Rozhovor Petra Škorňu s filmovým a divadelným scénografom, maliarom a jedným zo zakladateľov umeleckého divadelného zoskupenia Teatro Tatro - Ferom Liptákom.
Výrazné osobnosti sú väčšinou neviditeľné, žijúce vo svojom mikrosvete, mediálne nepertraktované, pretože za seba nechávajú hovoriť svoj talent, či výsledky práce a tvorivej činnosti. A taktiež je neraz ich renomé známejšie a oceňovanejšie skôr v zahraničí než doma. Takým je aj filmový a divadelný scénograf, maliar a jeden zo zakladateľov umeleckého divadelného zoskupenia Teatro Tatro - Fero Lipták.
Začnime hneď zostra: s kým vlastne sedím? S vyštudovaným scénografom, ktorý občas maľuje alebo s maliarom, ktorý sa popri maľovaní venuje aj scénografii? - Vyštudoval som scénografiu, venoval jej pomerne veľa času, no popri nej som si stále kreslil, zaznamenával prežité príbehy, odohrávajúce sa mimo scenárov. Práve ony sa postupne dostali na moje plátna. Maľovať som začal prirodzene, bez toho, že by som si povedal, že svoj čas a umeleckú invenciu sústredím len na to. Momentálne pôsobím „pod obojím“ - aj ako scénograf a aj ako maliar. Napriek tomu postupne zisťujem, že na rozdiel od maľovania sa scénografia mení, je iná než kedysi, čo vnímam v týchto časoch priam až katastroficky.
V čom konkrétne je iná? - Všeobecným trendom sa stala požiadavka urobiť z ničoho niečo. V posledných rokoch sa to týka najmä divadiel, ktoré majú malé, napäté rozpočty a nemyslím si, že by sa to v dohľadnej dobe zmenilo. To sa odzrkadľuje aj na viditeľnom výsledku práce scénografa na javisku.
Na druhej strane, dnes je iná a značne komplikovaná doba a tej sa musí prispôsobiť aj scénografia... - Hovorím to ako človek, ktorý zažil pekné a tvorivo ušľachtilé časy, keď sa nás v divadle kompetentní zvedavo pýtali, ako bude hra vyzerať a ako to bude scénicky spracované na javisku. Dnes ich viac zaujíma rozpočet, ako vizuál a to je smutné. Úprimne - ja z princípu takýto prístup nemusím a je mi nepríjemné najskôr riešiť peniaze a až následne sa baviť o rozsahu a kvalite práce.
Platí však aj zásada, že niekedy menej býva viac... - Súhlasím a verte mi, že som si za tých pár rokov v rámci profesie scénografa prešiel pri realizácii množstva zaujímavých vecí a projektov všetkými fázami. Z mnohých ani len z diaľky „netrčali“ veľké financie, ale naopak – prím hral ich silný príbeh a kvalitne spracovaný scenár. Pretože v takýchto prípadoch je už práve toto samo o sebe základom úspechu.
Spomínate kvalitné scenáre. Tak ako všade, aj vo sfére umenia panujú na ne protichodné názory – čo je v podstate dobré, pretože monotónnosť je stagnujúca a ubíjajúca. Časť zainteresovaných tvrdí, že problémom súčasného divadla a filmu je nedostatok kvalitných scenárov, iní si zase myslia opak. Ku ktorej názorovej platforme sa aj na základe vlastných skúsenosti prikláňate? - Nedokážem to takto jednoznačne objektívne posúdiť. Mal som v živote šťastie na pár vecí, ktoré ma zaujali a doslova okamžite „pohltili,“ no pravda je aj to, že som robil aj tzv. „povinné jazdy.“ A hoci mi vôbec neboli blízke a môjmu vkusu a vnímaniu boli na „hony“ vzdialené, nakoniec som ich realizoval s tým, že som sa rozhodol kvôli sebe a všetkým zainteresovaným ľuďom „hecnúť.“ Čo sa týka scénografie, mňa pri nej doslova fascinuje to, že sa pri každom projekte dozvedám často úplne nové veci a informácie. Som od prírody zvedavým človekom, a tak ma v rámci mojej práce baví svoju zvedavosť uspokojovať študovaním materiálov o prostredí, sociálnom postavení v príbehu vystupujúcich postáv. Mapujem si ich príbeh, zázemie, históriu, kontext – to je na scénografii inšpirujúce a povznášajúce.
Stalo sa - v súvislosti s vami spomínaným „hecovaním sa“ - že ste odmietli realizáciu scénografie len preto, že ste sa s predlohou diela nedokázali osobne stotožniť? - Určité ponuky som odmietol, no nie pre nestotožnenie sa s nimi, ale z časového dôvodu: prelínali sa mi s nimi už realizované projekty. Neviem robiť viacero vecí naraz, pretože ak mám byť stopercentný, svoju pozornosť sústreďujem len na jednu vec. Inak to je na výsledku práce cítiť. Viem, o čom hovorím, už sa mi stalo, že som naraz robil dve veci, pričom tú druhú som mal viac-menej len pod dozorom. Našťastie sa to nakoniec nejako „utriaslo“, no šlo o vzácnu výnimku, po ktorej som si povedal, že to už robiť nebudem.
Na archívnej snímke výročnú cenu Asociácie Slovenských Filmových Klubov (ASFK) za prínos v slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu získal František Lipták.Foto: TASR/Marko Erd
Vráťme sa predsa len ešte na začiatok: pokiaľ by ste si mali dať na dvere menovku, čo by bolo napísané pri vašom mene – scénograf, či maliar? - Úplne by stačilo meno, prípadne pre recesiu pokojne aj „kominár“ (smiech). Nerád sa staviam do akejkoľvek pózy“ a je mi viac-menej jedno, ako ma kto vníma. Som tým, čo a na čom momentálne robím. Skôr než akékoľvek „zaškatuľkovanie“ ma baví samotný proces tvorby divadelnej hry, filmu či obrazu – to, že môžem byť ich súčasťou, že som účastný na ich finálnej podobe. Napĺňa ma stretávanie sa s tvorcami diel v divadle a počas filmovania, to ako sa rozprávame a čo sa popri tom dozvedám a učím.
Takže scénografia nie je žiadnou nudnou záležitosťou... - Ani najmenej. Práve naopak – zaujímavé je na nej tá nutnosť doštudovania a dohľadania. Zručnosti vás naučia v škole, no to, aký bude váš umelecký rukopis, to sa naučiť nedá, to si počas života musíte „dohľadať“ vy sám. Až vďaka tejto vašej túžbe po zvedavosti si následne vytvárate svoj vlastný, neopakovateľný, scénografický rukopis.
Spomínate učenie sa od iných. Kto však sú tí, ktorých názor pri scénografickom stvárnení príbehu akceptujete? Mne napadá v tejto súvislosti režisér diela, dramaturg, autor hudby alebo scenárista... - Nielen oni. Cez umelecko-dekoračné dielne prechádza neraz naraz niekoľko výtvarníkov, pričom výnimočnosť ich ľudí pracujúcich v nich spočíva v tom, že sú schopní sa bez problémov „napojiť a naladiť“ na každého výtvarníka osobitne. A to aj napriek tomu, že sú vo svojom umeleckom vyjadrovaní, ako aj výtvarnom cítení rôznorodí a osobití. Sú maximálni profesionáli, a tak to dokážu preklenúť, vďaka čomu „chémia“ a celý proces tvorby inscenácie a diela ako takého - medzi výrobcami dekorácií, odevov a pod. a samotnými výtvarníkmi a ich predstavami existuje. Navyše – majú obrovské skúsenosti a prax. Aj preto je dôležité si niekedy po ich radách priznať chyby. A rešpektovať ich.
Dokážete si priznať, keď chybíte? - Nemám problém korigovať svoj názor a prijať argument iných. Pomáha mi tiež, že sa obklopujem šikovnými ľuďmi. To je základ následnej realizácie, prípadne korekcie nápadov aj napriek tomu, že som aprílový býk... (úsmev).
Venujete sa divadelnej a aj filmovej scénografii. Ktorá z nich je vášmu srdcu bližšia? - Obe sú navzájom odlišné. Pri divadelnej nezažívate toľko okolitých vnemov, podnetov, atrakcií, rozmanitosti a rôznorodej, emotívnej atmosféry ako pri filmovej. Pri nej ste nútení opustiť pohodlie domova a vycestovať do terénu a pôsobiť v rámci konkrétneho prostredia. Divadlo, to sú viac-menej stále tie isté čalúnené sedačky, ten istý portál, to isté javisko a je jedno, či sneží, alebo fúka – vždy ste „v teple“ a nepreciťujete živelnosť prírody a počasia.
Akosi diplomaticky ste sa vyhli jednoznačnej odpovedi... - Lebo nepoznám jednoznačnú odpoveď. Film má svoje neopísateľné čaro. Aj divadlo a aj film majú svoje silné momenty. V určitých okamihoch však dokáže byť divadlo „živšie“ – pôsobí v rámci neho dôležitý, priamo prítomný faktor diváka, ktorý celý proces inscenácie uzatvára. A nielen to. Divadelný divák dokáže svojimi reakciami meniť inscenáciu - na jeho reakcie následne reagujú aj herci na javisku. Tým sa z divadelnej inscenácie - na rozdiel od filmu - stáva „živé umelecké dielo. Na druhej strane je film vývoznejší smerom do zahraničia, má väčší dosah na divákov. A je tiež zo scénografickej stránky bohatší, divadlo narába so znakom a symbolom. Mám rád obe polohy a rád ich navzájom striedam.
Pokiaľ viem, pohybujete sa aj na poli kostýmového výtvarníka... - S tým som už skončil.
Prečo? - Nemôžem robiť všetko (úsmev) a sú aj šikovnejší kostýmoví výtvarníci a výtvarníčky než ja, ktorí majú k „handrám“ a ku kostýmu bližšie. Dnes už robím len to, v čom sa cítim dobre. Pritom si nemyslím, že by som nebol dobrým kostýmovým výtvarníkom. Robil som dokonca aj celé kompletné inscenácie – od scénografie, kostýmového výtvarníctva dokonca až po bulletin, plagát a vstupenky pre Teatro Tatro, alebo aj pre niektoré poľské inscenácie. No to je možné robiť v takejto miere len výnimočne, veľmi sporadicky. Neviem naraz dozorovať scénografiu aj kostýmy – hoci sa to zdá byť navzájom blízke. Obe činnosti si vyžadujú čas a maximálne nasadenie. A navyše - čím je človek starší, tým je komótnejší a znesie menšie zaťaženie.
Ako scénograf ste sa realizovali na Slovensku, v Poľsku a aj v Česku, a to tak pre divadlá, ako aj pre filmové produkcie. V čom má scénografia svoju špecifickejšiu „chuť“ a atmosféru u nás, oproti Česku alebo Poľsku? A vôbec, existujú nejaké viditeľné osobitosti a rozdiely? - O nejakých osobitých špecifikách by som v tomto prípade nehovoril, skôr ide o to prijatie, ktorého sa vám ako hosťovi dostane v zahraničí. Tam vám akosi automaticky vychádzajú viac v ústrety a robia všetko pre to, aby to fungovalo tak, ako má.
Čiže sa hneď ako prvé nepýtajú, koľko to bude stáť? - To zase nie, ale napríklad v Poľsku som sa zúčastnil na projektoch inscenácií, pri ktorých nebola o peniazoch ani reč. Dokonca som nevedel ani to, čo koľko stojí a keď som niečo počas prípravy a skúšok inscenácie vymyslel, bolo to zabezpečené a fungovalo to na sto percent. Možno to bolo pre nich bežné a možno to bolo spôsobené aj vplyvom Ondreja Spišáka, ktorý robil v Poľsku veľmi kvalitné a úspešné inscenácie, čím zanechal výrazné renomé.
A porovnanie scénografie na Slovensku a v Česku? - Sú na tom viac-menej rovnako, aj keď v rámci filmu majú v Česku väčšie zázemie – najmä čo sa týka fundusu, zbierkotvorného fondu a hmotnej kultúry, potrebnej pre film a divadlo.
Ktorá z vašich scénografických realizácií si zaslúži vyniknúť na piedestáli vašej tvorby? Ktorá v najväčšej miere vyjadruje vašu dušu a vnímanie divadelnej scénografie - ako prostriedku umeleckej komunikácie?
- Asi „Prorok Ilia“ pre Teatro Tatro a v Poľsku. A možno aj„Sir Hallevyn“, či poľská rozprávka „Koziołek Matołek“, ktorá bola vystavaná na výtvarnosti.
... a z filmovej scénografie? - Môjmu naturelu bola najbližšie práca na filme „Všetko, čo mám rád,“ podnetná bola aj pri filme „Tlmočník,“ pre jej silný odkaz smerom na súčasnú mladú generáciu a v nutnosti nezabúdania na minulosť. Zaujímavým filmovým projektom, na ktorom som participoval, bol aj „Muž so zajačími ušami.“ U nás ho ešte nik nevidel, na jeho slovenskú a českú premiéru sa stále čaká. Momentálne ho premietali v Austrálii a v Poľsku Martin Šulík získal cenu za réžiu.
Čo robí scénografa kvalitným a rešpektovaným v rámci svojej profesie? - Na to existuje pomerne jednoduchá odpoveď: dobrý scénograf by mal ísť cez obec 50-kou, mimo obce 90-kou, po diaľnici 130-kou a až keď to preženie, môže dosiahnuť určitý výsledok. To, či kladný alebo záporný, je už na ňom samotnom... (úsmev). Aby bol kvalitným, musí byť zdravo zvedavý. V mojom prípade to nie je len o scenári a téme inscenácie, ale o postupnom „nabaľovaní“ informácií a vedomostí, ktorými som dovtedy nedisponoval. To je to, čo z môjho pohľadu robí profesiu scénografa zaujímavou a fascinujúcou: že nikdy na začiatku nerozmýšľam o výsledku realizácie inscenácie, ale že sa nechávam unášať jej vývojom, postupným vznikom. Tiež je dôležité aj vzájomné spojenie a naladenie sa na rovnakú vlnovú umeleckú dĺžku s ľuďmi, s ktorými dané dielo vytvárate.
V rámci divadelných či filmových projekcií dochádza najmä pri laickej verejnosti k zamieňaniu si roly architekta a scénografa. Stretávate sa s tým aj vy? - Stretávam. Scénografia je viac-menej dramaturgia, ktorá mapuje človeka v prostredí, dotvára charakter postáv v danom príbehu, to, čím sa obklopujú. Architekt určuje, čo bude mať v priestore, aký pôdorys, ktorý je na scénografiu úzko naviazaný. Čiže ide o úzke previazanie oboch remesiel, v rámci ktorých scénograf môže „ulietavať“ v estetických priestorovej realizácie. Jediné, v čom neexistuje medzi scénografom a architektom žiadny rozdiel – je catering.Tam ich nerozoznáte (úsmev). Mal som to šťastie - a dnes možno aj výhodu - že som bol jedným z posledných študentov profesora Vychodila. Ten práve vtedy neotvoril scénografiu, ale odbor scénickej realizácie. Vďaka nemu som našiel to vzácne prepojenie scénografie a výroby. Zásluhou profesora Vychodila sme sa učili pochopiť jednotlivé remeslá, ich nuansy. Po profesorovi prišiel učiť Jozef Ciller, ktorý kládol dôraz na iné veci, po ňom Peter Čanecký. Všetci skvelí scénografi - s rozdielnym a osobitým prístupom k výučbe scénografie. Dnes, pokiaľ viem, študenti takú príležitosť kontaktu s umeleckými dielňami nemajú. Robia to inak, čím netvrdím, či lepšie, alebo horšie, ale inak, než sme sa kedysi učili my. Uvedomujem si, že aj samotná scénografia prešla vývojovou zmenou a je iná, než bola kedysi. Budem úprimný – niekedy si pripadám ako brontosaurus, pretože dnes sa v oveľa väčšej miere kladie dôraz na nové technológie.
Technológie napredujú míľovými krokmi. V čom inom, okrem nich ste v chápaní scénografie pri tvorbe inscenácie iný? - Vo všeobecnosti ma zaujíma práca s objektami, ktoré menia svoj význam akciou herca, svetlo, tma a množstvo iných faktorov, tomu pomáha. Sú aj okamihy, keď je z pohľadu scénografie lepšie ukázať čo najmenej – v určitých chvíľach to dokáže pôsobiť na diváka silnejšie, pretože divák to myslené, no neprezentované, napriek tomu vidí.
Spomínali ste profesora Ladislava Vychodila. Sú okrem neho aj ďalší scénografi, ktorých prácu uznávate a rešpektujete? - Dvoch z nich som už spomenul - Jozef Ciller a jeho nádherné veci, ktoré robil predovšetkým v Martine a Peter Čanecký pre jeho cit nielen pre scénografiu, ale aj kostýmy. Ale aj nebohý Aleš Votava, na ktorom mi imponovalo, že bol otvorený novým veciam a prístupom, že bol zdravo zvedavý a aktívny, vďaka čomu sa mu podarilo so svojou prácou a talentom dostať aj do zahraničia. Z „československých“ spolupracovníkov Katka Hollá a zo zahraničných - Achim Freyer.
●●●
Posuňme sa k vašej ďalšej umeleckej tvorbe - k maľbám. Režisér Dušan Hanák natočil Obrazy starého sveta a mne pripadá vaša tvorba tiež ako akési „obrazy sveta“ - trochu imaginárne, karikované, niekedy pripomínajúce naivne jednoduchý a hravý detský pohľad na svet. Sú akýmsi nostalgickým zobrazením sveta kolotočov a kočovných divadiel, pričom veľké oči vašich postáv s pokrivenými telami a veľkými hlavami nepriamo vo mne evokujú japonské kresby animé... - Dobrý výtvarník si dokáže uchovať vnímanie sveta svojimi detskými očami. Inak hrozí, že ho „zvalcuje“ akademickosť vysokej školy. Zažil som učiteľa, ktorý bol pre môj ďalší umelecký rast kľúčovou osobou - naučil ma vnímať hudbu a literatúru. Vyrastal som v jednoduchom prostredí a netajím, že v rámci tvorby reagujem na svet vôkol seba aj pomocou toho, ako som ho vnímal v detstve. Zrejme si na mne kunsthistorici „zuby nevylámu“.
Berú vašu tvorbu vyštudovaní akademickí maliari ako seberovnú, alebo ste u nich zaškatuľkovaný skôr ako autor „detských maľovačiek“? - Nie som akademickým maliarom a pripúšťam, že niektoré moje maľby môžu na niekoho – hoci aj vyštudovaného akademika, pôsobiť trochu insitne. Umenie však nie je o tom, či ste študovaný, alebo nie - a ja to ani neriešim. Pri vnímaní akéhokoľvek umeleckého diela sa okrem samotného diela túžim dozvedieť čo najviac aj o jeho autorovi. Preto mám o výtvarníkoch množstvo kníh, ktoré mi pomáhajú pochopiť ich cestu, vďaka ktorej dozreli k svojmu výslednému výtvarnému rukopisu. Som presvedčený, že úroveň umenia a povedomia o ňom, je v značnej miere podmienená výchovou a školstvom, ktoré sa, žiaľ, na Slovensku značne zanedbalo. Vzťah k umeniu si vytvárajú už najmenšie deti napr. aj tým, že idú do bábkového divadla, že sa učia čítať knihy, cez ktoré postupne vnímajú aj ilustrácie výtvarníkov. A neskôr, keď navštívia galériu a uvidia tam dielo, výtvarníka, ktorého spoznali cez knihy, uvedomia si tú súvislosť. Je to úplne iné, než keď si niečo čítate cez e-knihu, či iPad, kde nemáte ilustrácie, vďaka čomu sa ochudobňujete o ešte väčší umelecký dojem a informáciu. Pretože aj vďaka nej sa dozvedáte oveľa viac, než je vypovedané v texte.
František LiptákFoto: Peter Škorňa
Dnes kresby a knihy vo veľkej miere nahrádza elektronika, tablety a mobily. Nie je to hrozba pre možnú stratu kreativity a fantázie? - Nie. Sám čoraz častejšie používam pri kreslení a skicovaní - namiesto ceruzy a papiera - počítač a jeho grafické programy. Je taká doba. Mimochodom, tablety a mobily fascinujú najmä malé deti - stačí im potiahnuť prstom a vykoná to, čo deti chcú. Láka ich na tom nielen tá jednoduchosť, ale aj fakt, že kým celý čas od nich iní chcú, aby niečo robili, mobily a tablety robia to, čo chcú oni. Je to však dvojsečná zbraň, pri ktorej by mali byť opatrní najmä rodičia detí. Každopádne, moderné technológie nie sú hrozbou pre kreativitu a umenie ako také, lebo sa aj v rámci nich vytvárajú výtvarne hodnotné hry, ako napr. Machinarium Jakuba Dvorského, alebo iné kvalitné artové webové stránky, plné nápaditosti, umeleckej a výtvarnej kreativity.
Spomínali ste, že pri vnímaní diela je potrebné vidieť za ním príbeh jeho vzniku. Ten je však často subjektívny, a tak nie vždy odzrkadľuje to, čo v ňom vidí jeho pozorovateľ. Alebo nie? - Umelecké dielo rozpráva nielen príbeh jeho autora, ale aj váš. Lebo každý z nás vidí jedno a to isté dielo svojimi očami a vnímaním rôzne. Niekomu sa môže zdať smutný, inému, naopak, smiešny. Preto daný pocit nevyjadruje samotné dielo, ale vás samotného. Vaše vnútro. To, čo zažívate cez svoje pocity, emócie, cez to, čo čítate. Je to váš pohľad na svet. Raz sa mi stalo, že som v Banskej Bystrici prišiel k stolárovi so žiadosťou, aby mi zarámoval nejaké obrazy. Odpovedal mi, že také depresívne obrazy rámovať nebude. Veľmi ma zaujal jeho postoj - bol to jeho pohľad na moje obrazy, vnímaný jeho očami a vnútrom. V tom okamihu mu nešlo o peniaze, ktoré by za to zarobil, ale o jeho vnútornú pohodu. Mimochodom, o tých istých obrazoch zase iný človek povedal, že sa mu páčia, lebo sú vtipné. Je to ako s Malým princom – hoci je stále rovnako napísaný, v každom veku, po každom ďalšom prečítaní, v ňom dokáže čitateľ nájsť nové významy a posolstvá. Kvalita a úroveň umeleckého diela podľa mojej teórie, či skôr skúsenosti teda nespočíva v tom, čo ním chcel umelec povedať, aký odkaz zanechať „ľudstvu“, ale ako ho vníma jeho bežný prijímateľ - v rámci svojho pohľadu a preciťovania.
Keď už rozoberáme kvalitu umeleckého diela, zaujíma ma váš názor, do akej miery a či vôbec by mal umelec podliezať vkus a vplyv prijímateľa. Mal by mu ísť v ústrety, alebo by sa mal riadiť svojím rebríčkom kvality a hodnôt – bez ohľadu na to, či to ľudia prijmú, alebo nie? - Hovorí sa, že „podliezať by sa mal vysoký plot, nízky by sa mal preskočiť“ (smiech). To, akou sa umelec vydá cestou, je však len a len na jeho osobnom rozhodnutí, rovnako ako aj to, či mu a do akej miery ide, alebo nejde o akúkoľvek spätnú väzbu, prípadne určitú sebaúctu.
V rámci nášho rozhovoru ste poznamenali, že pochádzate z obyčajnej rodiny, žijúcej v jednoduchých pomeroch. Ovplyvnilo to do nejakej miery vašu neskoršiu tvorbu, pohľad na umenie ako také a ak áno, v čom? - Isteže. Prostredie, v ktorom vyrastáte a to, čo prežijete napr. do desiatich rokov, ovplyvní celú vašu budúcnosť. Rodina je základným kameňom ďalšieho života každého z nás. Bez ohľadu na to, akú absolvujete neskôr školu. Vo mne „žije“ moja rodina neustále. Vnímam to, ako sme sa stretávali, existovali, ako sme na seba navzájom vplývali. A hoci moji rodičia, či starí rodičia neboli nijako vzdelaní a školení ľudia – boli múdri. Práve tá múdrosť sa u nás cenila. Trebárs aj tým, že sa rozprávali príbehy, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Cítim, ako sa vo mne zachovali a možno aj vďaka tomu – podvedome vplývajú na moju prácu a tvorbu. Práve z rodinného prostredia som si priniesol poznanie, že pokiaľ budeme v rámci vytvárania umeleckého diela – a je jedno, či obrazu alebo scény – vnímavými pozorovateľmi príbehov, potom to pôjde tak, ako má.
V poslednom čase sa čoraz viac venujete nielen scénografii, či maľovaniu obrazov, ale aj kresleniu karikatúr... - Volám ich „zákresníky,“ pretože tak, ako majú ľudia zápisníky, ja mám „zákresník,“ do ktorého si takmer denne zakresľujem svoje nápady - obrázky spod rúška.
Vzhľadom na to, že humor cítiť nielen zo „zákresníkov“, ale aj maľovaných obrazov, sa zdá, že netrpíte absenciou nápadov a humoru a vtipného nadhľadu na svet vôkol vás... - Humor mi pomáha. Zľahčuje veľa situácií a možno zakrýva aj moje slabosti. A taktiež, neberiem sa až tak vážne – ako mnoho iných ľudí vôkol mňa...
Zrejme nie som jediný, kto si všimol, že tak v prípade obrazov, ako aj „zákresníkov“ je súčasťou diela názov, resp. pomenovanie. Je táto pomenovacia barlička nutná? Nechcete nechať na ľuďoch, aby si to vysvetlili svojím vnímaním vášho diela? - Raz sa ma počas výstavy v Paríži opýtala francúzska žurnalistka, či si nemyslím, že obmedzujem ľudí tým, že napíšem názov obrazu na jeho prednú stranu. Povedal som jej: „Áno, myslím si.“ Nie som prvý, ktorý dáva na obrazy názvy. Kým viacerí ho napíšu na zadnú stranu, ja ho píšem viditeľne – na predok. A neverili by ste, že aj napriek tomu mi na jednej aukcii predávali obraz pod úplne iným názvom, ktorý si vymysleli. Skvelý príklad toho, že umelecké dielo si neraz žije svojský život - aj bez pričinenia jeho autora. Každopádne, pri maľovaní je pre mňa prvoradou téma, samotný príbeh a až následne to, ako ju spracujem a uchopím, či z toho bude obraz, grafika alebo zákresník. A čo sa týka názvov, ktoré uvádzam, ide skôr o hru s dvojzmyslami, slovnými hračkami. Rád sa takouto formou „hrám,“ stále ma to baví a myslím si, že aj ľudí. Hoci priznávam, že počas výstav v zahraničí to spôsobuje trochu problémy pri ich preklade, pretože preložená slovná hračka často nadobúda iný, často až absurdný význam a rozmer.
●●●
Keď si vás mám v rámci filmu k niekomu priradiť, je to jednoznačne Martin Šulík, s ktorým tvoríte doslova nerozlučnú dvojicu. Z výtvarného umenia je to zase sochár Juraj Čutek, s ktorým absolvujete pomerne veľa spoločných výstav. Čím to je? - S Martinom sa poznám od 18 rokov. Vážim si na ňom, že ma toho veľa naučil a aj učí - najmä čo sa týka filmu. Môžem sa pri ňom realizovať tak, ako ma to baví. Navyše si s ním takmer na dennej báze voláme, pretože si máme vždy čo povedať. Nakoniec, bol to práve on, kto ma v 90. rokoch naviedol aj na vystavovanie maľovaného: kreslil príbehy a ja som ich následne maľoval. Prvý obraz, ktorý vznikol podľa Martinovej predlohy, sa volal Malá svadba a šlo v podstate o veľkú maľbu na dvere. Takto, priznajúc našu spoluprácu, sme urobili aj prvú výstavu, ktorá vznikla z Martinových predlôh a ktorá sa niesla v duchu: „Na motívy Martina Šulíka namaľoval Fero Lipták.“ Postupne som sa osamostatnil a maľoval to, čo som videl vôkol seba.
Čo sa týka spoločných výstav s Jurajom, je to dané tým, že je v mnohých veciach „otvorený“, priamočiary, v rámci výrazu realizovaného diela je často jednoduchý a počas tvorby zbytočne nešpekuluje. Je mi blízky svojím umeleckým pohľadom. Po prvý raz sme spoločne vystavovali pred rokmi v Paríži a ako sme postupom času vycítili z reakcií ľudí, moje maľby a Jurajove sochy prijímali ako príjemné umelecké prepojenie.
Na archívnej snímke režisér Martin Šulík. Foto: TASR - Marko Erd
Nemôžem obísť citlivú tému epigónstva, či niekedy aj plagiátorstva vašich diel a výtvarného štýlu. Často si ľudia myslia, že získali obraz Fera Liptáka a v skutočnosti je to niekto iný. Do akej miery vás necháva pokojným toto kreatívne „vykrádanie“? - Snažím sa na to nemyslieť. A keď už musím, som rád, že som prvý a mám toľko invencie a kreativity, že nie som odkázaný na kopírovanie a „vykrádanie“ motívov a štýlu kohosi druhého. A keď si už niečo „požičiam“, tak kultivovane, s noblesou - tak, že si to nik ani len nevšimne. Niektorí „umelci“ sú však takí leniví a umelecky bezduchí, že „sa inšpirujú“ až natoľko, že to až „kole oči.“ Aj preto je Adidas a Adibas...
Predsa len - čo spôsobuje epigónstvo? Absencia kreativity či skôr snaha „zviesť sa“ na vlne úspechu niekoho iného? - Väčšinou ide o ľudí, ktorí sú manuálne zruční, majú stredoškolské vzdelanie, prípadne „šupku,“ ktorá ich naučí remeslu, no už v menšej miere kreativite. Tú si vycibrí umelec – spoločne s autorskou autenticitou – napr. počas štúdia na vysokej škole. Výtvarník, ktorý je kreatívny, talentovaný a má svoj štýl, nie je odkázaný na epigónstvo, či nebodaj „vykrádanie“ štýlu maľby, nápadov a motívov z tvorby iných. Veľmi mi to pripomína situáciu, keď sa niekto v galérii pozrie na vystavený obraz a „znalecky“ povie: „Taký namaľujem aj ja.“ Odpoveď pritom je: „Nemusíš, taký už je...“
V rámci vašej výtvarnej tvorby ste prešli viacerými realizáciami: určitý čas ste maľovali terče, neskôr sa vaše maľby objavovali nielen na plátne, ale aj na nábytkoch, dverách a pod. Ide vždy o určitú uzatvorenú etapu tvorby, alebo je niečo vášmu srdcu bližšie, k čomu sa po určitej odmlke vraciate? - Neobmieňam to cielene. V danom okamihu sa venujem v rámci výtvarnej tvorby práve tomu, čo mám potrebu a chuť robiť. Naposledy som rozpracoval štyri objekty - malé drevené plastiky. A tiež mám nachystané nejaké veci na chalupe, z ktorých plánujem vytvoriť ďalšie.
O vašej chalupe som počul samé zaujímavé príhody. Trebárs tú o tom, že z nej máte krásny výhľad... - Áno, priamo z chalupy máme krásny výhľad na „móre.“ (úsmev). Je situovaná v dedinke Lišov, asi osem kilometrov od Dudiniec, v ktorej žije asi dvesto obyvateľov. Vždy, keď to ide, tam utekáme z Bratislavy. A hoci sme boli v Lišove prvými chalupármi, postupne sa náš počet rozrastá. Okrem našej lišovskej kumštpajty“ - galérie Stodola, zriadil v dedine Martin David Clark, bývalý profesor z Oxfordu, a Jakub Dvorský aj Múzeum masiek. Chystá sa kaviareň z roku 1887. A tiež máme evanjelickú faru, kultúrny dom so šepkárskou búdkou a maľovanými kulisami. Kedysi tam bol aj divadelný a hudobný súbor. Zrealizovali sme 13 výstav spolu s kultúrnym programom, koncerty, divadelné predstavenia. Bolo aj Teatro Tatro, Pacora, Tornádo Lue, Divadlo žihadlo. Špecifikom Lišova sú ľudia, ktorí v ňom žijú a ktorí sú nezvyčajne príjemní a prajní. Vlastne, všetky výstavy, ktoré sme počas trinástich rokov robili, vznikli na ich popud. Dokonca sa sami na nich ako naši „sponzori“ aj podieľajú – navaria, napečú, pomôžu nám s tým, po skončení pomôžu upratať a nakoniec sa opýtajú: „Feri, je to v poriadku“? Zažívam tam v dnešnej dobe čosi ojedinelé - prajnosť ľudí, akú v Bratislave nikdy nezažijete.
Fero Lipták (1962) – rodený Popradčan, absolvoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach, odbor grafika a VŠMU v Bratislave, odbor divadelná scénografia. Ako scénograf spolupracoval takmer so všetkými slovenskými divadlami, ale aj s viacerými divadlami v Česku a v Poľsku. Je zakladateľom nezávislej divadelnej spoločnosti Teatro Tatro. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia pracuje aj ako filmový scénograf, v rámci čoho spolupracoval s režisérmi, ako Martin Šulík, Miroslav Šindelka, Agnieszka Holland, Roman Vávra, Václav Vorlíček, Darek Jablonský, Vlado Balco a Aurel Klimt. Venuje sa maľbe a ilustrácii. Svoje obrazy vystavoval na samostatných a kolektívnych výstavách okrem Slovenska aj v Prahe, Viedni, Budapešti, Nantes, Remeši, Paríži, Zakopanom, Varšave, Krakove, Hannoveri, Vancouveri. Je držiteľom viacerých cien, o. i. aj ocenenia Český lev za film Záhrada, Český lev za film Lajka a Ceny Ruda Slobodu.
