pohľade na preukaz by mohol mať zbytočné otázky.
„Samozrejme, samozrejme...“
Prejdú do najbližšej operačnej sály, ale len preto, aby sa dozvedeli, že telo Žaluďa už odviezli do veľkého chladiaceho boxu. Tak prekráčajú cez pár chodieb, len preto, aby sa Ruža v rozpakoch zadíval do stuhnutej tváre mafióza, ktorého mal aj nemal rád. Konečne tá trápna chvíľa pominie.
„A teraz by som už mohol...?“
„Ale áno...“ doktor ho ochotne vedie chodbami späť na príjem. A čím viac sa k nemu blížia, tým viac hustne premávka na chodbách. Odrazu sa zaľudnili. Vidí aj prvé policajné uniformy. Ochrankári sa už pre zmenu vyparili. V Ružovi to v duchu vrie, ale navonok zachováva pokoj. Konečne privolajú sestričku, ktorá vie, kde sú veci po nebohom. Ruža sa tou kôpkou začína prehrabávať, ale veľmi rýchlo mu dôjde, že tie najdôležitejšie veci už chýbajú. Niekto ho predbehol.
„Do riti!“
Doktor naňho skúmavo pozrie: „A to je všetko, čo poviete k smrti svojho priateľa?“
Ruža mu venuje ten najodpornejší pohľad, akého je schopný, a bez slova odkráča preč.
Tu už skončil.



KONIEC ukážok





(pokračovanie)


Pozrite si fotogalériu s reálnymi fotkami z rokov 1998 až 2000:

Foto: G. Murín