Valenciennes/Bratislava 15. augusta (TASR) – Francúzskeho herca Pierra Richarda si diváci stotožňujú s postavami večných smoliarov, roztržitých, nesmelých či submisívnych mužov. Komik sa nikdy netajil tým, že sa inšpiroval sám sebou.

„Využil som svoje vlastné nedostatky, svoj psychologický profil a na základe toho som vytvoril postavu, ktorá je roztržitá, nesmelá, a to nielen vo vzťahu k ženám, ale aj k iným ľuďom. Využil som aj schopnosť neprispôsobiť sa, určitú ´uletenosť´, toho, ako som vlastne mimo. Z toho vznikla komická postava, v ktorej sa každý nájde,“ priznal herec Pierre Richard v relácii Show Jana Krause. Jeden z najvýraznejších francúzskych komikov sa v piatok 16. augusta dožíva 85 rokov.

Pierre Richard sa narodil 16. augusta 1934 vo Valenciennes na severe Francúzska, v rodine bohatého textilného priemyselníka. Tu prežil svoje detstvo a časť svojho dospievania. Otec od rodiny odišiel ešte pred jeho narodením, Pierra teda vychovávala matka a starý otec, ktorý bol prísnou hlavou rodiny.

Už od detstva Pierre Richard miloval najmä klasikov nemej grotesky Charlieho Chaplina a Bustera Keatona (Friga), ale tiež francúzského komika Jacquesa Tatiho, ktorého filmový hrdina pán Hulot sa takisto zaobišiel bez slov. Aj Pierre Richard chcel oslovovať diváka neverbálne, inak než vtedy populárny komik Fernandel, alebo neskôr herci Bourvil, či Louis de Funés.

Báli sa, že bude chudobný

S Pierrovým rozhodnutím venovať sa herectvu však jeho rodina nesúhlasila.

„Vôbec ma nechápali a navyše o mňa mali strach. Mysleli si, že zo mňa bude chudák a že budem po celý život trieť biedu. Trvalo desať, pätnásť rokov, než si moje meno prečítali na plagátoch. Až potom si prestali robiť starosti," spomínal na tieto časy Pierre Richard. Pod tlakom rodiny sa vyučil za fyzioterapeuta resp. rehabilitačného pracovníka, no láska k herectvu bola silnejšia. So svojimi kabaretnými scénkami sa napokon prepracoval až k filmu.

„Kabaret je úprimná vec, kde jediným šéfom je publikum. Ak ho rozosmejete, prijme vás. Inak vás odmietne a dostanete výpoveď,“ tvrdí Pierre Richard.

Prvý raz sa na striebornom plátne objavil vo filme Milenci z Montparnassu, ktorý v roku 1958 nakrútil Jacques Becker a hlavnou hviezdou v ňom bol Gérard Philipe. V roku 1967 sa stretol s režisérom a scnáristom Yvesom Robertom pri nakrúcaní filmu Štastlivec Alexander. Presvedčil režiséra, aby svoju postavu mohol zahrať trochu komicky, a tak odkryl svoje nadanie. Práve Yves Robert mu poradil: "Ty nie si herec, ty si osobnosť! Ty nemáš miesto vo filme, ty si ten film musíš sám vytvoriť.“

Keď prišiel blondín s čiernou topánkou

Presne to sa Pierrovi Richardovi podarilo v roku 1970 v komédii Roztržitý, ktorú aj sám napísal a režíroval. Film o popletenom a nekonvenčnom pracovníkovi reklamnej agentúry bol nielen zábavný, ale predstavoval aj neľútostnú kritiku sociálnych pomerov, snobizmu či pokryteckej firemnej kultúry a pätolízačstva.

Popri ďalšom vlastnom filme Život plný malérov dostal Pierre Richard v roku 1972 svoju životnú rolu, ktorá ho preslávila – Yves Robert ho obsadil do svojej komédie Veľký blondín s čiernou topánkou. Hlavným hrdinom je opäť roztržitý huslista Francois Perrin, ktorý sa nedobrovoľne stane obeťou a aktérom hry tajných služieb. Mimochodom postava s týmto menom sprevádza Pierra Richarda aj vo viacerých ďalších filmoch.

Film, v ktorom boli hereckými partnermi Richarda osobnosti ako Jean Carmet, Jean Rochefort či šarmantná Mirelle Darc, sa o dva roky dočkal nemenej úspešného pokračovania s názvom Návrat veľkého blondína. V roku 1974 tiež Richard exceloval v ďalšej komédii Horčica mi stúpa do nosa, ktorú nakrútil Claude Zidi. Tento raz boli hlavnými témami politické súboje, ale tiež plytkosť bulvárnych médií – a samozrejme Pierre Richard ako profesor matematiky sa opäť ocitol v problémoch bez vlastného pričinenia.

Vďaka úspechu Pierra Richarda a pôvabnej britskej herečky Jane Birkinovej v „Horčici“ sa herecká dvojica objavila v komédii Náhradník opäť v réžii Clauda Zidiho (1975). Svoju schopnosť prezentovať prostredníctvom humoru aj vážne spoločenské témy – ako napríklad arogancia moci – využil Pierre Richard v komédii Hračka (Francis Veber, 1976).

Začal hrať vážne úlohy

V roku 1978 nakrútil Pierre Richard opäť vo vlastnej réžii komédiu Som nesmelý ale liečim sa, kde stvárnil typickú figúrku človeka, ktorému chýba odvaha vo vzťahu k ženám, ale aj k akýmkoľvek autoritám, napríklad v zamestnaní. Richardov herecký temperament skvele doplnil taliansky herec Aldo Maccione. Ako sukničkársky druhotriedny herec sa Pierre Richard zaplietol do sveta zločinu a spravodajských služieb v komédii Rana dáždnikom, ktorú nakrútil ďalší klasik francúzskej komédie, režisér Gérard Oury.

V 80. rokoch 20. storočia bol hereckým partnerom Pierra Richarda jeho mladší kolega Gérard Depardieu, ktorého hviezda v tom čase vychádzala. V komédii Kopyto (Francis Veber, 1981) vytvorili typickú dvojicu – Richard ako roztržitý a citlivý človek a Depardieu ako tvrdý chlapík v profesii súkromného detektíva. Herecká dvojica svoj úspech zopakovala s tým istým režisérom v komédiách Otec a otec (1983) a Utečenci (1986).

Po situačnej komédii Naľavo od výťahu (Edouard Molinaro, 1988) si Pierre Richard zahral s Michelom Piccolim a Dominicom Pinonom neobvyklým vážnym úlohám urobil Pierre Richard filmom Šachová partia (Yves Hanchar, 1994) a vo filme gruzínskej režisérky Nany Džordžadzeovej Tisíc a jeden recept zaľúbeného šéfkuchára (1996).
V roku 2003 prekvapil Richard stvárnením postavy Robinsona Crusoa v rovnomennom televíznom filme vo filozofickejšie ladenom komediálnom príbehu Bláznivá cesta (Marco Pico, 1993).

Obrat k dovtedy preňho (Thieyy Chabert). Dôchodcu postihnutého ťažkou sklerózou hral Pierre Richard v komédii Čo keby sme žili spoločne?, ktorú v roku 2011 nakrútil Stéphan Robelin.

Herec a vinár v jednej osobe

Pierre Richard nakrúca aj v súčasnosti, hoci svoj čas musí rozdeľovať medzi hereckú prácu a pestovanie viniča. Už v roku 1978 si kúpil vinicu pri mestečku Gruissan v známom vinárskom regióne Languedoc. Ročne jeho vinárstvo produkuje 80-tisíc fliaš vína Chateau Bel Eveque, ktoré vďaka stredomorskej klíme a vysokému podielu ručného spracovania patrí k mimoriadne úspešným a oceňovaným značkám. V Prahe si Pierre Richard otvoril reštauráciu Mon Rouge Pif nazvanú po jeho prvom víne.


„Vôbec som to neplánoval, vždy som pil veľa vína, ale netušil som, že sa sám stanem vinárom,“ prezradil v televíznej Show Jana Krause televíznym divákom. Priznal tiež, ako ho prekvapilo, že bol v časoch rozdelenej Európy populárny aj za železnou oponou. „Zistil som to až po páde Berlínskeho múru, dovtedy som to netušil,“ povedal Pierre Richard. „Zbožňoval som východoeurópsky film, ale netušil som, že to funguje aj naopak, že aj tu ma mali ľudia tak radi.“

Na filmovom festivale v Karlových varoch dostal Pierre Richard cenu za najlepší herecký výkon – ako sám povedal, v poradí druhú po cene za gymnastiku, ktorú získal vo svojich sedemnástich rokoch.

Pierre Richard má dvoch synov, ktorí po otcovi zdedili hudobné nadanie. Olivier Defays je saxofonista a Christopher hrá na kontrabas. "Nie som žiadny veľký umelec. Som len človek, ktorý rozdáva smiech. Nie je to veľa, ale aspoň niečo,“ hovorí o sebe herec a komik Pierre Richard, ktorý ani v osobnom živote nie je nič dlžný svojej povesti a podchvíľou si niekde zabúda pas alebo mobilný telefón