Bratislava 12. novembra (Teraz.sk) - Vo svojej novej knihe sa Gustáv Murín venuje príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. "Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. augusta 1999 pre Teraz.sk Murín.
Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. Táto ukážka približuje pozadie a okolnosti súvisiace s vraždou Ing. Vladimíra Bakalu -prednostu Okresného úradu v Prešove.

Volajú ma Žaluď
...a ešte ma nedostali
Príbeh jedného mafiána

Foto: TASR

12. kapitola

„OBJEDNAL som to správne?“
„A čo ste mi objednal?“
„Four roses – štyri ruže, burbón. A k tomu ochutenú sýtenú minerálku? To je to vaše – ako vždycky?
„Dobre vám to ten vrchný našepkal. A vás trápi tá minerálka?“
„No, ja som vždy čítal, že sa dáva whisky and soda.“
„Tak po prvé, bourbon nie je whisky, ale whiskey, keď už... No a v tej sýtenej minerálke je CO2, plyn, ktorý urýchľuje vstrebávanie alkoholu do krvi. A navrch ten cukor – vyjdem vás lacnejšie.“
Novinár sa pozerá na muža s prezývkou Ruža skoro znechutene. Nebol to jeho nápad, aby ho vyspovedal, ale keď už, tak nečakal, že nájde chlapa, ktorý už o ôsmej večer vyzerá na šrot.
„Čo – chcete...“ Ruža tie slová zreteľne oddeľuje, ako opilci, keď chcú, aby im bolo rozumieť.
Novinár si vzdychne: „Pán Štajner si u mňa objednal knihu – o ňom...“
Ruža neveriaco zaostrí a potom sa schuti rozrehoce.
Keď sa dochechce, mávne na vrchného: „Silnú kávu, pán vrchný, a veľmi čiernu, tu sa bude spomínať!“
...
„Je mi jasné, že ten pán Babka, má niečo s pánom Štajnerom. Videli tých dvoch na Ministerstve privatizácie ešte so Slobodanom. To je vraj známy vyjednávač mafie. Ale čo s tým má nejaký Bakala?“
Ružický si schuti odpije z whiskey a hneď to zaleje sladenou a sýtenou minerálkou. Spokojne si odgrgne.
„Máte pozoruhodných informátorov. Keď vám povedali toto, tak mohli dopovedať, že Bakala sa ako miestny šéf vtedy vládnucej strany NDS dostal k rozhodujúcemu balíku akcií firmy Vozeň v Prešove. A Žaluď, alebo ako vy hovoríte, pán Štajner, šiel tomuto Bakalovi dohovoriť, aby sa toho svojho podielu vzdal.“
„Ale ako môže nejaký bývalý veskslák prísť na nejakú firmu Vozeň v štyristo kilometrov vzdialenom Prešove?“
„Veľmi dobrá otázka. Odpoveď znie, že takýto bývalý veskslák z Petržalky určite ani netušil, že nejaká firma Vozeň existuje. Až kým za ním neprišiel ten Slobodan. A ten sa ako veľký mafiózo, ale aj funkcionár futbalového klubu Slavoj, na VIP tribúne zbratal s istým Babkom. Vtedy ešte len vysokopostaveným funkcionárom NDS, ktorý zatúžil tiež zbohatnúť. A vybral si, asi tiež na niekoho radu, firmu Vozeň v Prešove.“
„Moment, moment, veď ste hovoril, že ten Bakala bol tiež funkcionár NDS. To sa tí dvaja nemohli dohovoriť priamo?“
Ružický už opäť volá nebesia o pomoc pohľadom do plafónu.
„Nemohli, lebo nad tými dvoma bol najvyšší šéf vtedy vládnej strany NDS prezývaný Veľký šéf, a ten by to nedovolil.“
„Nerozumiem.“
„Porozumiete, ale chce to trpezlivosť. Keď konečne Veľký šéf, prezývaný tiež LenTen, spustil ako premiér veľkú privatizáciu, chcel v tom mať aspoň nejaký poriadok a hlavne kontrolu. Na prvý pohľad chvályhodné. Nič naozaj veľké sa teda bez jeho osobného súhlasu privatizovať nesmelo. To na Fonde národného majetku dobre vedeli a rešpektovali. No a LenTen mal svojich vyvolencov. Takže nie každý sa k tomu ryžovisku zlata dostal. Ak LenTen rozhodol, tak ste sa z nejakého stredného riadiaceho kádra v krachujúcej štátnej fabrike mohol na druhý deň stať miliardárom, lebo len vám a len ten priklepol pôvodne náš spoločný majetok za takých podmienok, že ste fakticky nemuseli do toho nič vložiť. Len tú drzosť ten majetok prevziať a dobrú pamäť nezabudnúť z toho LenTenovi niečo odsypať. Tvoril sa tak obmedzený okruh zbohatlíkov, čo štvalo tých, čo sa LenTenovi strkali do pozadia aj do postele, ale z nejakého dôvodu ich k tomu žľabu nepustil. Tak sa dali dokopy Babka a Julča, vtedajšia nepostrádateľná tajomníčka strany. Tá vliezla LenTenovi aj do postele, a nič jej to nepomohlo. Ani to, že o nej vyhlasoval, že vie také veci, že by celú stranu dokázala zničiť, keby prehovorila. K nej šiel tiež odstrčený Babka po rozumy. Tak vznikol plán. Veď ani chlap LenTenovej býčej vytrvalosti nevydrží všetko. Tak vznikli tie legendárne úniky LenTena, ako predsedu vlády, kamsi „na medvede“. V normálnej spoločnosti nemožné, bolo vtedy normálne. Niekoľko dní oficiálne nikto nevedel, kde je predseda vlády. V skutočnosti ho dávali dokopy v kúpeľoch Turčianske Teplice, kde ležal od vyčerpania na infúziách. Vtedy nebol na neho nijaký kontakt. To sa tým dvom spiklencom hodilo. Šli za šéfom FNM, že treba pre nich súrne odklepnúť lukratívny podnik Petrol Kúty. Veľký šéf o tom vraj vie. Samozrejme, že sa to ten šéf FNM pokúšal overiť, ale LenTenovi sa nedovolal. Tak Petrol pustil. A keď sa to LenTen po návrate z oživovacej kúry dozvedel, už bolo neskoro. Takto sme prišli o dovtedy nenahraditeľnú Julču a po nej sa zbavil aj Babku. Preto nemohol Babka ísť za Bakalom priamo. A s tým svinstvom, čo na neho nachystali, by si to ani netrúfol. Na tú špinavú prácu potrebovali niekoho bez škrupulí a so silným mafiánskym zázemím. A tak so Slobodanom oslovili Žaluďa.“
„A čo také strašné od toho Bakalu teda chceli?“
„Nič menšie, než aby prepustil Babkovi v zastúpení Žaluďa celý svoj podiel vo firme Vozeň. Ale ten Žaluďa vysmial.“
„Tak tým sa to skončilo, nie?“
„Nie v tejto krajine, kde sú súdy a právo na srandu. Slobodan dobre vedel, čoho je Žaluď pre peniaze schopný. On sa takéhoto kšeftu len tak nevzdá. Tak za seba poslal Čermákovcov. Tí Bakalovi dohovárali, ale ten stále nedokázal pochopiť, že mu ide o život. A tak jedného dňa zmizol.“

SPRÁVA generálnej prokuratúry: „Od 22. mája 1995 je nezvestný Ing. Vladimír Bakala, prednosta Okresného úradu v Prešove, ktorý odišiel po 22.00 hod. na svojom osobnom motorovom vozidle zn. BMW M5 z obchodného stretnutia spred firmy Fatramat a. s. Poprad. Auto zaparkoval v garáži v blízkosti svojho bydliska, domov však neprišiel. S určitosťou, rovnajúcou sa istote, možno konštatovať, že Ing. Vladimír Bakala bol zavraždený v súvislosti s jeho majetkovým podielom vo firme Vozeň Prešov. O tento mal záujem Peter Štajner, ktorý mal požiadať Mikuláša Čermáka o sprostredkovanie získania príslušného podielu od Ing. Vladimíra Bakalu, ktorý to odmietol. Podľa zistení získaných v priebehu vyšetrovania ho Čermákovci navštívili viackrát v jeho úrade. Keď naposledy odmietol odpredaj svojho podielu, tak mu mali povedať, že ho ‚dajú dole‘, na čo im v domnienke, že ho chcú dať dole z funkcie, ktorú zastával v predstavenstve tejto spoločnosti, povedal, že jemu to nevadí. Neskôr sa na tom mali smiať, že nepochopil, že ‚dať dole‘ v ich reči znamená zavraždiť. Ing. Vladimír Bakala bol, podľa dôkazov zadovážených v priebehu vyšetrovania, držaný páchateľmi na viacerých miestach a bol prinútený k prepisu svojho obchodného podielu... Mikuláš Čermák je dôvodne podozrivý z organizovania tejto vraždy na objednávku Petra Štejnera za sumu 10 miliónov Sk.“

„No ale keď ten Bakala zmizol, tak nemohol o ten podiel prísť. Alebo áno?“
„Fakt je, že Čermákovci mali Bakalu pôvodne len postrašiť. Pri najhoršom uniesť a po podpise zmluvy, ktorou sa vzdáva svojho podielu, zase prepustiť. Ale, ako sa to týmto horkokrvným Horehroncom stalo neraz, vymklo sa im to z rúk. Čermák nerád pracoval v rukavičkách.“

ŽALUĎ vstupuje opatrne do akejsi osamelej horskej chaty v zalesnenej lokalite pri Tlstej hore. Je neskoro večer a jeden z Čermákovcov ho ochotne vedie do tmavej pivnice. Cítiť tu ostrý pach moču v kombinácii s mdlou pachuťou krvi. Tu Bakalu zrejme mučili a umučili. Žaluď si je vedomý, že tohto zážitku ho mohol Čermák ušetriť, ale nechcel. Ten sedí za stolom, okolo jeho pobočníci. Všetci okrem neho zdatne popíjajú. Čermák pije len minerálku. „A krv,“ preblesne Žaluďovi hlavou, lebo vie, že tento boss najvražednejšieho komanda v krajine si užíva tie najbrutálnejšie scény vrátane rezania hláv nepohodlných či spurných príslušníkov podsvetia.
Čermák mlčky ukáže na listiny pred sebou.
„Toto si chcel?“
Všetci spýtavo pozrú na Žaluďa. Ten letmo prezrie listiny a je spokojný. Položí kufrík plný peňazí na stôl a hrabe sa rýchlo preč. Toto nie je spoločnosť, v ktorej by sa rád zdržiaval.
Už vychádza z pivnice, keď sa ozve Čermákov piskľavý hlas.
„Steroidy,“ bleskne Žaluďovi hlavou. Vie, že niektorí bossovia sa radi chvália svalovou hmotou, ktorú nadháňajú látkami, ktoré im ju síce doprajú v krátkej dobe, ale paradoxne ich pripravia o mužný hlas. A možno aj iné atribúty mužnosti.
„Moment, toto je bonus.“
Žaluď sa otočí a vidí, ako sa Čermákovi pobočníci očarene hrabú v kufríku nabitom bankovkami. Čermák si to nevšíma a podáva Žaluďovi cez stôl obálku.
Ten ju mlčky prevezme a rýchlo vybehne na čerstvý vzduch.
Chvíľu očarene pozrie na nebo plné hviezd, ale „mravný imperatív“ predpovedaný klasikmi, ktorí verili v očistnú silu tohto pohľadu, sa v ňom nepohne.
Ochrankár mu pridrží dvere vzadu na džípe a vzápätí sa pohnú.
Žaluď požiada o zapnutie stropného svetla a potom rýchlo roztrhne obálku s akousi neznámu adresou. Vnútri je list.
„Moji najbližší, milovaní. Sľúbili mi, že keď všetko podpíšem, budem sa môcť aspoň takto s vami rozlúčiť. Želám vám všetko dobré, aj keď viem, že to budete mať teraz ťažké. Snažil som sa vás zabezpečiť, ale teraz pochybujem, či stálo za to, chcieť až tak veľa. A o všetko prísť. Aj o život? To nám nikdy nenapadalo, že sú tu aj iní, hladoví po rýchlom zbohatnutí a bez zábran. Som unavený, všetko ma bolí. Hoci biť teda vedia, asi najviac ma bolí duša. Pre ten pocit márnosti. Čoskoro bude koniec. Videl som ich odchádzať s krompáčom a lopatami. Snáď ma raz nájdu, tak ma, prosím, pochovajte, ako sa patrí. Zbohom.“
Žaluď chvíľu v zamyslení drží list. Potom ho dôkladne na kúsky roztrhá a vyhodí oknom. Ochrankárovi nakáže vypnúť stropné svetlo a v nastalej tme sa pokúsi na zadnom sedadle trochu si pospať. Nie je to ľahké, lebo na poľnej ceste od chaty k najbližšej asfaltke to poriadne hádže. Zavrie oči, je spokojný. Dokázal, čo chcel. Zajtra musí byť svieži na rokovanie so Slobodanom a Babkom.

„To je hrozné, hrozné... ale v čom je teda problém, keď dosiahli, čo chceli?“
„Problém je v tom, že Žaluď uveril vo svoju nenahraditeľnosť v tejto hre. Tak ako východoslovenský mafiánsky boss Holub si myslel, že keď sa dôverne pozná a bohatiersky popíja so šéfom Oceliarní v Komárne menom Hrdzoš, možno mu dohadzoval aj drogy a baby, tak má nárok na kus tých Oceliarní. A toľko otravoval, až sa ho zbavili. A najlepšiu upratovaciu službu na otravných mafiózov tu má nám už známy Čermák. Bratislavský boss Sýkorka si tiež myslel, že jeho zásluhy pre tajnú službu ho oprávňujú nárokovať si na jednu z najväčších bánk tejto krajiny. Tak aj on zle skončil. A Žaluď, ak sa veľmi rýchlo nestiahne, na čo sa zjavne nechystá, dopadne rovnako. Jeho problém je v tom, že nie je schopný, ako tí dvaja, pochopiť, že tak ako oni a im podobní používali v začiatkoch tohto divokého kapitalizmu takzvané biele kone, ktoré sa po použití strieľajú, tak teraz sa aj oni stali len o čosi fajnovejšími bielymi koňmi. A ich životnosť je obmedzená.“
„Dobre, možno som kus z toho pochopil. Ale prečo taký mafiózo, ako tvrdíte, že je Slobodan, jednoducho nenasadil na tú firmu Vozeň nejakého neznámeho koníka, čo by sa ľahšie likvidoval?“
„Hm, no predsa preto, že potrebovali niekoho, kto pre Babka ten podiel nielenže získa, ale aj udrží. Niekoho, kto už len svojím menom odstraší iné dravé ryby, aby sa nepokúšali deliť o korisť. A túto úlohu plní Žaluď zatiaľ spoľahlivo.“






(pokračovanie)

Pozrite si fotogalériu s reálnymi fotkami z rokov 1998 až 2000:

Foto: G. Murín