Bratislava 29. apríla (TASR) - Herečka Beáta Drotárová, členka činohry Štátneho divadla v Košiciach, ktorá si získala aj televíznych divákov najmä vďaka filmu Nevera po slovensky, oslavuje v apríli životné jubileum. Čerstvá sedemdesiatnička si k výročiu želá najmä to, aby ešte bola pre niekoho užitočná. "Aby som bola užitočná pre toto divadlo, lebo sa môže stať, že zo dňa na deň prestanem byť herečkou. Postihlo to mnohé, aj veľké hviezdy. Stane sa niečo, čo vám zabráni, aby ste ešte mohli stáť na javisku," uviedla pri príležitosti jubilea.

"Určite by som sa nevedela odtrhnúť od divadelného prostredia, či by som zostala ako vrátnička či šepkárka. Patrím sem, do tohto divadla ako nejaká rekvizita či kostým, ktorý v ňom, hoci aj v archíve, stále je," podčiarkla Drotárová. Na divadelných javiskách stvárnila vyše sto postáv, no diváci ju poznajú najmä vďaka "kultovke" Juraja Jakubiska Nevera po slovensky, kde si zahrala mladú lazníčku Terku. "V živote by mi nenapadlo, že z jedného storočia do druhého ma prenesie práve táto postava. A že ma po viac ako 40 rokoch ľudia spoznajú, hoci som tam mala čiernu parochňu," priznáva Drotárová. Ešte aj dnes sa jej stáva, že keď sa ozve, hneď nasleduje otázka: 'Nehrali vy ste v Nevere po slovensky?'

"Keď som to vtedy robila, bola som tesne po pôrode a predstavovala som taký typ ženy krv a mlieko. Možno tým som zaujala. Postava možno nebola ani taká veľká, ale bola výrazná, aj fyzicky. A ľudia si ma v nej zapamätali," dodáva košická herečka, ktorá sa režisérovi Jakubiskovi "dodnes klania až po zem".

"Bolo to niečo neobyčajné, ako s nami pracoval, aký pokoj a istotu vlieval aj do mňa. Bola som neokukaná a nevyhratá. Predsa len, filmové herectvo je úplne niečo iné ako divadelné. Ale predovšetkým atmosféra, ktorú dokázal na pľaci vyčariť, bola úžasná."

Beáta Drotárová má vo filmografii viac ako 60 titulov, predovšetkým televíznych. Postavy, ktoré v nich hrala, si často vyžadovali aj životu nebezpečné kúsky. I preto najviac spomína na poetický film Štefana Uhera z roku 1972 Javor a Juliana. "Mala som v ňom krkolomné scény, kde som sa topila v Dunaji, hrala som sa tam s hadmi, ktoré boli jedovaté, ale boli omámené," hovorí rodáčka z Gelnice. Do pamäti sa jej vryl aj seriál Bocianie hniezdo z roku 1981, ktorý natáčala nielen ako herečka, ale tiež ako asistentka réžie v košickom štúdiu Slovenskej televízie: "Tam som si tiež vytrpela svoje, kým som napríklad ráno zohnala dokopy desať sliepok a štyri kravy, lebo prvý záber bol na družstevný dvor. To boli situácie, na ktoré človek nezabudne. A som rada, že mám o čom rozprávať vnúčatám."